Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY INŠPIRÁCIE MAGAZÍN OSOBNÝ ROZVOJ PSYCHOHYGIENA ROZHOVORY ŽENY A KARIÉRA

Miroslava Langerová: Propagácia dobrovoľníctva je kľúčovou oblasťou

Zdieľať

Miroslava Langerová (39 r.) je nie nadarmo považovaná za akčnú ženu a mamu vo svojom okolí. Nielenže sa príkladne venuje svojej rodine, ale na jej pleciach stojí Dobrovoľnícke centrum Košického kraja, ktoré poslednú dobu má toho na pleciach viac ako dosť. Ako sa nato pozerá samotná Miroslava?

Mirka je mamou troch detí (11, 7 a 3 roky) a veľmi rada s deťmi vyráža na výlety, pláva alebo občas iba tak bezcieľne šoféruje. Nevie strpieť nespravodlivosť, ohováranie a závisť, je to takmer porovnateľné s tým, ako sa naježí, keď niekde doma nájde pavúka. Aj toto malé zviera aj tieto ľudské vlastnosti sú pre ňu úplnou hranicou, ku ktorej sa nerada približuje. A snaží sa všetkého takéhoto diania držať stranou.

V rozhovore Miroslava prezradila:

  • či nemá dobrovoľníctva už plné zuby,
  • počet 8000 dobrovoľníkov, ktorých má na starosti,
  • ako počas vypuknutia vojny spala dve hodiny denne.

Mirka, ako by ste sa opísali tromi vetami?

Jedna z vecí, na ktorej mi naozaj záleží je moja prispôsobivosť. V akejkoľvek situácii, rodinnej, či pracovnej, sa snažím rýchlo a efektívne reagovať na zmeny. A snažím sa byť čo najviac racionálna, aj keď nie vždy sa mi to darí úspešne a niekedy aj mňa premôžu emócie. Najmä, keď sa cítim preťažená.

V Košiciach sú dve organizácie, ktoré sa venujú dobrovoľníkom. Dobrovoľnícke centrum Košického kraja (DCKK) a Dobrovoľnícke centrum Košíc. Vy máte na starosti viac ako 8000 dobrovoľníkov práve v DCKK. Čo obnáša táto práca?

Naša práca je každý deň iná, ale dala by sa rozdeliť na základné celky:

Spolupracujeme s viac ako 200 organizáciami, firmami, školami v Košickom kraji a snažíme sa komunikovať a podporovať dobrovoľníctvo v každom meste a obci kraja. To znamená napríklad, že ak sa organizácia alebo obec či škola ozve, na aké typy aktivít potrebuje dobrovoľníkov, my ich nájdeme, zaškolíme, motivujeme.

Popritom s danou organizáciou vypracujeme postup, ako s dobrovoľníkmi pracovať, ako si ich udržať, ako ich nestratiť. A potom sa občas zapájame do toho, či sa dobrovoľníckemu programu darí. Raz za štvrťrok oslovujeme všetkých dobrovoľníkov, či sú v dobrovoľníckych programoch spokojní, či niečo od nás nepotrebujú.

Riešite asi aj propagáciu dobrovoľníctva…

Áno, riešime. Môže sa to zdať ako nedôležitá oblasť, ale je takmer kľúčová. Pred pár rokmi ešte ľudia, ktorí dobrovoľníčili, často tvrdili, „ja nie som dobrovoľník, ja to robím len tak“. V súčasnosti sa ľudia fotia ako dobrovoľníci, dávajú to na sociálne siete a považujú to za určitú prestíž, a tým teraz nemyslím iba prácu na hraniciach. Za touto zmenou postoja sú roky práce.

V roku 2019 sa Košice stali vďaka mojej úspešnej kandidatúre Európskym hlavným mestom dobrovoľníctva, média si začali viac všímať dobrovoľníctvo, pre 21 samospráv sme vypracovali päťročné stratégie podpory a rozvoja dobrovoľníctva, každý rok dávame množstvo tlačových správ, pozitívnych príkladov dobrovoľníctva, oceňujeme dobrovoľníkov… Jednoducho sa staráme o to, aby sa zlepšoval názor verejnosti na dobrovoľníctvo.

