Vzťahová koučka Lucia Žiaková pôsobí ako poradkyňa v oblasti výchovy a s rodinami pracuje už viac než dvadsať rokov. Svojej poradni dala skutočne zaujímavý názov: Polepšovňa vzťahov.
V rozhovore hovorí o tom, že deti nemanipulujú, len nevedia vyjadriť svoje potreby. Ale aj o tom, prečo by sme obdobie vzdoru mali volať inak. Vysvetľuje, ako sa dá byť pri tínedžerovi, aj keď sa zamkne v izbe, a prečo je dokonalosť rodičov nereálny cieľ. Pripomína tiež, že o láske a vďačnosti by sme mali hovoriť nahlas a že o tom, či vzťah funguje, často rozhoduje úsmev, dotyk alebo krátka správa.
Rozhovor o emóciách, výchove a malých gestách
Nezdá sa vám názov Polepšovňa vzťahov trochu provokatívny? Kto do vašej polepšovne chodí najčastejšie?
Je to poradňa pre kohokoľvek, kto potrebuje polepšiť svoje vzťahy, vrátane vzťahu k sebe samému. Nie je to polepšovňa, kam sa chodilo kedysi. (Smiech.) No a keďže celý život pracujem s rodinami, najviac ku mne chodia tie vzťahy polepšiť alebo vylepšiť rodičia, ktorí sa potrebujú zamyslieť nad vzťahom so svojimi deťmi, pozrieť sa naň inak a tie svoje deti následne pochopiť. Popritom pracujem aj s dospelými jednotlivcami, ktorí si chcú prejsť nejaké svoje témy, a s pármi. Venujem sa aj firemnému vzdelávaniu dospelých.
S čím za vami prichádzajú najviac?
Pôsobím v poradenstve v oblasti výchovy, ale najčastejšou témou, nielen u rodičov, je vzťah k emóciám a práca s nimi. Emócie detí v rôznom veku bývajú totiž veľmi intenzívne, no schopnosť ich regulovať je zároveň veľmi nedozretá. Samozrejme, záleží na veku, ale všeobecne platí, že dieťa tieto schopnosti ešte nemá dozreté tak ako my, dospelí. My, rodičia, by sme však chceli, aby už dieťa tie emócie spracovať dokázalo.
A keď sa to nedarí dospelým ani deťom, rodičia začnú hľadať pomoc a často aj odpoveď na otázku, či je to v poriadku. Napríklad, či je prirodzené, že ich päťročné dieťa má stále také intenzívne prejavy emócií, že sa ešte vždy nevie zastaviť, odložiť svoju potrebu, počkať na niečo alebo emóciu zvládnuť tak, aby z toho nebola veľká scéna. To je asi top téma.
Znie to tak, akoby sa rodičia najviac báli, že s ich dieťaťom nie je niečo v poriadku.
Presne tak. Veľakrát počujem otázku, či je to ešte v normále, či by to dieťa už nemalo vedieť robiť veci inak a poradiť si s emóciami lepšie. A k tomu sa väčšinou pridáva aj skutočnosť, že na správanie dieťaťa sa pozeráme svojím dospelým, dozretým mozgom. Takže potom nerozumieme, prečo to dieťa robí, a máme všelijaké predpoklady. Myslíme si, že to robí napriek. Že je za tým zlý úmysel. Dokonca počujem aj to, že s nami manipuluje.
Ja si však nemyslím, že deti vedome manipulujú.
Oni len vyjadrujú svoje potreby, no nevedia ich vyjadriť takým zrozumiteľným spôsobom, aký by sme my, dospelí, potrebovali.
Dá sa teda povedať, že pracovať s emóciami sa musíme naučiť všetci?
Áno. Myslím si, že je to to, čo potrebuje každý z nás. Keď vyrastala moja generácia, nenaučili sme sa to a nebolo ani toľko informácií o mozgu, o tom, ako to celé funguje, o možnostiach a schopnostiach regulácie. Prirodzene sa to učí malé dieťa prostredníctvom svojich vzťahových osôb. Ak ale rodičia alebo iní blízki s emóciami sami nepracujú a nemajú ich zvedomené, dieťa sa to aj tak nejako naučí, lebo predsa každý z nás sa to tiež nejako naučil. Otázka je, či je to spôsob prospešný a zdravý, alebo taký, ktorý nám môže neskôr priniesť nepríjemné dôsledky.
