Street workout a kalistenika sa u nás dlho spájali predovšetkým s mužským svetom. Daniela Tumidalská je však dôkazom toho, že sila, odhodlanie a disciplína nemajú rodové hranice. Daniela vymenila tanec za hrazdu, vybojovala si úspechy na domácich i zahraničných pódiách a dnes okrem trénovania detí či budovania úspešnej workoutovej komunity na Slovensku úspešne zvládá aj rolu mamičky, študentky a na Instagrame je inšpiráciou pre mnohé ženy.
V rozhovore hovorí o tom, čo ju na cvičení najviac očarilo, prečo sa tehotenstvo nemusí spájať s obmedzeniami a prečo by na ženy po pôrode nemal byť vytváraný zbytočný tlak na rýchly návrat do formy.
Kto je Daniela Tumidalská
Daniela Tumidalská (24) je manželka, mama, trénerka, študentka a atlétka, ktorá svoju silu preveruje aj na súťažiach v street workoute. Pohyb bol vždy dôležitou súčasťou jej života, no materstvo jej ukázalo, že skutočná sila sa nemeria iba výkonmi, medailami či vzhľadom. „Moje telo má po pôrode pre mňa omnoho hlbší význam ako len dobre vyzerať,” hovorí Daniela. Dnes ho vníma s väčším rešpektom a vďačnosťou – ako telo, ktoré dokázalo priviesť na svet nový život. Svojím príbehom chce ženám pripomenúť, že každá má vlastnú cestu a vlastné tempo, pretože materstvo nie je súťaž.
Daniela, venujete sa kalistenike a street workoutu, čo nie sú úplne tradičné ženské športy. Ako ste sa k tomuto cvičeniu dostali a čo vás na ňom na začiatku najviac očarilo?
Street workoutu sa venujem už vyše šesť rokov, z toho päť rokov súťažne. V čase mojich začiatkov bolo na Slovensku len veľmi málo žien, ktoré by sa tomuto športu venovali.
Ku kalistenike som sa dostala vďaka chlapcom z našej obce – presnejšie vďaka môjmu súčasnému švagrovi, ktorý s cvičením u nás začal, a môjmu terajšiemu manželovi, ktorý ma na celej tejto ceste vytrvalo podporoval.
Na tomto športe ma najviac očaril pocit letu. Aby som však na hrazde mohla aspoň trochu „lietať”, musela som si najprv vybudovať základnú silu. Začala som sa teda pridávať k chlapcom na ich tréningoch. Zatiaľ čo oni už „lietali”, ja som na hrazde len visela (čo bolo vtedy pre mňa extrémne náročné). Sledovať ich pri tréningu náročných dynamických prvkov ma nesmierne motivovalo pri cvičení úplných základov. Niekde v hĺbke duše som však tušila, že toto je moja cesta, a verila som, že raz dokážem to, čo oni.
Kedy sa z obyčajného koníčka na hrazdách stala seriózna športová cesta, ktorá vás doviedla až k medailám či úspechom v zahraničí?
Bolo to presne 10. júla 2021, keď som sa spontánne zúčastnila súťaže v Brezne v kategórii Sets and Reps. Pôvodne som sa chcela len pozerať a povzbudiť našich chlapcov, ktorí súťažili v mužskom freestyle.
Z tohto podujatia som si odniesla medailu za účasť, ktorá je dnes pre mňa symbolom začiatku celej tejto cesty. V ten deň sa vo mne niečo zlomilo. Keď som dokončila posledný zhyb, plakala som od šťastia. Objavila som v sebe vnútornú silu, o ktorej som predtým pochybovala.
Práve v Brezne som prvýkrát videla súťažiť vo freestyle aj ženy – Veroniku Greinerovú a Karolínu Vitekovú. Dodnes si pamätám, ako veľmi ma ich zostavy na hrazde nadchli.
Street workout bol dlho vnímaný ako primárne mužská záležitosť. Stretávali ste sa na začiatku s predsudkami, alebo vás, naopak, komunita okamžite podporila?
