Keď sa hovorí o „súhlase”, väčšina ľudí si predstaví prednášku v škole o puberte, vzťahoch alebo sexe. Ale skutočný základ rešpektu k sebe aj k iným sa nebuduje až v tínedžerskom veku – začína sa oveľa skôr. Už v škôlkarských rokoch, dokonca aj predtým.
A najlepšie sa neučí cez veľké reči, ale v úplne obyčajných situáciách. Keď sa deti hrajú, keď sa hádajú, keď sa jeden druhého dotýkajú, objímajú alebo hnevajú.
Súhlas nie je len slovo, je to postoj
Povedať dieťaťu: „Keď niekto povie nie, prestaneš.”
Alebo: „Ak niekto nechce objatie, nenúť ho.”
To sú možno drobnosti. Ale v skutočnosti sú to základy zdravých vzťahov. Deti sa neučia len slovíčka. Učia sa chápať, že pocity druhých sú dôležité. Že „nie” je platné. Že zastaviť sa, opýtať sa a počúvať má zmysel.
A rovnako dôležité je aj to, aby vedeli, že ich vlastné pocity a hranice sú v poriadku. Že nemusia robiť veci, ktoré im nie sú príjemné, len preto, aby niekoho potešili.
Nielen pre dievčatá. Nielen o sexe
Táto téma sa často spája najmä s ochranou dievčat. Ale súhlas nie je čisto „ženská vec”. Týka sa každého dieťaťa. Dievčat aj chlapcov.
Chceme, aby dievčatá vyrastali s vedomím, že majú právo povedať nie, a že to stačí.
Ale rovnako chceme, aby chlapci vyrastali s vedomím, že „nie” je odpoveď, ktorú musia rešpektovať. Že na láskavosť, dotyk, pozornosť alebo sympatie nemajú automatický nárok.
A že aj oni sami majú právo povedať nie – kamarátom, súrodencom, dospelým. V každej situácii, kde sa necítia dobre.
Žiadna móda
Občas niekto povie: „To sú tie dnešné prehnané výchovy…” alebo: „Robíme z detí dospelákov príliš skoro.” Ale pravda je taká, že nejde o žiadny trend alebo výstrelok. Ide o rešpekt, bezpečie a empatiu.
Lebo… Buďme úprimní. Mnohí z nás vyrastali v prostredí, kde sa „nie” často ignorovalo. Kde sa od nás čakalo, že budeme „slušní” za každú cenu. Aj keď nám bolo nepríjemne. Aj keď sme boli zmätení.
A práve to môžeme dnes ako rodičia zmeniť. Nie moralizovaním. Ale príkladom.
Učenie cez každodenné momenty
Výchova k rešpektu a súhlasu nie je jedna veľká prednáška. Je to celý rad malých, opakujúcich sa situácií, ako napríklad:
- prestať s hrou, keď niekto povie stop
- akceptovať „nie” bez hnevu alebo viny
- nepýtať si pusu na rozlúčku, ak ju dieťa nechce
- opýtať sa: „Je ti to príjemné?”
Je to postupný proces. A niekedy si ani nie sme istí, či to má efekt. Ale potom zrazu počujeme, ako sa naše dieťa spýta iného: „Chceš sa ešte hrať, alebo ti to už vadí?”
A vtedy si povieme… Áno. Práve toto je ten základ, ktorý chceme, aby si niesli ďalej.