Prečítajte si aj rozhovor s Teréziou Podolanovou z neziskovky LABORE: Financovať sociálny podnik pomáhajúci ženám v núdzi je náročné

Čo však s dobrovoľníckymi programami, ktoré absentujú?

Snažíme sa podporiť aj tie absentujúce  alebo projekty, ktoré sa nerobia v takej miere, v akej by sa mali a teda ich rozvíjame priamo my v DCKK. Tak je to v súčasnosti najmä projekt Voda nie je odpad, kedy sa snažíme robiť množstvo vodozádržných opatrení, aby sa nám nevysušovala krajina. A taktiež program KREDO, kde s dospelými rómskymi dobrovoľníkmi zlepšujeme prostredie a okolie komunít a osád, aby sa im v nich lepšie žilo.

Potom sú to aktivity, ktoré prinesie život, pred dvoma rokmi sme šili rúška, pred rokom sme pomáhali vo vakcinačných centrách a teraz sme na hraniciach a na staniciach a pri pomoci Ukrajine. Okrem toho máme stále programy ako to, že vyhľadávame organizácie, budovy a mladých dobrovoľníkov, ktorí sa budú starať o defibrilátory a rozdávame ich po kraji, keďže nimi môžeme zachrániť množstvo životov.

Aká bola vaša cesta k tejto práci? Bolo to priamočiare, vedeli ste, že toto by ste raz chceli robiť?

V roku 2005 som si založila prvú organizáciu, ktorá sa venovala detským médiám a podpore kritického myslenia. Relácie sme realizovali v každom meste, v centrách voľného času, v letných táboroch, v školách v prírode a potrebovali sme zmanažovať množstvo dobrovoľníkov. V tom čase však na Slovensku ešte neexistoval ani zákon o dobrovoľníctve, ani poistenie dobrovoľníka, ani zmluva o dobrovoľníctve, všetko to vyzeralo ako čierna práca. Začali sme sa teda viac venovať týmto veciach.

V roku 2011 sa prijal zákon o dobrovoľníctve a aktivít v manažmente dobrovoľníctva už bolo tak veľa, že sme sa s kolegyňami v prvej organizácii dohodli, že čas ľudí odčleníme a založíme im druhú organizáciu Dobrovoľnícke centrum Košického kraja, ktoré sa bude venovať iba týmto činnostiam. To bolo v roku 2011 a odvtedy sa dobrovoľníctvo aj vďaka všetkým činnostiam centra rýchlo rozvíjalo.

Predpokladám, že aj vy sama ste boli aktívna dobrovoľníčka. Kde ste sa angažovali?

Od mojich pätnástich rokov som robila dobrovoľníčku v detských letných táboroch, vždy celé dva mesiace v lete. Považovala som to za úžasné chvíle. Potom na vysokej škole som bola dobrovoľníčkou pre Úsmev ako dar a chodila som v rámci Anjelského programu do detského domova v Senici.

A potom som si už založila vlastnú organizáciu a posledných 17 rokov sa buď môžem považovať za človeka pracujúceho každý deň osem hodín a ďalších množstvo hodín týždenne venujem dobrovoľníctvu, alebo potom za workoholika. Ale naozaj, ak vidím v niečom zmysel, a v našich dobrovoľníckych programoch vídím zmysel, tak proste sa nadchnem a idem (úsmev).

Pracujúca žena, matka: nemáte dobrovoľníctva plné zuby?

Mám plné zuby intríg, ktoré sú asi v každej oblasti, ale v neziskovom sektore možno o to viac zvýraznené. Bojuje sa o dotácie, či o „prežitie organizácii“ alebo ako to nazvať. Toto zákulie, ktoré bežne ľudia nevidia, ani nemajú vidieť, ma vyčerpáva. Samotné dobrovoľníctvo nie.

Od marca 2022 dôsledkom vojny na Ukrajine sa DC stalo kľúčovým koordinátorom všetkých dobrovoľníkov z poverenia Okresného úradu. Koľko dobrovoľníkov to zahŕňa?

Zahŕňa to priblížne 200 dobrovoľníkov denne. Je to veľká masa ľudí, ktorí pomáhajú na hraniciach, na staniciach, v skladoch humanitárnej pomoci.

Vnímate otvorenosť a veľkodušnosť ľudí zapojiť sa do pomoci pre Ukrajinu?