Práve naopak. Keďže nás žien na Slovensku vtedy nebolo veľa, chalani nám nesmierne pomáhali a fandili nám. Mala som pocit, že si našu snahu naozaj vážia. Dnes je nás v street workoutovej komunite už výrazne viac, čo je úžasné. Verím, že je to z veľkej časti práve vďaka tejto podpore zo strany mužov.
Ja osobne som sa u nás v obci cítila byť plnohodnotnou súčasťou partie. Veľmi rada som s ňou trávila čas, hoci som v nej bola jediná žena.
Ako vyzerá váš bežný tréningový týždeň, keď sa pripravujete na súťaž? Koľko hodín denne visíte na hrazde?
Úprimne, keď som bola v súťažnom móde (čomu som sa intenzívne venovala zhruba dva roky), nemyslela som takmer na nič iné než na hrazdu. Všetko išlo bokom – rodina, škola… Street workout sa pre mňa stal doslova drogou. Myslela som naň neustále: na rodinných oslavách, cestou v autobuse, pred spaním aj ráno hneď po prebudení. Každý svoj pokus som si natáčala, dookola ho analyzovala a prezerala v spomalených záberoch. V tom čase som trénovala aj dve hodiny denne.
Dnes je to už, samozrejme, iné, keďže som sa stala mamou. Teraz trénujem skôr pre radosť, zvyčajne len nejaké dve hodiny týždenne.
Venujete sa ešte nejakým ďalším športom? Ak áno, akým?
Predtým, ako som objavila street workout, venovala som sa päť rokov tancu, konkrétne street dancu. Kalistenika ma však pohltila natoľko, že k tancovaniu som sa už nevrátila. V tom období som sa popri cvičení rekreačne venovala aj skateboardingu, keďže môj terajší manžel bol skejter.
Snažíte sa obohatiť aj svoje okolie? Ako motivujete ľudí vo svojom okolí?
Spolu s naším tímom sme zrekonštruovali obecné workoutové ihrisko a obohatili ho o nové cvičebné prvky. Dnes môžeme s hrdosťou povedať, že máme v obci druhé najlepšie workoutové ihrisko na Slovensku. Dokonale sme ho prispôsobili aj na tréningy atlétov, ktorí sa tomuto športu venujú na súťažnej úrovni. Spĺňa totiž všetky podmienky na usporiadanie súťaže – už nám ju zostáva len zorganizovať.
Ja osobne sa venujem rozširovaniu našej komunity na východe. Na miestnej základnej škole už štyri roky vediem street workoutový krúžok, do ktorého sa každoročne prihlási vyše desať detí. Posledné dva roky sme pre obrovský záujem museli dokonca otvoriť až dve skupiny (osobitne pre začiatočníkov a pre pokročilých). Okrem toho vediem aj skupinové tréningy pre ženy, ktoré v letných mesiacoch organizujem práve na našom skvelom ihrisku.
Čo by ste poradili dievčatám, ktoré sa boja začať s kalistenikou, lebo si myslia, že „na to nemajú dosť sily“?
Rozhodne sa netreba báť len preto, že človek aktuálne nemá dosť síl – veď každý niekde začínal. Kalistenika je o postupnom zlepšovaní sa a konzistentnosti. Je to cesta, beh na dlhú trať, nie šprint. Tento šport je čarovný v tom, že sa s ním dá začať od úplnej nuly. Každý cvik má svoje náročnejšie, ale aj jednoduchšie alternatívy. A ak by niekto nemal silu ani na tú najjednoduchšiu verziu, existuje množstvo prípravných cvičení, ktoré mu pomôžu sa k nej dopracovať.