Čo rodičia hovoria deťom a nemali by? Čo počujte pričasto?
Keď chodím po uliciach alebo parkoch, stále počujem rodičov, ktorí sa svojich detí pýtajú, či sú normálne. Vždy mi pri tejto otázke vo vnútri všetko vrie. O tom by som vedela urobiť celú prednášku. Pre dieťa je to záhadná otázka a veľa z nej nemá, akurát tak zlý pocit.
A naopak? O čom ľudia radšej mlčia?
Veľmi často počúvam: „Necítim sa dobre, ale nechcem o tom hovoriť, aby som druhých nezaťažoval.” Veľa ľudí je naučených držať všetko v sebe a majú pocit, že keď úprimne povedia, ako sa majú a ako sa cítia, tých druhých tým otravujú.
Čo by sme teda mali hovoriť častejšie?
Myslím si, že všeobecne, a zahŕňam do toho aj seba, si v blízkych vzťahoch uvedomujeme vďačnosť a lásku. O svojich blízkych uvažujeme s veľkou láskou, venujeme im aj láskyplné myšlienky, ale málokedy sa dostaneme k tomu, aby sme to všetko vyriekli nahlas. A týka sa to detí, partnerov, rodičov, ale aj kolegov a kamarátov. Vzťahy máme, ale o emóciách sa stále hovorí málo, takže aj tie pozitívne by sme mohli vyjadrovať častejšie.
Tak teda výzva pre všetkých: povedzte dnes trom ľuďom, že ich máte radi, že si ich vážite alebo že ste vďační, že sú vo vašom živote.
Malo by sa v súvislosti s emóciami niečo zmeniť vo výchove chlapcov a dievčat?
Nechcem to príliš zovšeobecňovať a nie je na mne to posudzovať, ale zdá sa mi, že výchova chlapcov je, a v minulosti určite bola, orientovaná tým smerom, že „správny chlap” je ten, ktorý nemá žiadne emócie. Bohužiaľ to nejde. Výskumy, ktoré sa špecificky zaoberali rozdielom medzi mužským a ženským mozgom v oblasti emócií, nie sú úplne jednoznačné. Ale určite existuje rozdiel v tom, ako chlapcov učíme s emóciami narábať.
Keď ich naučíme emócie potláčať, mnohých to naučíme tak dobre, že ich potom akoby necítia. Ale emócie tam stále sú a bez nich nevieme žiť. Keď ich nevnímame a potláčame, vzniká veľké riziko, že to zle skončí. A toto by sa podľa mňa malo zmeniť.
Ale predovšetkým deti vôbec netreba deliť na chlapcov a dievčatá. Treba im dovoliť, aby emócie prejavovali, a postupne ich učiť tieto prejavy nejakým spôsobom usmerňovať.
Mnohí rodičia si vytvárajú obrovský tlak, že všetko musia robiť správne. Chcú byť trpezliví, láskaví, prítomní, mať odpoveď na každú otázku a popritom zvládať prácu, domácnosť aj vlastné emócie. Je vôbec možné a zdravé snažiť sa o dokonalosť?
V tomto som extrémistka, tak to poviem otvorene. Verejne to hovorím aj ľuďom, ktorí prídu do mojej Polepšovne vzťahov.
Žijeme v čudesnej dobe, ktorá sa veľmi málo zhoduje s našimi psychologickými potrebami.
A to aj vo vzťahoch, aj v tom, ako narábame s tým, čo cítime.
Mnohé ťažkosti, s ktorými rodičia prichádzajú, a teraz musím povedať, že väčšinou sú to mamy, súvisia s tým, že chcú zvládnuť všetky roly, ktoré na ne kladie táto moderná doba, ktorú sme si spoločne vymysleli. Ja si myslím, že je to nemožné. Jedna žena má byť full-time mama, partnerka, po skončení materskej aj pracujúca, má všetko robiť dokonale, byť gazdinka a ešte čokoľvek, čo si k tomu vymyslíme, a to všetko sama. Nemôže sa to podariť. A s tým podľa mňa súvisia všetky veci, ktoré sa v rodinách dejú.
