Vďaka nej sa ľudia bez domova stávajú hercami a herečkami. Aj keď len na chvíľku. Uršuľa Kovalyk je nielen slovenská spisovateľka, dramatička a režisérka, ale predovšetkým žena so srdcom na správnom mieste. Pracovala ako sociálna pracovníčka v NOTA BENE. Počas týchto dvoch rokov vznikol prvý divadelný projekt, z ktorého je dnes už 17-ročné divadlo Divadlo bez domova.

V rozhovore pre Akčné ženy Uršuľa prezradila:

• ako by ona opísala samu seba,
• čo sa môžeme naučiť od ľudí bez domova,
• význam Divadla bez domova pre našu spoločnosť.

Uršuľa Kovalyk je váš autorský pseudonym. Kto však v skutočnosti ste?

Som žena po menopauze, ktorá sa hlási k feminizmu, píše príbehy o ženách optikou, ktorá odhaľuje, zosmiešňuje a narúša rodové stereotypy, venuje sa divadelnému umeniu, ktoré využíva na integráciu a posilňovanie marginalizovaných skupín, rada trávi čas v prírode a snaží sa nezblázniť v našom uponáhľanom patriarchálnom svete.

Vyštudovali ste strednú zdravotnícku školu a neskôr sociálnu prácu. Pracovali ste ako kníhkupkyňa v kníhkupectve Artforum či ako pracovníčka v krízovom centre pre obete násilia. Čo vás pritiahlo práve do oblasti práce s ľuďmi bez domova?

Vždy ma zaujímali ľudia, ktorí boli „iní“. Pankáčky, outsideri, ľudia na okraji spoločnosti, uletené umelkyne… skrátka ľudia, ktorí sa vymykajú z malomeštiackych rámcov životného štýlu a žijú svoje netradičné životy. Keď som sa presťahovala do Bratislavy z Košíc, o.z. Proti Prúdu zháňalo sociálnych pracovníkov a ja som zareagovala na toto volanie. Nastúpila som do výdajne časopisu NOTA BENE ako sociálna pracovníčka, kde som mala na starosti napríklad aj prijímanie nových predajcov pouličného časopisu NOTA BENE. Bola to významná skúsenosť v mojom profesionálnom aj osobnom živote. Práve tam som sa dostala k môjmu prvému divadelnému projektu, vďaka ktorému som spoznala teatrologičku, filmárku a režisérku Anku Gruskovú a učiteľa cudzích jazykov Patrika Krebsa, s ktorými sme naskúšali a odpremiérovali v Štúdiu 12 divadelnú hru Krvavý kľúč. Bolo to veľmi kreatívne a vzrušujúce obdobie, v ktorom sme vytvárali metódu „Ako robiť s ľuďmi bez domova divadlo dlhodobo“.

Prečítajte si rozhovor s Miroslavou Langerovou: Propagácia dobrovoľníctva je kľúčovou oblasťou

Čo je pre vás na tejto práci s ľuďmi bez domova najťažšie?

Dva roky som pracovala vo výdajni časopisu Nota bene, neskôr, keď sme s Patrikom Krebsom založili vlastné občianske združenie Divadlo bez domova, som pracovala (a pracujem) s ľuďmi bez domova najmä cez divadelné umenie, aj keď niektoré postupy z odboru sociálna práca používam dodnes. Nedá sa jednoznačne povedať, čo je najťažšie na tejto práci, tých ťažkostí a prekážok je samozrejme viac a odvíjajú sa od konkrétnej situácie daného herca/herečky, politickej situácie v našej krajine alebo fungujúcej/nefungujúcej samosprávy. Pamätám si však, že som sa musela naučiť pracovať s neistotou, prehnanými očakávaniami, stereotypmi voči ľuďom bez domova, nedôverou niektorých inštitúcií k našej práci a nedostatkom financií. Projekt Divadlo bez domova je sociálnym experimentom. Nikto nenapísal učebnicu o tom, ako tvoriť divadlo s ľuďmi bez domova a ako ho udržať. Učili sme sa na vlastných chybách, vzdelávali sme sa a hľadali inšpiráciu v zahraničí. Dnes máme za sebou sedemnáste výročie a stále pokračujeme takým tempom a spôsobom, aby to našim hercom a nám robilo viac radosti než starostí.

Aktuálne vediete Divadlo bez domova. Prvých hercov a herečky ste oslovovali vy proaktívne. Ako to funguje teraz?

Pred výdajňou NOTA BENE visela obrovská informačná nástenka a ja som na ňu s malou dušičkou vylepila inzerát, že hľadáme hercov/herečky do projektu Krvavý kľúč. Prihlásili sa dvaja predajcovia a jedna predajkyňa NOTA BENE, z ktorých jeden, pán Gusto Horváth, hrá v našom divadle dodnes. Neskôr sa pridali ďalší. Za hranie a skúšky dostávali zadarmo časopis, ktorý potom predávali na ulici.

