Usadlík, nelegálny osídlenec, samozvaný nájomca. Aj tieto nelichotivé prívlastky prischli ľuďom označovaným ako squatteri. Ich kontroverzné aktivity vedia potrápiť nejedného vlastníka budov.

Jav známy ako squatting nie je žiadnou novinkou. Prípady, pri ktorých sa squatteri zmocnia nejakej nehnuteľnosti, sa vo svete bežne riešia už od 70. rokov minulého storočia. Squatteri si z obsadzovania budov, v ktorých sa na nejaký čas usídlia bez povolenia, urobili nový životný štýl a postupne ho šírili v novovznikajúcich komunitách. Postupne sa sformoval až na väčšiu subkultúru s medzinárodným dosahom.

Squatom sú staré nevyužívané budovy

Filozofia squatterov nie je založená na konfliktoch a násilí. Priaznivcom tohto kontroverzného životného štýlu ide len o samotné obsadenie nehnuteľnosti, ktorá aktuálne neplní žiadny účel. Ich cieľom sa stávajú opustené budovy, v ktorých sa nebýva ani nepracuje. Väčšinou sa jedná o staršie nehnuteľnosti, o ktoré nejavia záujem majitelia ani developeri. Nelegálni usadlíci si z nich urobia tzv. squat, ktorý sa stáva ich prechodným domovom. Žiť v ňom môžu jednotlivci aj väčšie skupiny, ktoré je následne problém dostať z obsadenej budovy preč.

Forma protestu proti cenám bývania

Ciele squatterov sa postupne menia. Ich aktivity boli spočiatku nezvyčajnou formou protestu, ktorou chceli upozorniť na rastúce ceny bývania. Nelegálne obsadzovanie nehnuteľností malo poukázať na „nezdravé“ pomery na realitnom trhu. Neskôr sa niektoré squatterské skupiny na západe Európy začali zameriavať aj na politické protesty, ktoré prebiehali práve okupovaním nevyužívaných objektov. Túto formu politického protestu využívajú dodnes vybrané ľavicové a anarchistické skupiny.Foto: Pixabay

Squatteri zo sociálne slabších skupín

Nie všetky squatterské aktivity prebiehajú ako forma protestu. K nelegálnemu obsadzovaniu budov dochádza aj kvôli zlým finančným pomerom niektorých squatterov. Týka sa to najmä ľudí zo sociálne slabších skupín, ktorí nezvládajú platiť bývanie. V snahe nájsť strechu nad hlavou na miestach, kde nájdu dočasné útočisko bez toho, aby tým komplikovali život iným obyvateľom, osídľujú staré opustené budovy. Aj keď táto forma squattingu nie je priamym protestom, kompetentným dáva jasne najavo, že bytová politika v danom meste alebo v štáte nie je najlepšia.

Squatting vo svete v minulosti a dnes

Nelegálne osídľovanie opustených objektov nie je na ústupe ani po rokoch od prvých väčších prípadov squattingu. Datovať presné počiatky tohto fenoménu nie je jednoduché. Za prvých moderných squatterov sa neoficiálne považujú holandské squatterské skupiny, ktoré boli dosť aktívne už v 60.-70. rokoch 20. storočia. Práve Holandsko sa stalo krajinou, kde bol squatting istý čas povolený, no v roku 2010 ho zákonodarcovia vyhlásili za nelegálny. Dlhú tradíciu má aj v Dánsku a v Nemecku, kde sa squatterské komunity zakladali už v 70. rokoch. Aktívne sú dodnes, no počet ich členov sa už nepočíta v stovkách či dokonca v tisíckach, ako tomu bolo v 70. rokoch v Berlíne, v Kodani alebo v Amsterdame.Foto: Pixabay

Na Slovensko sa squatting dostal až v 90. rokoch. Západná subkultúra sa v krajinách bývalého východného bloku začala presadzovať až po páde železnej opony. Nakoľko v týchto krajinách býva vo vlastnej nehnuteľnosti až okolo 90 % ľudí, o squatting tu nie je veľký záujem. U nás vzbudil väčšiu pozornosť iba košický squat Zelený dvor z 90. rokov či žilinský squat Palác Sofia z rokov 2009-2011. Slovenskí squatteri boli v roku 2000 aktívni aj v Bratislave. Cieľom ich záujmu sa stal historický dom na Lodnej ulici, ktorý sa na niekoľko mesiacov premenil na squat Lodná.

Foto na titulke: Pixabay