Jedna domácnosť pripomína vianočný sklad plný sobíkov, druhá si potrpí na rituály a spoločný stôl.
Naše Akčné ženy Viki a Evka rozprávajú o Vianociach, ktoré sú síce úplne rozdielne, no spája ich to najdôležitejšie – rodina, tradície a pohoda, ktorá nemá presný recept.
Viki má Vianoce na dvakrát
Tento rok trávim Vianoce u rodičov, čo je pre bezpečnosť našej domácnosti len dobre. Ja a pečenie totiž nie sme práve zohratý tím – moje pokusy zvyčajne končia skôr ako moderné umenie než jedlo. Mama je však iný level. U nej sa vydarí všetko, aj keď to tento rok nepreháňa a zostala len pri ježoch a londýnskych rezoch. Zjavne už prišla na to, že vianočné koláče nemajú taký úspech ako šalát.
U nás doma je to cez sviatky čistý socializmus – zapojený je každý. Upratujeme, varíme a balíme darčeky a pozeráme vianočné klasiky, ktoré sme videli už stokrát.
Čo sa týka výzdoby, moji rodičia sa držia hesla „čím viac, tým lepšie”. Ich obývačka momentálne pripomína vianočný sklad. Z každej police na mňa zazerajú sobíky a vianoční škriatkovia, zatiaľ čo v Betleheme sa dôstojne topí sviečka.
S priateľom sme v tomto ohľade skôr minimalisti. Na okne nám smutne svieti jeden osamelý svietnik a rúru na pečenie radšej ani nezapíname – cukru sa vyhýbame tak úspešne, že by sme aj linecké piekli z brokolice. Náš stromček má tiež poriadne meškanie. Zdobiť ho budeme až 26. decembra. Vtedy nás čaká naša štedrovečerná večera: rezne, kaša, šošovicová polievka a seriálový maratón – vychádza totiž Stranger Things 5.
Skrátka, moje Vianoce sú taký mačkopes. Trochu tradícií, trochu moderného a hlavne kopa pohody.
U Evky sa prepájajú tradície so spoločnými spomienkami
Keď sme boli malé, Vianoce u nás doma neboli nijako výnimočne okázalé, no mali svoje pevné tradície. Najskôr sme mávali živý vianočný stromček, neskôr už len umelý. K štedrovečernej večeri však vždy patrila klasika – rozkrojené jablko a cesnak. Každý z nás musel ochutnať cesnak, ktorý mal symbolicky chrániť zdravie počas celého roka.
Na Štedrý večer sme všetci sedeli za jedným stolom a platilo prísne pravidlo – nikto sa od stola nesmel postaviť. Jedinou výnimkou bola mama, ktorá nosila jedlo a po večeri aj upratovala. Ku stromčeku sme mohli ísť až vtedy, keď sme sa všetci najedli. Bola to tradícia, ktorá v nás prirodzene posilňovala pocit spolupatričnosti.
Dnes, keď už mám vlastnú rodinu, si tieto spoločné chvíle vážime ešte viac. Každé Vianoce trávime s rodičmi – jeden rok u manželových rodičov, ďalší rok u mojich. Je to pre nás veľmi pekný spôsob, ako byť stále spolu, pokiaľ tu rodičia s nami sú, a naplno si užívať spoločný čas. Rodina môjho manžela má svoje vlastné, zaujímavé tradície, ktoré sa postupne stali aj mojimi.
Počas štedrovečernej večere si dávame pod tanier šupinu z kapra, ktorú si po večeri vložíme do peňaženky – má nám prinášať šťastie a hojnosť po celý rok. Ďalším zvykom je oplachovanie tváre vo vode s mincami. Tie sú, samozrejme, umyté a vložené do misky s vodou, v ktorej si symbolicky umyjeme tvár, aby do rodiny prišlo bohatstvo a prosperita.
Hoci sú tieto zvyky typické najmä pre rodinu môjho manžela, tým, že som sa stala jej súčasťou, stali sa prirodzene aj mojimi. A práve v tom vidím čaro Vianoc – v prepájaní tradícií, rodín a spoločných spomienok.