U dospelých pojem stresu nepredstavuje nič nové. Rovnako ako dospelí však môžu trpieť stresom aj školopovinné deti, ak sú napríklad pod tlakom požiadaviek učiteľa v triede alebo rodičov, či preto, lebo sa od nich očakávajú veľké výkony.
- Napíšem diktát bez chýb?
- Dostanem plný počet bodov?
- Stihnem krúžok?
- Nezlyhám?
- Podarí sa mi zvíťaziť v súťaži?
Aj to sú otázky, ktoré víria v detských hlavách a rodičia o nich možno ani netušia. Všimnú si len neupratanú izbu, trojku z diktátu, prehratý zápas, či zle zvládnutú partitúru.
Mladý jedinec, ktorý zažíva stres, často ani nevie pomenovať, čo ho vlastne trápi. Rodičia by preto mali byť ostražití a všímať si zmeny v správaní dieťaťa.
Signály preťaženia stresom
Stres sa manifestuje aj v somatickej – telesnej stránke, preto je potrebné sledovať, či sa dieťa nesťažuje na nejaké telesné ťažkosti. Ak pretrvávajú dlhodobo, môže ísť o chronický stres, ktorý má tieto prejavy:
- Cíti sa unavené a vyčerpané – potrebuje napríklad veľa spať, alebo spí málo, lebo má nočné mory, večer nevie zaspať.
- Trpí fóbiou súvisiacou so školou a často plače aj kvôli maličkostiam.
- Ľahko sa nahnevá, rozruší, často vzdoruje, strieda nálady, trucuje.
- Separuje sa od rodiny a priateľov, alebo si naopak vyžaduje viac pozornosti.
- Má problémy so sústredením. Vyzerá neustále napäté, môžu sa vyskytovať tiky.
- Trpí bolesťami hlavy.
- Má tráviace problémy: nechuť do jedenia alebo napínanie na zvracanie, bolí ho žalúdok.
- Nebavia ho aktivity, ktoré ho predtým tešili.
Z poradenskej praxe môžem uviesť, že týmito prejavmi trpia často aj vzorní žiaci, ktorých zhrýza utkvelá predstava o dokonalosti, alebo presne naopak ide o slabých žiakov, zmietaných pocitmi úzkosti a presvedčením, že nikdy nič nedosiahnu.
Faktory zvládania stresu
- To, ako vaše dieťa bude schopné zvládať stres, závisí od viacerých faktorov – či majú od rodiny i najbližších pocit podpory a dôležitý je pocit vlastnej schopnosti zvládania situácie, ktorý sa vyvíja so skúsenosťami dieťaťa.
- Rodičia robia chybu, keď sú hyperprotektívni – deti musia mať vlastné
skúsenosti úspechu aj neúspechu, aby si vybudovali zdravé sebavedomie. - Vývojové štádium dieťaťa je taktiež dôležité – menšie deti majú vyššiu senzitivitu na pocity, reakcie rodičov a tendenciu opierať sa o dospelých, ktorí sú primárnym zdrojom bezpečia.
- Na znížení stresu detí sa vo veľkom môžu podieľať ich rodičia. Dôležité je, aby boli k dispozícii a deti im mohli všetko vyrozprávať.
Počúvajte svoje deti
Počúvanie je jednou z najdôležitejších úloh rodičov. Veľa psychických problémov pramení z toho, že sa rodičia s deťmi nevedia alebo nechcú rozprávať, čo je obrovská chyba. Keď nepočúvate svoje deti, nájdu si niekoho iného, kto bude mať pre nich „otvorené ucho“ a čas.
Rozprávaním umožníte svojim deťom patriť k tým privilegovaným, ktorí doma zažívajú pozornosť a ocenenie. To vás ako rodinu spojí a ochráni vaše dieťa pred nevhodnými skupinami. Koľko minút ste sa dnes rozprávali s deťmi? Čo ste sa ich spýtali okrem toho, čo bolo na obed a či majú napísané úlohy?
Ako začať rozhovor
Možno sa vašim deťom nechce rozprávať. Čo v takom prípade?
Vychádzajúc z poradenskej praxe rodičom odporúčam naučiť sa klásť deťom lepšie otázky. Zlé otázky môžu byť zodpovedané jednoducho „áno“ alebo „nie“. Dobré otázky sú otvorené, nepredkladajú žiadnu odpoveď.
Odporúčam spýtať sa: „Čo si dnes zažil?“ než „Mal si dnes dobrý deň?“ Prvá otázka vyzýva dieťa na rozprávanie, čo bolo preň počas dňa dôležité, čo zamestnáva jeho myseľ, zatiaľ čo druhá otázka môže byť zodpovedaná krátkym „hmm“ alebo jednoslovne „nie“.
Otázky, ktoré nechávajú otvorené odpovede podporujú komunikáciu.
Naopak uzatvorené otázky ani neumožnia, aby rozhovor vznikol, pretože môžu byť zodpovedané jedným slovom. Ak kladiete otázky, nerobte to tak, aby malo dieťa pocit, že ho doma vypočúvajú.
Ako s dieťaťom hovoriť o strese
- Je potrebné vystihnúť čas, keď je dieťa viac motivované k rozhovoru, napríklad večer, keď sa ukladá do postele, alebo pri spoločnej večeri – je to individuálne pre každé dieťa. Je dobré naplánovať si napríklad raz týždenne nejakú aktivitu, kde mu môžete venovať plnú pozornosť a dieťa bude náchylnejšie k rozprávaniu a k otvoreniu sa témam, ktoré ho trápia.