Začínali sme v Štúdiu 12 v Divadelnom ústave. Skúšali sme najmä cez víkend, a keď sme uviedli druhú hru Oktagon, zistili sme, že je nevyhnutné založiť si občianske združenie, aby sme mohli slobodnejšie písať projekty, uchádzať sa o granty a dotácie a profesionalizovať našu umeleckú činnosť. Keďže sme stotožnení s názorom, že aj umenie je práca, začali sme našim hercom/herečkám vyplácať finančné odmeny za skúšky a hranie predstavení. Náš herecký tím sa stabilizoval, mnohí si dokázali zaplatiť izbu v ubytovni a my sme pochopili, že sme ich tým dostali z ulice. Neukončili síce bezdomovectvo, pretože z ubytovne ich môžu kedykoľvek vyhodiť, ale aspoň bývajú v bezpečnejšom a vykurovanejšom prostredí.

Do divadla ste prizvali aj ľudí, ženy s telesným handicapom. Ako oni vnímajú divadlo a celkovo spoluprácu s ľuďmi bez domova?

Bol to proces, ktorí súvisel s neistotou, o ktorej som už hovorila. V začiatkoch sa nám stávalo, že herec/herečka z nejakých príčin neprišli na premiéru, nevedeli sme ich zohnať, čo bolo vzhľadom na bežiaci projekt dosť veľký problém. Viete, ako to chodí, napíšete projekt, zoženiete peniaze, skúšate hru, naplánujete premiéru, na ktorú príde donor, a hups, hlavná postava nedorazí. Hľadať človeka bez domova v bratislavských uliciach je ako hľadať ihlu v kope sena. Museli pre začať premýšľať, ako minimalizovať takéto situácie, a okrem ďalších postupov sme si povedali, že skúsime pozvať do tímu aj iné sociálne vylúčené osoby. Oslovili sme dievčatá s telesným postihnutím, ktoré vtedy študovali na Mokrohájskej ulici a pozvali ich k nám do divadla. Bol to experiment, ale čas ukázal, že sme urobili správne rozhodnutie. Príchod nových herečiek s telesným handicapom okamžite zmenil dynamiku hereckej skupiny. Herci – ľudia bez domova sa stali citlivejšími, niektorí im začali robiť osobnú asistenciu, uvideli ženy, ktoré sa aj napriek telesnému postihnutiu snažia popasovať so životom. Aj jedna aj druhá skupina hercov/herečiek spoznala iný svet znevýhodnenia, nové stratégie vysporiadania sa so znevýhodnením, priniesli novú hereckú estetiku do divadelných hier.

Prečítajte si aj: Prepáčte, musím utekať, povedala dievčina o dvoch barlách

S koľkými ľuďmi pracujete?

Momentálne aktívne pracujeme traja ľudia s desiatimi hercami/herečkami. Externe nám pomáhajú ďalší štyria ľudia. Divadelný štáb tvoríme ja, Patrik Krebs a Tomáš Kubiš. Vykonávame dramaterapiu, projektový manažment, PR, réžiu, dramaturgiu, produkciu, osvetlenie, zvukárske práce, starostlivosť o scénu a kostýmy, techniku, a keď je to nutné, umývame aj záchody v divadle.

Kde všade už divadlo hralo svoje predstavenie?

Pravidelne hrávame pre verejnosť v Pistoriho paláci, kde máme prenajatý priestor, ktorý sme pred 10 rokmi zrevitalizovali a premenili ho na divadlo. Hrali sme na rôznych miestach na Slovensku, napríklad vo väzení, na psychiatrickej klinike, v domove pre seniorov, na Úrade vlády alebo v iných štátom nezriaďovaných divadlách. Hrali sme v Maďarsku, v Nemecku, v Slovinsku, Českej republike, v Poľsku.

Ľudia bez domova sa v spoločnosti často stretávajú s predsudkami. Nemuseli tak skončiť a podobne. Ako to vnímate vy ako človek, ktorý s týmito ľuďmi denne pracuje? Môžeme sa od nich aj my niečo naučiť?

Každý/každá z nás sa môže stať človekom bez domova. Stačí, ak sa zmenia okolnosti v našom živote, zažijeme napríklad nejakú traumu alebo nevládzeme zarábať na prenájom, na splácanie hypotéky, utekáme pred násilným partnerom atď. Dostupnosť bývania je u nás na mizernej úrovni. Nájomné byty sa stavajú minimálne a ľudia sú nútení riešiť svoje bývanie formou hypotéky. Sú však skupiny obyvateľstva, pre ktoré je hypotéka (vzhľadom k veku a príjmom atď.) nedostupná. Ostáva iba možnosť nájsť si podnájom, ubytovňu, lenže to je neisté bývanie. Niečo sa stane (napr. epidémia Covid 19), prídete o prácu, nemáte na nájom a…ste na ulici.