Rovnako otcovia. Aj oni sa snažia rodinu zabezpečiť, zväčša sú v práci mnoho hodín, a potom už samozrejme nemajú kapacitu zapojiť sa do výchovy, venovať sa partnerke alebo ju aspoň odľahčiť od detí. Sme izolovaní, žijeme v maličkých bunkách, a to nie je pre nás ani prirodzené, ani šťastné.
Tlačia rodičia na deti aj preto, aby dosiahli to, čo sa nepodarilo im?
Stretávam sa s tým, že pre niektorých rodičov je veľmi dôležité, aby mali deti úspech. Vznikne predstava, že dobré známky v škole znamenajú pre ďalší život dieťaťa niečo viac. Samozrejme, nechcem povedať, že to nikdy nie je pravda, ale nemusí to byť priama úmera. Niekedy, keď je to pre rodičov taká veľká priorita, môže to súvisieť aj s ich vlastnými ambíciami. Treba sa pýtať, ako dieťaťu pomôcť, aby v živote fungovalo úspešne a, dúfam, aj šťastne.
Keď dieťa vzdoruje, kričí alebo má výbuchy emócií, čo sa nám tým vlastne snaží povedať?
Zo všetkého by sa dalo povedať jedno: malé dieťa so silnou emóciou si s ňou nevie samo poradiť a potrebuje mozog dospelého človeka, ktorý je v ideálnom prípade o trochu pokojnejší ako jeho vlastný. Dieťa nevyhnutne potrebuje, aby s ním ten dospelý zostal.
Keď je emócia veľmi silná, často stačí povedať: „Vidím, že sa toto deje, budem tu s tebou a o chvíľočku to prejde.” Pri skutočnom výbuchu emócie máme málo možností ju ovplyvniť. Ale svojou vedomou a čo najpokojnejšou prítomnosťou môžeme urobiť veľa. Viem, že sa nedá zostať pokojný, keď dieťa pokojné nie je, ale aj o trošku pokojnejší dospelý dokáže veľa zmeniť.
A rada by som zareagovala na slovo „vzdor”. Snažím sa toto obdobie premenovať. Jasné, že to tak vyzerá a že sa dieťa potrebuje voči rodičovi vymedziť. Ale podstata je v tom, že dieťa chce uplatňovať svoju vôľu, ktorú práve objavilo. A keď ju raz objavíme, každý z nás chce až do konca života slobodu a robiť si, čo chce.
Môj návrh rodičom, ktorí majú deti v tomto veku, je nazvať to obdobím vôle.
Ľahšie sa to potom zvláda, lebo nepozerám na dieťa ako na niekoho, kto bojuje proti mne, ale ako na niekoho, kto bojuje za seba a za svoju vôľu. A niekedy sú tie boje veľmi intenzívne, pretože aj emócie sú veľmi intenzívne. Ale myslím si, že tento pohľad môže pomôcť.
Prejdime k tínedžerom. Ako je to s emóciami v dospievaní, ak ide o ťažké obdobie? Čo robiť, keď s nami nechcú komunikovať, a kedy spozornieť, či je všetko určite v poriadku?
Všeobecne si myslím, že dospievanie je druhé veľké obdobie vzdoru, teda vôle, a tak sa na to treba pozerať. Zároveň je to obdobie veľkej neistoty a veľkej citlivosti, ktorú však nie vždy vidno navonok. Prejavuje sa skôr ako drzosť, neposlušnosť, odpor, doplňte si čokoľvek… Ale vo vnútri je to neisté a citlivé. Chápem, že je pre rodičov ešte ťažšie rozumieť správaniu, ktoré takto vyzerá, pozrieť sa zaň a pochopiť, čo dieťa potrebuje.
Vrátim sa preto k tomu, čo hovorím stále, a to je vzťah: záujem, aspoň snaha pochopiť, čo tínedžer rieši, čo je pre neho dôležité, aký je jeho svet. Aj keď nám môže prísť úplne šialený, krútime očami a nevieme mu porozumieť, už samotná snaha a záujem môžu trochu pomôcť.
A čo ak sa komunikácia v predošlých obdobiach nerozvíjala?
Ak v predošlých obdobiach nebolo veľa dobrého kontaktu medzi rodičom a dieťaťom, v tínedžerskom veku sa to samo od seba nezmení. Ale ani vtedy, keď to predtým fungovalo, sa to v dospievaní prirodzene nezachová, lebo tínedžeri sa potrebujú od nás trochu odpútať.
