Prinášame vám ďalšiu časť príbehu odohrávajúceho sa v krásnej Prahe, od autorky Jany Bilej. Ako pokračoval príbeh Petra a Lucie? Na romantickej večeri ich vyrušilo nečakané stretnutie s Luciiným neodbytným bývalým priateľom. Ustojí Lucia túto nepríjemnosť?
Chvíľu bolo ticho. Neželaný návštevník im celkom pokazil atmosféru. Lucia chcela začať, no potom si to rozmyslela, čo by mu asi tak povedala? Peter na nič nečakal, a ozval sa ako prvý.
„Prepáč, možno to bude vyzerať že vyzvedám, ale veľmi by ma zaujímalo kto to bol?“
„Ty prepáč, mala som s vysvetlením začať hneď ako odišiel.“ Povedala Lucia, nadýchla sa a pokračovala. „Bol to chalan s ktorým som sa tu zoznámila na začiatku leta. Najprv sa zdal v pohode, ale potom som zistila že mu ide len o to aby na seba pútal pozornosť, je strašný egocentrik.“
„Aha.“
„Aj sem prišiel od stola plného iných dievčat, len aby oni žiarlili, a ešte viac si ho všímali a počúvali. To robil aj mne. Že sa bavil s inými, ako keby som tam ani nebola. A potom sa vrátil v rozprávaní ku mne, ako by sa nič nestalo. Tak som sa mu to snažila vysvetliť, že to nemá zmysel, ale vidíš ako to pochopil.“
„Videl som, tak, že ťa znovu volá von.“
„Nevedela som, ako by zareagoval, keby som mu to povedala.“
„Čo povedala?“
„To, že chodím s niekým iným, preto s ním nemôžem ísť von. Ale to som nechcela, ani keď som bola sama, a už vôbec nie teraz, keď mám teba.“ Naklonila sa k nemu a pobozkala ho. Videla že je z toho dotknutý, a tak trochu možno aj rozčarovaný. Chcela to napraviť. Vedela si predstaviť ako by sa asi cítila ona, keby k ich stolu napochodovala vysoká štíhla blondína a volala Petra niekam von.
Zdalo sa, že bozk pomohol a zaúčinkoval tak, ako si želala. Peter na ňu opäť pozeral ako pred chvíľou.
„Takže s ním nič nemáš?“ potreboval sa ešte pre istotu ubezpečiť, že dobre počul, a celé to správne chápe.
„Presne tak, vôbec nič. Pár krát sme sa stretli, stále nejaká partia. Čudujem sa, že si vôbec pamätá mená, asi na to má nejaký notes, alebo čo.“
To Petrovi dvihlo náladu. Schuti sa rozosmial a natiahol svoju ruku k jej, aby ju pohladil.
„Si úplne iná ako ostatné dievčatá, ktoré som doteraz poznal. Veľmi sa mi páčiš.“
„Aj ty mne, tiež som ešte nikoho takého nestretla.“ Chvíľu bola ticho, potom pokračovala. „Presne vieš, čo chceš. Cítim sa pri tebe tak v bezpečí.“
„To som veľmi rád.“
Ešte tam chvíľu zostali, pozerali jeden na druhého, rovno do očí. Ona sa topila v jeho očiach, on v jej. Len miestami hlasné zvuky zo zadného rohu, kde sedel Michal, rušili ich romantiku. Dopili svoje drinky, zaplatili a vyšli von. Stále bolo dosť príjemne na prechádzku, len sa trochu ochladilo.
„Čo povieš na malú prechádzku? Mohli by sme sa prejsť naspäť, cez Most a uličkami na Václavák. Je celkom príjemne.“
„To je dobrý nápad. Rada sa prejdem, len je mi trochu zima.“
„Žiadny problém.“ Povedal Peter, vyzliekol si svoje sako a podržal jej ho, aby sa mohla obliecť.
„Tak ako vyzerám? Sedí mi ako uliate, že?“
Žartovala Lucia, ale bolo jej super.
* * *
Cítila teplo a jeho jemnú sviežu vôňu aj zo saka. Chytil ju za ruku a vykročili spolu nocou. Užívali si prítomnosť jeden druhého tak veľmi že si ani nevšimli, že zle odbočili a nenápadná ulička ich priviedla na Národnú triedu, namiesto na Václavské námestie.
„Asi sme zle odbočili, že?“
„Áno, sledovala som teba a nie cestu, a vidíš ako to dopadlo.“
„To som veľmi rád, že si ma všímaš.“ Podpichoval ju Peter.