Nedostupnosť nájomných a sociálnych bytov je v našej krajine zodpovedná za vysoký počet ľudí bez domova. Nato, aby ste dokázali pracovať, vzdelávať sa, musíte najprv niekde bývať. Na ulici ide o prežitie. Predsudky voči ľuďom bez domova existujú, menia sa, niektoré zmiznú, iné sa objavia. Napríklad predsudok, že ľudia bez domova vyťahujú z kontajnerov odpad a robia neporiadok, občania sa na nich za to hnevajú a nadávajú im za to. Minule som mala práve debatu s jednou susedou, ktorej som vysvetľovala, že ľudia bez domova vyťahujú z kontajnerov iba to, čo my vyhodíme. Ak by sme vyhadzovali do kontajnerov päťsto eurovky, tak by sa okolo košov váľali päťsto eurovky. Ten odpad vytvárame my a ľudia bez domova sa ho snažia ešte nejako využiť. Čím viac odpadu v koši, tým viac neporiadku okolo. Veľmi sme napríklad uvítali, keď sa začali vykupovať plastové fľaše, niektorí ľudia bez domova ich cielene zbierajú z košov, z chodníkov, z prírody. Tým čistia náš priestor a zároveň získajú peniaze napríklad na jedlo.

Za prácu v divadle sú herci odmeňovaní. Nejde teda len o integráciu a socializáciu, ale aj o praktickú pomoc – vedia si zaplatiť ubytovanie a podobne. Odkiaľ zháňate financie na chod divadla?

Financie získavame písaním projektov doma aj v zahraničí. Najmä medzinárodné projekty z Európskej únie nám vždy umožnia získať financie, ktorými často vykryjeme tzv. hluché obdobia bez finančnej podpory u nás. V poslednej dobe máme výbornú spoluprácu s Mestom Bratislava a Mestskou časťou Bratislava-Staré mesto. Dostali sme dve zahraničné ceny za sociálnu inováciu, ktoré boli aj finančne ohodnotené a tie peniaze sme nerozflákali. Snažíme sa šetriť recyklujeme scénu, kostýmy, čo je zároveň aj ekologické. Nemáme zamestnancov na trvalý pracovný pomer, neutiahli by sme odvody, každý/každá z nás má aj iné zaplatené projekty mimo divadla.

Mnohí ľudia váhajú, či dať alebo nedať drobné človeku na ulici. Tvária sa, že nevidia predajcov časopisu NOTA BENE. Myslíte si, že ľudia sú už tak zahľadení do seba, že nechcú vidieť utrpenie iných?

Zásadne nedávam rady, kto sa má/nemá ako tváriť, usmievať, pomáhať, dávať drobné, nedávať drobné. Je na každom človeku, ako sa vysporiada s faktom, že ľudia bez domova sú na ulici a potrebujú pomoc. Ak sa niekto rozhodne kupovať od predajcov časopis NOTA BENE je to výborné. Ak sa niekto rozhodne chodiť na naše predstavenia a podporiť tak činnosť ľudí bez domova, je tiež skvelé. Môžete podporiť mimovládky, ktoré im poskytujú pomoc alebo ponúknuť svoj prázdny neprenajatý byt do programu Housing first (bývanie je prvé, viac na www.notabene.sk). Ale dôležité je, aby sme zároveň vytvárali tlak na ľudí, ktorí majú moc. Pýtajme sa starostov/starostiek, primátorov a politikov, akým spôsobom plánujú riešiť bezdomovectvo, voľme také politické strany, ktoré o riešeniach hovoria vo svojich programoch. Riešiť bezdomovectvo sa dá jedine komplexne, prepojením s politikou štátu v oblasti zamestnanosti, bytovej politiky, zdravotnej starostlivosti alebo oddlžovania.

Ako vnímate význam Divadla bez domova pre spoločnosť?

Pracujeme s marginalizovanými skupinami obyvateľstva netradičnou umeleckou formou, ako je divadlo, performance, tanec. Prispievame tak k integrácii, neformálnemu vzdelávaniu dospelých a skvalitňovaniu ich života, čím vlastne skvalitňujeme život iných ľudí. Zviditeľňujeme rôzne sociálne témy, ktoré sú v komerčnej umeleckej sfére prehliadané. Spájame umelecké so sociálnym, pomáhame narúšať stereotypy, ktoré v spoločnosti voči marginalizovaným skupinám existujú. Hraním divadelných predstavení pre verejnosť prinášame výsledky našich divadelných experimentov, čím inšpirujeme iné divadelné zoskupenia a posúvame hranice tradičnej divadelnej estetiky.

Prečítajte si aj rozhovor s Adrianou Čurajovou: Človek je natoľko šťastný, nakoľko je vďačný

Na konte máte aj sedem vlastných kníh prózy a šesť drám. Čerpáte námety z reálneho života? Nájdeme v nich Uršuľu Kovalyk?

Život a tvorba sú v mojom prípade spojené nádoby, námety čerpám z reálneho života, alebo z môjho sveta fantázie. Niektoré príbehy sú trochu autobiografické, iné úplne vymyslené. Uršuľa Kovalyk píše slobodne, úprimne, niekedy drsne.

Ste mamou dnes už dvoch dospelých detí. Ako by vás oni charakterizovali ako mamu?

Liberálna matka s výbušnou povahou.

Čo by ste chceli odkázať čitateľkám Akčných žien?

Ženy, dobre si premyslite, koho budete voliť, voľte s rozumom, nie na základe emócií. Nevolíte si manžela na celý život, ale politickú stranu, ktorej vládnutie ovplyvní váš život a život vašich detí.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív U. K.