Vnímam, že to pomaly opadáva. Táto situácia trvá už dlho, tak aj nadšenie ľudí pomaly klesá. Základný pocit, že pomohli, si už väčšinou naplnili za tie dlhé týždne a teraz sa vo voľnom čase chcú venovať aj iným aktivitám. Ale to je prirodzené a vlastne aj žiadúce, lebo vyčerpaný dobrovoľník nie je dobrý dobrovoľník. Ľudia, ktorých pomoc naplnila, splnila ich cieľ, tak tí sa určite časom zas k nejakej dobrovoľníckej aktivite pridajú.

Aké sú aktuálne najväčšie prekážky alebo výzvy pri vašej práci?

Najväčšie prekážky sú najmä tie, ktoré sa týkajú akejkoľvek byrokracie. Niektoré procesy mám v hlave už v realizačnej fáze, ale kvôli povoleniam na ich realizáciu sa nám často veci predlžujú a človek to nijak nemôže ovplyvniť, len čakať na stanoviská štátnych či samosprávnych orgánov. A najväčšou výzvou je naozaj vytvoriť toľko vodozádržných opatrení v našom kraji, aby sa dalo čo najskôr povedať, že sme naozaj pomohli životnému prostrediu, že to bude aj hmatateľné, citeľné, kvantifikovateľné.

Prečítajte si aj rozhovor s Viktorom Porubským z Mary’s Meals: Jedno jedlo denne a možnosť chodiť do školy by mali byť právom každého dieťaťa

Páčila sa mi vaša veta, ktorú ste povedali: “Dobrovoľníctvo človeka nabije energiou a radosťou.” Môžeme to isté povedať aj v dnešnej dobe? Platí to stále?

Dobrovoľník sa vždy svojou dobrovoľníckou aktivitou nabije energiou a radosťou, ak ide do aktivity so správne stanoveným cieľom. Aby sa to dalo pochopiť, ak dobrovoľník ide na službu na hranicu s tým, že celý deň očakáva, že bude objímať prichádzajúce plačúce matky s deťmi na rukách, ktoré hodiny zúfalo cestovali z vojnových zón a teda bude pre nich prvým človekom, na ktorého sa obrátia, keď prídu do bezpečia, tak to nie je správny cieľ.

Musíme takého dobrovoľníka pripraviť na to, ako reálne vyzerá služba na hranici, čo tam bude naozaj robiť. A buď ho nadchne aj to, a prispôsobí si k tomu očakávania, alebo sa ho snažíme presmerovať inde. V takom prípade, ak ľudia vedia, čo môžu očakávať, tak ich to, že boli a pomohli, naozaj naplní tým pocitom, ktorým má, a ktorý od toho očakávali. Zvýrazniť to ešte môže, ak tam vzniknú medzi dobrovoľníkmi priateľstvá, ak to počiarknú nejaké výrazné momenty…. Dobrovoľníctvo je krásne, ak je správne nastavené.

Stretávate sa v práci aj s nepríjemnými skúsenosťami? Predsa len, musíte komunikovať smerom k dobrovoľníkom, k firmám. Komunikujete aj priamo s mestom Košice. Ako hodnotíte túto spoluprácu?

Áno, je ich stále viac. Napríklad, keď sme boli už združenie, ktoré malo za sebou viac rokov tvrdej práce a aj vybojovaný titul Európskeho hlavného mesta dobrovoľníctva, tak vznikla skupina, ktorá si dala podobný názov a často veľmi rafinovane zdieľa naše aktivity tak, že si ľudia myslia, že sú ich. Aj si nás samozrejme pletú, keď je rozdiel iba v jednom písmenku. Občas si samozrejme kvôli intrigám poplačem.

Potom si však poviem, že ak by sme nerobili kvalitné veci, tak by sa nič také nedialo a ide sa ďalej. Spolupráca so samosprávami v Košickom kraji je naozaj viacmenej veľmi dobrá. Náš hlavný partner je jedna z našich členských organizácii – Košický samosprávny kraj.

Stretli ste sa s tým, že by sa niekto “chválil perím Dobrovoľníckeho kraja”?

