Zachraňujú šelmy z cirkusov a dávajú im domov: „Prišli s rôznymi fyzickými a psychickými poruchami,“ hovorí Klaudia Kollár

Zdroj: IG/malkiapark

Malkia Park sa stal útočiskom pre šelmy, ktoré sa narodili v zajatí a v cirkusoch zabávali ľudí. V iných prípadoch ich majitelia mohli používať ako „atrakciu“, aby sa s nimi záujemcovia fotili a túlili. Príkladom je tigrica Carmen, ktorá bola krátko po narodení odtrhnutá od matky a bola ihneď zneužívaná na komerčné účely. Ako trojmesačná sa dostala do Malkia Parku so zabrúsenými pazúrikmi, aby neublížili ľuďom, ktorí sa s ňou chceli fotiť.  „Viete si predstaviť, že by tiger nepoužíval svoje pazúry? Ona sa nevedela udržať na strome,“ povedala mi Klaudia Kollár, zakladateľka tohto projektu. Zlú minulosť má za sebou aj tigrica Sonja, ktorú priniesli ako šesť-mesačnú do Malkie s obojkom okolo krku. V dôsledku tvrdej výchovy skôr pripomínala psa než divú šelmu. V rozhovore sa ešte dozviete:

  • Najťažšie životné príbehy zvierat v Malkia Parku.
  • Ako prebieha záchrana zvieraťa z cirkusu.
  • Koľko mesačne stojí prevádzka takéhoto areálu.
  • Čo hrozí Malkia Parku kvôli novému zákonu o mačkovitých šelmách.

Ako vznikol tento nápad? Mali ste vždy blízko k mačkovitým šelmám?

V podstate som sa postupne dostávala k šelmám. Vybudovala som si k nim vzťah v inom občianskom združení, kde už fungovali niekoľko rokov. Podporovala som to a takýmto spôsobom som k tomu nadobudla bližší vzťah. Tento projekt nebol extra plánovaný, ale práveže tá pomoc bola plánovaná pre niekoho iného, kto sa tomu venoval roky, ale nevyšlo to. Vtedy som začala premýšľať, aby sme pomáhali iným šelmám. S cirkusmi je problém – tam zvieratá, keď sú už nepotrebné, trpia. Rozmnožujú ich, nemajú vždy kam dávať mláďatá. Potom ich predávali rôznym súkromným osobám aj do nevhodných podmienok alebo na ďalšie zneužívanie. Takto to celé začalo, toto bola pôvodná myšlienka, aby sme zachraňovali zvieratá z cirkusov, ale, samozrejme, nie je to také jednoduché. V tej dobe ešte fungoval zákon, že sa môže vystupovať s divožijúcimi zvieratami, lebo so psíkmi a koníkmi asi môžu naďalej vystupovať. Oni (cirkusy poz. red.) mali úplne iné zákony ako napríklad zoologické záhrady. To nebolo tak, že prídem do cirkusu, vidím zviera v malej klietke a zoberiem si ho…to v žiadnom prípade. Mali zo zákona kvázi povolené, aby šelmy cestovali v malých klietkach a potom vystupovali. My sme v podstate museli čakať, kedy sa samotný majiteľ chcel zbaviť zvieraťa.

Prvá skupinka, ktorá sem úplne na začiatku prišla bola pätica púšťových levov. Prišli nevykastrované, takže sa tu narodili mláďatá, ale my sme už samičky dali vysterilizovať. U nás som zaviedla zásadu, že zvieratá sa nebudú rozmnožovať, nakoľko nie je toľko voľného priestoru v zajatí. Celé to bolo komplikované a postupne sa to vyvíjalo. Ja sama som mala jednu šelmu Malkiu, ktorá bola so samičkou Adelkou, ale tento rok zomrela a Malkia zostala sama. Preto ju chceme dať dokopy s jedným zo samcov, čo máme v parku. Iba kvôli nej sa to celé začalo, vybudovala som si k nej vzťah. Ako som jej pomohla, tak som chcela aj ďalším šelmám, ktoré to potrebujú a aby s hrdosťou mohli žiť aj v zajatí a neboli zneužívané na rôzne účely.

Zdroj: IG/malkiapark

Vaša prvá zachránená levica bola Malkia. Podľa nej sa nazýva aj tento park. Viete však, ktoré zviera tu má najťažší životný príbeh? Môžete ich pokojne vymenovať aj viac.