Samozrejme, ak niekto uvidí na sociálnych sieťach náročný prvok (napríklad planche) a po šiestich mesiacoch chce cvičenie zabaliť, pretože ho ešte nedokáže spraviť, kalisteniku pravdepodobne nevníma správne. Nepochopil totiž pravé čaro tohto športu. Nevravím, že netreba mať ciele – naopak, zastávam názor, že čím vyššie si latku nastavíš, tým ďalej zájdeš. Netreba však upierať zrak len na samotný cieľ, pretože nám medzitým unikne celý okolitý obraz. Chcem tým povedať, že je dôležité vychutnávať si progres ako taký, nielen jeho výsledok.
Ak chce niekto začínať pod odborným vedením, na Slovensku pôsobí viacero atlétov, ktorí sa venujú koučingu v tejto oblasti. Aj ja sama som pred vyše rokom úspešne absolvovala trénerský kurz zameraný na street workout, ktorý organizuje svetová federácia World Street Workout and Calisthenics Federation (WSWCF).
Na vašom profile sa v poslednom období objavili a objavujú aj krásne príspevky o tehotenstve a materstve. Ako sa zmenil váš pohľad na vlastné telo a tréning, odkedy ste sa stali mamou?
Neskutočne som zmenila pohľad na svoje telo, ale aj na seba ako celok. Omnoho viac si vážim samu seba. Pochopila som, čo moje telo dokáže a na čo ho príroda vlastne stvorila – objavila som v sebe tú pravú ženskú silu. Pred tehotenstvom som fungovala skôr v mužskej energii. Počas tehotenstva som však pomer mužskej a ženskej energie pomaly menila a pôrod s materstvom ma naučili viac akceptovať tú ženskú, ktorej súčasťou je aj dôvera v okolie a zraniteľnosť, ktorá s ňou súvisí. Pochopila som, že aj keď my ženy máme neskutočnú kapacitu a silu zvládať všetko samy, robiť to tak nie je hrdinstvo, ale tvrdohlavosť.
To, že niečo dokážeme, ešte neznamená, že to musíme aj robiť. Hrdinstvo je pre mňa teraz v tom, že vieme požiadať o pomoc a prijať ju. Hrdinstvo znamená dopriať si oddych bez výčitiek. Hrdinkou je každá žena, ktorá priviedla na svet život akoukoľvek formou, pretože každá z nás robila presne to najlepšie, ako v danej chvíli vedela.
Čo sa týka tela, som mu nesmierne vďačná za to, ako dobre sa zotavuje. Zároveň sa však na sociálnych sieťach snažím ženy upozorňovať na to, že materstvo nie sú preteky. Každá žena je iná, každá má iné dieťa a iné zázemie. Nie každá má napríklad možnosť denne cvičiť rehabilitačné cviky a venovať sa masírovaniu brucha či jazvy po sekcii. Ja tú možnosť vďaka pomoci rodiny mám, a preto ju využívam tak, ako viem, aby som bola vitálna pre svojho syna a manžela. Všetky robíme to najlepšie, čo môžeme, a preto rozhodne nepodporujem porovnávanie matiek navzájom.
V spoločnosti stále prežíva mýtus, že tehotné ženy alebo čerstvé mamičky by mali šport obmedziť len na ľahké prechádzky. S akými najčastejšími „dobre mienenými radami“ alebo fámami ste sa stretli vy a ako ste na ne reagovali?
Tento mýtus tu s nami bude pravdepodobne ešte dlho – veď vždy sa nájde niekto, kto rád straší, v jeho ponímaní vlastne „varuje”. Ja osobne som sa snažila nevyžiadané rady ignorovať, pretože som nechcela míňať energiu na diskusie, kde by som mala všetko vysvetľovať. Veľmi mi pomohlo aj to, že sme si s manželom tehotenstvo nechali dlho iba pre seba. O tom, že čakáme bábätko, sme sa totiž sami dozvedeli až v siedmom týždni.