„Poď, prejeme tadiaľto. Už to nie je ďaleko.“ Povedala a ťahala ho za sebou hore ulicou, aby sa dostali na Václavák. Potom sa zháčila. „Kde vlastne bývaš?“
„Máme s kamarátom podnájom na Vinohradoch. Blízko Námestia Mieru. Je to super, lebo to máme na skok do centra. Väčšinou preto chodíme peši.“
„Ale to je super, fakt. To by som si priala aj ja. Bývať tak blízko, že nemusíš chodiť dopravou, ale stačí sa ti prejsť. Človek má tak pocit, že robí niečo pre svoje zdravie, no nie?“
„Presne, hlavne, keď potom celý deň sedím za počítačom.“
„Ja som u kamarátky na internáte, cez leto ho prenajímajú iným študentom. Ale je to dosť ďaleko, preto chodievam električkou.“
„Keď budeš chcieť, môžeme sa nabudúce stretnúť tu, a ukážem ti, kde bývame.“
„Dobre, ale nebude to kamarátovi vadiť?“
„Nie, určite, on je v pohode.“
Veľmi chcela vidieť byt, a ešte na Vinohradoch, ale zároveň sa aj bála ostať s ním sama. Nevedela, ako sa bude správať on, ani ona sama. Veľmi sa jej páčil a priťahoval ju. Jeho jemná svieža vôňa ju úplne očarila, sálala z jeho saka priamo jej pod kožu.
„Aha, moja električka.“
„Dobre, ale bez pusy to nepôjde.“ Pritiahol si ju k sebe a pobozkal tak vášnivo, že sotva lapala po dychu. Videla že aj on po nej túži, a nevie sa jej bozkov nabažiť.
„Ďakujem za nádherný večer,“ povedal jej a pohľad mu zmäkol keď videl, že odchádza.
„Ja tiež ďakujem, bolo mi s tebou krásne.“ Posledná pusa, a rýchlo naskočila do električky, aby jej neušla. Našla si voľné miesto neďaleko dverí a sadla si tam. Skontrolovala mobil, aby zistila koľko je hodín. „Čože, už je pol jedenástej?“ povedala si sama pre seba. Ani si neuvedomila ako jej čas s Petrom rýchlo letí. Do toho jej pípla sms od neho:
„Lucka, už teraz mi chýbaš, veľmi. Prajem Ti dobrú noc.“
Neváhala a napísala mu tiež. „Ty mi tiež chýbaš, myslím na Teba, sladké sny.“
Keď prišla na internát, bola Gabika ešte hore. Sedela na posteli a čítala si.
„Ty si už tu?“ privítala ju trochu ironickou poznámkou.
„Áno, už. Veď už je skoro jedenásť. Zajtra vstávam do práce. Veď je ešte len streda.“
„Ja viem, práve preto. Inokedy sa už o takomto čase prevraciaš na druhý bok. A teraz?“
„Jasné, ale keď on je taký úžasný!“
„Nevedela som, že sa máte dnes stretnúť.“
„Ani sme sa nemali, prišiel za mnou ráno, k obchodu. A čakal tam na mňa, kým prídem.“
„A vie, odkedy pracuješ?“
„Práve, že nevie, neviem, ako na to prišiel. Proste sme sa stretli, a že prečo mu neodpisujem na správy a nedvíham hovory.“
„Tak preto, lebo on je tu, a ty tu už o chvíľu nebudeš,“ varovala ju Gabika.
„Presne to som sa mu ráno snažila vysvetliť aj ja.“
„Vidím, že večer ťa presvedčil o opaku, že?“
„Asi áno. Je super, strašne zlatý, a tak všetko… Len on bude tu, a ja inde… Veľmi sa teším, ale zároveň mám aj obavy, ako to bude a tak…“
„To ti verím, ale aspoň si už niekoho stretla. A ja stále nič. A to som tu stále.“
„Hovoril, že býva s kamarátom, možno by sme mohli ísť na dvojité rande, hm?“
„Neviem, myslíš, že je to dobrý nápad?“
„Pozri, opýtam sa ho a uvidíme.“
Lucia pozrela na kamarátku. Bola to správna baba, trochu nižšia ako ona, s peknou postavou a krásnymi krátkymi gaštanovými vlasmi. Hnedo-zelené oči jej nezbedne pobehovali po izbe od vzrušenia.
„Dobre, tak to skús,“ povedala nakoniec.
„Len si myslím, že je to Slovák, a ty stále preferuješ nejakých zahraničných. A nakoniec z nich aj tak nič nie je.“
„Možno je práve teraz dobrý čas na zmenu a treba za začať skúsiť sa baviť so Slovákom, lebo z tých zahraničných mi stále ostanú len oči pre plač.“
„Presne tak.“ Lucia mala kamarátku rada a chcela pre ňu to najlepšie. Lenže ona si stále vyberala najväčších playboyov, ktorí s ňou nikdy neostali. Buď im skončila stáž a vrátili sa späť domov, alebo aj keď ostali v Prahe, tak sa s ňou rozišli. Akurát jej tak pomotali hlavu a už ich nebolo. Tiež si myslela že by už mohla dať šancu aj svojím krajanom. Hoci stále tvrdila, že zahraniční chlapci sa vedia lepšie správať, sú pozornejší a galantnejší. Aj že chodia lepšie upravení, ako naši. Len ďalej to už veľmi nefungovalo.