- Konverzáciu začať priblížením vlastnej osobnej skúsenosti, myšlienky, pocitov, čo asi dieťa prežíva – pomáha to nadviazať spojenie s dieťaťom a jeho prežívaním.
- Malé deti vyjadrujú emócie skôr cez hru – je potrebné deti pri hre pozorovať. Nápomocné je aj rozprávanie príbehu – vymyslíte s dieťaťom príbeh, dieťa ho začne a podľa toho ako sa bude odvíjať, rodič bude ponúkať stratégie zvládanie záťaže.
- Dospievajúci sa v strese uzatvárajú do seba – treba rozlíšiť, či ide o prejavy stresu alebo dospievania.
- Ak s dieťaťom nadviažete kontakt, je dôležité, aby ste ho neprerušovali,
nerobili aktivitu, ktorej musíte tiež venovať pozornosť, neodbiehali od dieťaťa, treba si naň vyhradiť priestor, plnú pozornosť, očný kontakt – aby dieťa cítilo, že ho aktívne počúvate a zaujímate sa o to, čo hovorí. - Lepšie je nechať dieťa na začiatku úplne vyrozprávať a až potom hovoriť svoje postrehy, ktoré vám napadli počas počúvania, potom klaďte otázky, či ste všetko dobre pochopili, vaša interpretácia môže byť úplne iná ako to, čo tým dieťa v skutočnosti myslelo.
- Keď nemáte s dieťaťom rovnaký názor – je to v poriadku, nie je to prekážkou, aby ste svojmu dieťaťu nemohli poskytnúť pochopenie, čo práve prežíva. Treba ho počúvať, byť empatický a vyhnúť sa poučovaniu hneď na začiatku. Tým by ste mohli zablokovať pocity, s ktorými sa dieťa chystá podeliť a zablokovať aj deľbu o pocity v budúcnosti.
- Treba zjemniť vašu reakciu, ak dieťa hovorí o niečom, čo vás môže nahnevať. Ak budete pôsobiť nahnevane, alebo dieťa bude mať pocit, že ho súdite, je to dôvod, aby už viac o svojom prežívaní neprehovorili.
- Vysvetlite dieťaťu, že je normálne, ak sa v danej záťažovej situácii cíti nahnevané alebo vystrašené. Odporúčam mu poskytnúť nejakú uvoľňujúcu aktivitu, napríklad výlet, šport, kreslenie a podobne.
Dieťa sa učí od rodičov ako zvládať stres a záťaž. Preto mu ukážte taký vzor správania, aký by ste radi videli v správaní svojho dieťaťa.
Ako môžeme deťom pomôcť zvládať stres:
- Rozprávajte sa s deťmi o tom, čo ich trápi.
- Snažte sa udržať všetko rovnaké ako predtým rutina/režim – prináša to pocit
bezpečia, môžu sa oprieť o niečo, čo je im dôverne známe. - Očakávajte regres dieťaťa – môže mať prejavy nižšieho vývojového štádia a je potrebné mať pripravené stratégie, čo v tomto prípade robiť – poskytnúť dieťaťu extra pozornosť, objatie, utíšenie, pohladenie, istotu, že sú vaše city k dieťaťu nemenné.
- Akceptujte smútenie – strata prináša stres, dieťa musí samo prejsť štádiami smútku a musí spracovať zážitok, inak by sa mu táto situácia mohla v živote vracať a spôsobovať mu nepríjemné prežívanie. Nesnažte sa proces urýchliť alebo prerušiť. Môžete s dieťaťom prebrať aj pozitíva, ktoré situácia priniesla, aby si dieťa vedelo svoj nepríjemný zážitok spracovať, pekne zabaliť a uzavrieť ho.
- Majte trpezlivosť – netreba sa uchýliť ku kriku, k hnevu, čo situáciu môže len zhoršiť. Myslite na to, že máte byť pre dieťa kotvou, ktorá ho uzemní v rozbúrených emóciách. Ak ňou prestanete byť, aj vy aj vaše dieťa ostanete stratení v mori rozbúrených pocitov a emócií a ťažko sa vám bude vracať späť a uzemňovať situáciu.
- Hrajte sa s dieťaťom – či už je to kreslenie, skladanie lega alebo čokoľvek iné.
- Ak s dieťaťom nesúhlasíte, môžete mu to povedať, ale ide o to, AKOU FORMOU mu to podáte. Môžete s ním nesúhlasiť bez toho, aby ste poprierali alebo stierali názor vášho dieťaťa. Ak akceptujete jeho názor, dieťa si uvedomí, že je to zdravé a že je to v poriadku, pokiaľ sa s rodičom na niečom nezhoduje – vyhnutie sa hádke.
- Sústrediť sa treba na to, čo dieťa cíti a prežíva, nie na obsah toho, čo hovorí alebo na dokázanie vlastnej pravdy. Je dôležité spýtať sa dieťaťa, čo by od vás potrebovalo, napríklad nejakú radu, pomoc vyrovnať sa s nejakými pocitmi, alebo podporu.
- Počas rozhovoru nepopierajte to, ako sa cítite vy – dieťa vie vycítiť ako sa rodič cíti, ak nie ste úprimný, dieťa je zmätené a je to preňho väčšia záťaž, ako keby ste boli k nemu priamy. Dieťa vám potom nemusí veriť, ak sa niečo dozvie, napríklad od iného člena rodiny.