Vďaka tomu som takmer dva mesiace tehotenstva trénovala rovnako náročne ako pred počatím a dokonca som sa zúčastnila na dvoch súťažiach, odkiaľ som si odniesla prvé a druhé miesto. Keď už sme o bábätku vedeli, záťaž som postupne zmierňovala. Som nesmierne rada, že to prebehlo práve takto, pretože sme sa tak vyhli zbytočným obavám – či už z našej strany, alebo zo strany okolia. Tiež pevne verím, že moje telo sa práve vďaka aktívnemu tehotenstvu zotavuje tak dobre.
Mnoho žien po pôrode pociťuje obrovský tlak na to, aby sa čo najrýchlejšie dostali späť do formy, pričom sa často zabúda na regeneráciu a správne nastavenie mysle. Ako ste vnímali tento tlak vy a čo by ste odkázali mamičkám, ktoré majú výčitky svedomia, že nestíhajú cvičiť tak ako pred narodením dieťatka?
Tlak na mamičky netreba vytvárať vôbec. Už bez akýchkoľvek poznámok z okolia máme my matky vo zvyku klásť na seba obrovské nároky samy. Nedostatok spánku spojený s dojčením a starostlivosťou o dieťa sú samy osebe dosť náročné – prečo si teda pridávať ďalšie starosti? V šestonedelí by som každej mamine odporúčala vyhodiť z hlavy poriadok, zohnať si pomoc do domácnosti (aspoň s varením) a čo najviac oddychovať v posteli s bábätkom, prípadne chodiť na mierne prechádzky. Znova tu musím pripomenúť moju obľúbenú myšlienku: „Nejde o to, že by sme to nezvládli, ale o to, že nemusíme!” Našou najdôležitejšou úlohou je spočiatku byť pre bábätko bezpečným prístavom. Upratovať, variť a prať budeme predsa do konca života.
Nenáhlila by som sa ani s misiou „vrátiť sa späť do formy”. Čo to vlastne má znamenať? Aké „späť do formy”? Moje telo má pre mňa po pôrode omnoho hlbší význam ako len dobre vyzerať. Áno, som síce späť na svojej súťažnej váhe, ale vôbec som sa o to nesnažila a ani ma to nezaujíma – proste mám takú genetiku a telo. Rozhodne som nedržala žiadne diéty, veď predsa svojím mliekom živím malého človiečika. Taktiež som necvičila so zámerom schudnúť, to v žiadnom prípade. Mojím zámerom je byť zdravá a vitálna, cvičiť preto, aby som sa mohla hýbať bez bolesti.
Otehotneli ste na vysokej škole v druhom ročníku magisterského stupňa štúdia. Čo bolo pre vás najväčšou výzvou pri zvládaní školských povinností? Prerušili ste štúdium, alebo ste ho dokončili? A na čo všetko má mama-študentka nárok?
Áno, otehotnela som v druhom ročníku magisterského štúdia a úspešne som dokončila zimný semester. Diplomovú prácu som sa rozhodla presunúť na akademický rok 2026/2027. Štúdium som však neprerušila – jednoducho som len neodovzdala diplomovú prácu v pôvodnom termíne. Teraz v septembri si zapíšem predmety a zaplatím za prenášané kredity.
To, že som otehotnela počas vysokej školy, som vôbec nevnímala ako niečo zlé či hanbu, veď s manželom sme bábätko chceli už skôr. Cítila som nesmierne šťastie a ľudia z okolia ma dokonca povzbudzovali milými slovami, že mi tehotenstvo svedčí. Najviac ma zrejme potrápilo samotné cestovanie do školy v zimnom období.
Ako študentka som poberala aspoň tehotenské štipendium. Individuálny študijný plán som síce nevyužívala, ale napriek tomu som všetko zvládla.
Aké najväčšie výzvy momentálne zažívate pri manažovaní času?
Myslím si, že najťažšie si s manželom nachádzame čas len pre nás dvoch. Nájsť si chvíľu na vlastné hobby alebo cvičenie pritom nepovažujem za až také náročné, keď sa pri opatrovaní malého vystriedame. Na to, aby sme si však s manželom vychutnali spoločný čas osamote, veľa priestoru nezostáva. Berieme to však športovo, veď sme s tým predsa počítali. O to viac si ceníme aj tie krátke, desaťminútové intervaly, počas ktorých sa môžeme aspoň objať a vypiť si spolu kávu.