Pozrela by som sa, či má dieťa iné vzťahy, v ktorých môže hovoriť slobodne. Je fajn mať aj nejakého dospelého, napríklad psychológa alebo terapeuta, s ktorým môže tínedžer hovoriť o svojich témach, o ktorých s rodičom hovoriť nechce. Mieru, pri ktorej sa rodič začne báť, keď sa objavia výrazné prejavy, má každý inú.
Počúvame z mnohých strán, že tínedžer „má svoj svet a zavrie sa do izby”. Čo s tým?
Presne to počúvam aj ja od rodičov tínedžerov: „On už má svoj svet, svoje záujmy, zavrie sa do izby a ja ho tam nechávam.” To je do určitej miery fajn, tínedžer má mať svoj priestor a slobodu. Zároveň je tu riziko, že si to začne vysvetľovať ako nezáujem.
Tvrdia to mnohí psychológovia, aj Linka dôvery o tom roky hovorí, že najčastejšou témou, ktorá sa objavuje pri kontaktoch s dospievajúcimi, je osamelosť. Ak naše dieťa, v akomkoľvek veku, nemá vzťahy s rovesníkmi a ja ho nechám v izbe, nech si robí svoje, ktovie, či je to to najlepšie, čo preňho môžem urobiť.
Naša úloha je dávať stále najavo záujem a zároveň postupne uvoľňovať hranice a dať dieťaťu priestor pre jeho vôľu.
Ale musíme byť viditeľní, aby malo informáciu, že je stále naše dieťa, že sme zaň stále zodpovední a že nás zaujíma, ako sa má. Odpovedať nám môže akokoľvek, alebo nemusí vôbec. To nie je dôležité. Dôležité je, aby vedelo, že tam sme a že chceme byť s ním v nejakom spojení.
No a potom je tu práca so sebou: nebrať si odmietnutia osobne, vedieť ich spracovať a pochopiť. Preto je dobré, aby rodičia vedeli, čo všetko puberta, a hlavne adolescencia, to hľadanie odpovede na otázku „kto som”, prináša. Potom sa im budú prejavy tínedžera spracúvať oveľa ľahšie.
Dnes sa vzťahy rozpadajú akosi rýchlejšie. Dá sa teda vôbec polepšiť vzťah, ktorý nefunguje?
Možností je dnes jednoducho všade dosť, sú k dispozícii kdekoľvek. Asi aj preto, že už je to norma. Kedysi tých možností a príležitostí toľko nebolo, tak sme sa tomu prispôsobovali. Dnes je normálne, že keď nie som šťastný, idem ďalej a nezotrvávam vo vzťahoch, ktoré nefungujú.
Mám však pocit, že to, že vzťah zlyháva, neznamená, že sa ľudia nedokážu naučiť spolu fungovať. S pármi, s ktorými pracujem, väčšinou dospejeme k tomu, že ide o komunikáciu, o to, ako rozumieme tomu, čo si navzájom hovoríme, alebo ako si to hovoríme. A to sa dá napraviť, polepšiť.
Strávili ste mnoho rokov s rodinami a vzťahmi. Čo vám dáva istotu, že to má zmysel, a čo vás o láske a blízkosti naučili ľudia, ktorým pomáhate?
Keď vidím, že sa to dá. To ma posúva ďalej. Aj ten názov, ktorý niektorých ľudí možno odstraší, moja mama sa vždy mykne, keď poviem, že som zajtra v polepšovni, vystihuje to, čomu verím: že sa to dá a že často stačí úplne málo. Len si povedať, že to chceme, a nejako sa viac otvoriť.
Jasné, že to pre niekoho nie je ľahké, ale ja mám vždy nádej. Aj vtedy, keď človek príde sám s niečím a chce pochopiť samého seba. Tam vidím veľké zmeny na základe malých uvedomení.
To, či nám vzťah funguje, alebo nie, býva uložené v maličkostiach. Ale naozaj v úplných maličkostiach.
V tom, ako sa na seba pozrieme, ako sa usmejeme, či sa dotkneme, či si napíšeme, že na seba myslíme, či sa pohladkáme. Ak to nerobíme, má to svoje dôsledky, a ak to robíme, tiež. A keď sú tieto veci v poriadku, veľké témy a problémy sa riešia omnoho ľahšie. Každodenné drobné interakcie robia ten najväčší rozdiel.