V predchádzajúcej časti romantického príbehu ste sa dozvedeli o večeri Lucie a Petra. Lucii sa Peter veľmi páčil, ale uvedomila si, že by to bol vzťah na vzdialenosť, do ktorého sa jej veľmi nechcelo púšťať. Čo bolo potom, vzdá to aj Peter? Čítajte ďalej.

O pár dní neskôr išla Lucia do práce, už trochu meškala a nad ňou sa sťahovali čierne mraky. Super, . zase bude pršať, to bude ale nudný deň, pomyslela si. Keď prišla už skoro k obchodu, zastala od prekvapenia. Stál tam Peter.

„Ahoj, ako sa máš?“

„Ahoj, ja dobre, a ty?“

„Nie veľmi dobre, veď mi vôbec neodpovedáš na správy, ani telefonáty.“

„Prepáč, ale mala som rušný týždeň, nestíhala som vôbec nič.“

„Povieš mi už, čo sa deje?“

„Dobre, ale teraz musím ísť do práce, môžeme sa stretnúť večer, keď skončím?“

„Dohodnuté, prídem ťa vyzdvihnúť o ôsmej večer.“

„Tak ešte pekný a úspešný deň.“

„Ďakujem, aj tebe.“

Mraky sa nakoniec rozplynuli a v obchode bol hotový blázinec. Chodilo k nim stále viac ľudí, že ich ani nestíhali obsluhovať. Z každej strany Lucia počula: „Prosím Vás, môžete mi pomôcť?“ Keď sa obrátila, aby sa pozrela, ako je na tom vedúca, tak to nevyzeralo o nič lepšie. Aj okolo nej bolo plno ľudí.

Čo sa to len dnes deje? Pomyslela si Lucia. Snažila sa čo najviac ľudí natlačiť do kabínok, nanosila im kopu vecí, a kým ich chodila kontrolovať, radila aj ostatným, čo si veci len obzerali. To trochu pomohlo, aspoň vizuálne už nevyzeral obchod taký plný.

Hodinu pred záverečnou sa situácia trochu upokojila. Konečne. Vedúca vyhlásila:

„Je to oficiálne, dnes máme rekordnú tržbu, odkedy som tu,“ povedala s veľkou hrdosťou v hlase.

„Ani sa nečudujem, videli ste, čo tu dnes bolo? Veď sme sa ani na chvíľu nezastavili.“

„Myslím, že za dnešný deň by sme si určite zaslúžili nejaké prémie. Možno nám majiteľ čosi prihodí k výplate.“

„To by ma veľmi potešilo, ale nejako tomu neverím. Už sa to stalo?,“ pýtala sa Lucia.

„Ešte nie.“

„Tak vidíte.“

„Ale ešte nikdy sme nemali také vysoké tržby.“

„Takže nádej zomiera posledná,“ zakončila Lucia. Peniažky navyše potešia vždy, a hlavne za dnes, keď tu bol naozaj blázinec. Na Petra ani nestihla myslieť. Musí sa ísť dozadu prezliecť, lebo o chvíľu je tu.

* * *

Vyzdvihol ju presne o ôsmej. Vyzeral trochu unavený, a tiež sa jej zdal byť nejaký vážny. Ale len kým ju nezbadal. Hneď sa usmial a opýtal: „Ahoj, rád ťa vidím. Aký si mala deň?“

„Ahoj Peter, dnes sme tu mali viac ľudí ako na Václaváku. Vedúca sa tešila z rekordných tržieb.“

„Takže ste mali čo robiť. Viem si to predstaviť.“

„Presne tak, celý deň sme sa nezastavili. A ty si sa mal ako?“

„Celkom dobre, bežný deň. Nič zvláštne sa u nás neudialo.“

„Tak to je dobre.“

Chvíľu bolo ticho, kým kráčali ulicou. Pomaly sa stmievalo, a začali svietiť pouličné lampy. Ale stále bolo dosť teplo, až dusno. Asi tá búrka z rána si to rozmyslela a príde teraz. Verila, že nie.

„Prečo si mi neodpovedala na telefonáty ani správy?“ opýtal sa zrazu. Keď ho niečo žerie, ide priamo na vec, to sa musí uznať.

Vedela, že to príde, ale aj tak ju to prekvapilo. „Rozmýšľala som. Po prázdninách idem späť do školy, a už nebudem v Prahe. Neviem, či má zmysel niečo začínať, keď tu najbližší rok určite nebudem. A vzťahy na diaľku väčšinou nefungujú.“

„Dobre si mi to vysvetlila. Hovorila si, že si na škole v Košiciach, že?“

„Áno, ale nebola som si istá, či si to postrehol. Musím sa tam vrátiť doštudovať. Teraz to nemôžem nechať tak. Si veľmi zlatý chalan, a preto ťa nechcem zbytočne ťahať za nos. Ani aby si to isté robil ty mne. Nezdá sa mi to fér.“

„To znie ako keby si sa so mnou rozchádzala, a to sme sa ešte ani nedali poriadne dokopy.“ Povedal a trochu neisto sa spýtal: „Máš doma niekoho?“

„Nie, len kamarátov zo školy. Sme celkom dobrá partia.“

„Tak potom nechápem, prečo?,“ vyzeral zmätene.

„Pripadá mi, že to nemá zmysel, keď budeme každý inde. Už som to neraz videla, je z toho len trápenie.“

„Myslím, že človek nemá veľa šancí stretnúť toho pravého. A mne sa zdá, že teraz by to mohlo byť ono. Rozumieš, čo tým myslím?“

Rozumela mu až veľmi dobre. Cítila sa s ním super, ako keby ho poznala sto rokov. A pritom to tak nebolo. A ďaleko prevyšoval ostatných, s ktorými chodila doteraz. Vedel, čo chce, a to jej veľmi imponovalo. Ale neverila na šťastné konce pri vzťahu na diaľku.