Na Instagrame a YouTube pôsobíte veľmi prirodzene a autenticky. Je pre vás dôležité ukazovať šport a materstvo bez filtrov a príkras, presne také, aké sú v realite? A čo chcete svojím profilom na Instagrame povedať ostatným?
Snažím sa byť predovšetkým sama sebou. Spočiatku to tak však nebolo – na Instagrame som už od svojich trinástich rokov (teraz mám takmer dvadsaťpäť) a dlho som tvorila len tak, bez nejakého hlbšieho zámeru. Vždy som však chcela byť prínosom pre spoločnosť a inšpirovať okolie. Veľmi mi to predtým nešlo, pretože som sa hanbila ukázať svoju prirodzenosť. Dnes už to tak nie je. To, čo si o mne myslia cudzí ľudia, ma v podstate nikdy netrápilo; čo ma však v tvorbe na sociálnych sieťach brzdilo, bol strach z reakcií rodinných príslušníkov a blízkych priateľov.
Približne pred rokom som si povedala, že to skúsim inak. Budem hovoriť veci tak, ako ich vnímaním, a zdieľať svoj život taký, aký naozaj je. Je mi jedno, že žijem v malej dedine, kde sa mi môže hocikto smiať za to, že niečo pridávam na sociálne siete.
Koniec koncov, máme žiť svoj život podľa seba a pre seba, nie podľa druhých a pre druhých.
A čo chcem svojím profilom povedať ostatným? Asi len to, aby sa mali navzájom radi, vážili si to, čo majú, no zároveň sa nebáli chcieť viac – a nielen chcieť, ale urobiť pre to aj niečo viac
Kde beriete motiváciu, keď sa vám nechce, ste unavená alebo máte za sebou prebdenú noc?
Moja najväčšia motivácia je pohľad môjho syna. V jeho očiach vidím samu seba a chcem byť preňho najlepšia, aká len viem byť. To však znamená, že musím byť najlepšou v prvom rade pre seba a začať sa vnímať tak, ako ma vníma on. Milovať iného môžeme totiž len do takej miery, do akej ľúbime seba samých.
Aké sú vaše ciele? Uvidíme vás v blízkej dobe opäť na súťažných pódiách, alebo sa momentálne plne sústredíte na rodinu?
Pred tehotenstvom som mala jasný cieľ – dostať sa na majstrovstvá sveta. To sa mi podarilo, no uvedomila som si, že som si vtedy málo verila a cieľ si zadefinovala príliš nízko. Vtedy som si povedala, že ak sa na svetový šampionát ešte niekedy vrátim, chcem stáť na pódiu a získať medailu. Následne som však otehotnela, prešla si náročným, niekoľkodňovým pôrodom ukončeným akútnou sekciou a zrazu som pochopila, o čom je život. Nevravím, že už nikdy nebudem súťažiť – kalistenika mi predsa len chýba. Ak sa však na súťažné pódium ešte postavím, budem si to chcieť najmä vychutnávať a nie sa bičovať za každý nedostatok či nedokonalý výkon.
V blízkej dobe sa chcem naozaj naplno sústrediť na rodinu. Malý rastie neskutočnou rýchlosťou a ja si chcem vychutnať každú chvíľu, kým ma má ešte naplno pre seba. Okrem toho s manželom dokončujeme stavbu domu a mňa čaká aj úspešné dokončenie vysokej školy, takže súťaženie má teraz čas. Naďalej však trénujem – hoci po cisárskom reze to nejde tak jednoducho a musím začínať odznova, pekne od úplných základov.
V pláne mám určite pokračovať v trénovaní detí a opäť ich pripraviť na súťažnú sezónu. A kto vie, možno sa mi dovtedy podarí konečne zorganizovať aj vlastnú súťaž.