Áno (úsmev). Stalo sa nám aj to, že sme si podali projekt, ktorý nám zamietli, že to nie je dobrá myšlienka a potom samotný hodnotiteľ projektu zrealizoval náš projekt vo svojom združení. Úplne bez zmeny prebral celú našu myšlienku a nastavenie projektu. Nakoniec skupina, ktorá si dala podobný názov a prezdieľava naše aktivity….. Áno, ľudia sme všelijakí.

Podeľte sa s nami, aké vychytávky máte na zladenie pracovného a rodinného života?

Všetku prácu, ktorú robím, sa snažím pripravovať tak, aby bola vhodná pre zapojenie sa matiek s deťmi. A tým pádom moje detí sú súčasťou dobrovoľníckych programov s mnohými inými deťmi. Napríklad v lete sme vždy 11 dní na Tokaji, kde máme Dobrocamp a rozvíjame cestovný ruch a moje deti sa už od Vianoc tešia na ďalšie leto na Tokaji.

Vôbec to nevnímajú, že je to moja práca a radi sa tam vracajú. Behajú s miestnymi deťmi po dedinách, pomáhajú pri rozprávkovom lese, pri rozprávkovom festivaly, všetko je ladené detsky, a stratáva sa nás aj dvadsať mamičiek. Deti spia pri sebe na matracoch, menšie s mamkami na izbách, tí najstarší aj v stanoch…. A takto sa snažím robiť aktivity celý rok, aby si aj oni v tom našli záľubu.

Prečítajte si aj rozhovor s riaditeľkou Ligy proti rakovine Evou Kováčovou: Našou snahou je pomáhať ľuďom tak, ako by sme pomáhali rodine

Máte podporu aj v manželovi či on nerieši “váš piesoček”?

Manžel mi do práce veľa nehovorí. Nastavuje mi zrkadlo iba vtedy, keď vidí, že som to zas prepískla a nabrala som si na seba viac, ako sa dá zvládnuť. Vtedy zasiahne a ja sa snažím rýchlo reagovať a preorganizovať veci, ale niekedy sa to nedá. Ako teraz, keď začala vojna, prvých šesť týždňov som robila každý deň od tretej rána, do jednej v noci, aj cez týždeň, aj cez víkend, nastavovala som všetky smeny všade a môjmu mužovi neostalo nič iné, len to v tichosti strpieť. Lebo aj pri každom jeho slove, či to takto už bude stále, som sa rozplakala….. Takže nemá to so mnou ľahké. (úsmev)

Kde beriete silu na ďalšiu prácu?

Veľmi rada chodím s deťmi plávať. Rada by som sa vrátila k saunovaniu. To som vždy mala rada, ale posledných 11 rokov, čo mam vždy nejaké dieťa malé, ktoré ešte v saune dlho nevydrží, sa saunovať nechodím, ale verím, že  k tomu sa vrátim. A zbožňujem, že mám s mojimi dievčatami takú tradíciu, že raz do týždňa sa v množstve peny spolu kúpeme vo vani. Falošne si spievame Elánovky. Som vďačná, že sú ešte také malé, že sa spolu do vane pomestíme. Je to taká naša spoločná chvíľa.

A rada šoférujem. A vie to aj každá moja kolegyňa. Keď už máme veľa práce za počítačom a začína nám z toho prepínať, zoberieme vrecia so šatami, vyrazíme na cestu po osadách, rozdávame deťom oblečenie a šoférujem a šoférujem a je to skvelé😊

A ako vašu prácu vnímajú deti? Z môjho pohľadu im dávate úžasný príklad…

Naozaj si myslím, že to vnímajú veľmi pozitívne. Majú radi, keď chodíme do útulkov. Radi so mnou sadia trvalky v dažďových záhradách, radi chodia po výletoch na Spiš, na Šíravu či Tokaj. Naozaj veľmi dobre poznajú náš kraj.

Prečítajte si aj rozhovor s Alexandrou Hovancovou: Neznesiem, aby tento dom bol čakárňou na smrť

Myslíte si, že by každý človek mal vyskúšať dobrovoľnícku prácu?

Určite by mal každý vyskúšať. A podľa mňa aj každý v nejakom zmysle už dobrovoľníkom bol. Len ide o to, či to tak chápal a či si to aj naplno ten pocit, že naozaj nezištne pomohol, stihol užiť. (úsmev)

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: archív M. L.

Titulná foto: Z oceňovania osobností Košického samosprávneho kraja

Zanechaj nám svoj komentár