„Dobre, a čo keď ostaneš pracovať dlhšie v práci, príde tam nejaká mladá kolegyňa, budete pracovať až do noci…“

„Aj keby sa to stalo, bude vidieť, že u mňa nemá žiadnu šancu.“ Povedal a vážne na ňu pozrel. „Lebo som zadaný.“

„Možno ju práve to bude priťahovať, že si zadaný, aby si overila, či si ťa vie obmotať okolo prsta.“

„Ale čo si, nič také sa nestane.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Lebo ja patrím tebe.“

„To sú veľmi silné slová…“

Povedala mu Lucia, ale nestihla už nič viac, lebo sa k nej naklonil a pobozkal ju. Jemne a nežne zo začiatku, a potom čoraz vášnivejšie. Veľmi sa jej to páčilo, že bol taký akčný, a že vedel, čo chce. Navyše sa aj úžasne bozkával.

„Tak teraz si mi to poriadne skomplikoval.“

„Prepáč.“ Ako to povedal, jemné vejáriky okolo očí sa mu pri úsmeve zvlnili a vyzeral ešte neodolateľnejšie. „Keď niečo veľmi chcem, idem si za tým.“

„To som si už všimla,“ dodala so smiechom Lucia.

Prechádzali sa spolu večernými ulicami Prahy. Tichšie bočné uličky striedali široké, plné ľudí. Kráčali pomaly, nikam sa neponáhľali. Spolu. Ruka v ruke. Až prišli na Karlov most, pomaly ním prešli a za mostom pokračovali rovno. A neďaleko v podchode bola pekná malá krčmička. Tam zabočili a našli si príjemný stôl.

„Sem zvykneme chodiť s kamarátmi,“ dodal na vysvetlenie Peter.

„Je tu pekne, a je odtiaľ blízko na električku.“ Neďaleko totiž bola električková zastávka. Lucia si ju všimla, keď sem vchádzali.

„Presne tak. A v noci nemáš problém hocikam sa dopraviť.“ Usmial sa Peter. „Už viackrát sa nám to veľmi hodilo.“

„Tak teba si opitého neviem predstaviť.“ Povedala rozhodne Lucia. Jasné, že každý občas potrebuje vypustiť paru a zresetovať si hlavu. Napríklad po rozchode, alebo ťažkom dni v práci, ale nejako jej to k nemu nešlo.

„Nevyhľadávam to, ale už sa mi to tiež pár krát stalo. Hlavne keď som bol mladší.“

„Ale samozrejme, deduško. To už muselo byť veľmi dávno.“ Nedalo Lucii aby ho trochu nepodpichla. „Koľko máš vlastne rokov?“

„Dvadsaťtri, v júni som skončil školu. A ty?“

„Mám dvadsaťdva, mne ten jeden rok ešte chýba.“

„Pravda. Dokedy si vlastne tu?“ Zabŕdol do citlivej témy.

„Do konca septembra, možno prvý októbrový týždeň by som mohla ešte ostať. Zatiaľ neviem presne, kedy začína škola, ale stále je to tak okolo dvadsiateho piateho septembra. Takže prvé dva týždne by som mohla vynechať, keby som mala dôvod.“

„Môžem niečo urobiť, aby som ťa presvedčil?“

„Jasné, buď taký aký si!“ obaja sa rozosmiali a objednali si pivo. Dnes večer nemal ani jeden z nich chuť ukazovať svoju opitú stránku. Takže pomaly popíjali a bavili sa.

„Ani neviem odkiaľ vlastne si?“ opýtal sa Peter.

„Som z Prešova. Poznáš to tam?“

„To nemyslíš vážne, ja som z Košíc.“

„Tak to sme skoro susedia.“ Potešila sa Lucia. „A ako často chodíš domov?“

„Nie veľmi často, ale to sa asi čoskoro zmení.“ Povedal a veľavravne na ňu pozrel.

Lucia zrazu niekoho zbadala. Trochu sa na stoličke prikrčila, aby si ju nevšimol. Ale bolo neskoro. Už si ju všimol a išiel rovno k nim.

„Ahoj Lucia, ako sa máš?“ Tým, že použil jej meno, úplne vylúčil akúkoľvek zámenu, alebo niečo iné, na čo by sa mohla vyhovoriť.

„Ahoj Michal, dobre, a ty ako?“ Snažila sa povedať čo najprirodzenejšie.

„Výborne, aj keď v poslednom čase som ťa veľmi nevidel, niečo sa stalo?“

„Mala som veľa práce.“

„Aha, a už je to lepšie? Mohli by sme niekam spolu ísť. Na biliard napríklad?“ tváril sa, akoby Petra vôbec nevidel. Ako keby tam Lucia sedela s nejakou kamarátkou.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad.“

„Tak do kina, alebo na bowling,“ navrhoval ďalej Mišo.

„Nie, nie ďakujem pekne. Nezháňajú ťa už tvoje obdivovateľky?“

„Aha, jasné. Tak zatiaľ.“

A už ho nebolo. Vzadu bol stôl s jeho partiou, tak sa vybral naspäť tým smerom. Viac dievčat ako chalanov. Michal bol dobre stavaný, s tmavými očami a krátkymi čiernymi vlasmi. Vyzeral celkom dobre, a príjemne. Ale Lucia už na neho mala svoj názor, a ten nemienila meniť.

Autor: Jana Bilá