Najsmutnejší príbeh majú medvedice, ktoré sú tu. Dvadsať rokov vystupovali v cirkuse a ich povinnosťou bolo zabávať ľudí tým, že krúžili dookola na mopedoch. Je to absolútne neprirodzené pre toto zviera a bola zneužívaná ich inteligencia. Okrem toho, že vystupovali, žili vo veľmi stiesnených podmienkach. Malé klietky, čo pre nich majú, im absolútne nevyhovujú. Medvedice prišli s rôznymi fyzickými a psychickými poruchami. Nie je jednoduché po toľkých rokoch to odstrániť, napriek tomu, že už teraz majú dostatočne veľký výbeh. My by sme im väčší ani nemohli dať, pretože pre ne to nemá taký zmysel, nakoľko mali čo robiť s tým, že zrazu sú v niečom väčšom. Zrazu majú vodu, kde sa môžu okúpať. Postupne si na to zvykali, aj sa báli ísť do vody. Toto je to nefér voči zvieraťu v cirkuse, že nemá prirodzené prostredie a prístup k nejakému bazéniku.

Tieto medvede už prišli ako starenky dožiť svoj dôchodok. Nevedeli sme, koľko budú žiť, pretože sú staré, majú svoje problémy, sú doživotne na liekoch – napríklad na srdiečko berú lieky. Dúfame, že nám tu ešte budú robiť radosť. Jedna je mladšia, druhá staršia, majú zdeformovanú krčnú chrbticu, nenarástli do normálnej veľkosti. Kde by ste v prírode stretli takéhoto malého dospelého medveďa? Majú byť podstatne väčšie, aj keď sú to samičky. Často si aj návštevníci myslia, že sú to mláďatá a pritom opak je pravdou. Až potom, keď si prečítajú, že majú 27 a 34 rokov, tak pochopia. Tá zakrpatenosť, nesprávna výživa, klietka, to všetko pôsobí na fyzickú aj psychickú stránku.

Takto sme z cirkusu vykúpili aj ťavu Nelu, ktorá prišla s hroznými problémami so zubami, nebola úplne v poriadku. Pri zvieratách, ktoré tu máme prijaté, nikdy nevieme, čo sa v nich skrýva – aká genetická vada, porucha. Preto musíme byť zmierení s tým, že niekedy nedosiahnu vysoký vek a odídu nám skôr. Neviem im úplne pomôcť v takom vyššom veku, keď k nám prídu s hendikepom, keď o ne nebolo postarané dôkladne odmalička.

Máme aj tigricu Sorayu, ktorá tiež prišla s problémami. Náš veterinár zistil, že má problém s vyskakovaním bedrového kĺbu. Buď ide o genetickú vadu alebo musela mať silný úraz, ktorý jej spôsobil, že rastové bunky v kĺbovej oblasti boli narušené.. My sme si mysleli, že jej noha ani poriadne nenarastie. Síce jej narástla, ale nie je taká, aby to bol plnohodnotný zdravý tiger.

Zdroj: IG/malkiapark

Čo ste v sebe cítili, keď ste išli do tohto projektu? Báli ste sa, mali ste rešpekt alebo ste sa tešili, že zachránite množstvo nevinných životov?

Keď som išla do tohto projektu, tak som mala malé bábo. Nevedela som sa tomu až tak venovať, ako by som si to predstavovala. Nebola som tu príliš veľa, som tu tak intenzívnejšie posledné dva roky. Mala som takú malú dušičku, že ako to bude, ako to zvládneme, kde nájdeme ľudí, čo s tým budeme robiť, odkiaľ zoberieme peniaze…zrazu sa to celé nabaľovalo. Stále sme živý projekt. Nevieme, čo nás čaká ešte budúci rok. Stále sa priebežne prispôsobujeme zvieratkám. Už teraz, samozrejme, nie je toho veľa, čo sa budovania výbehov týka. Stále však vieme a potrebujeme vybudovať ďalšie tri výbehy pre tigre, ale zatiaľ na to nie sú financie. Na začiatku sme mali jeden výbeh pre šelmy, potom sme postupovali ďalej. My sme na Žitnom ostrove, kde spodná hladina vody je vysoká a nedá sa všade vybudovať zimovisko. Museli sme sa nejakým spôsobom prispôsobiť. Aj teraz naposledy sme potrebovali kvôli našim primátom prerobiť zimovisko, lebo sa medzi sebou pobijú, musíte ich oddeliť a zase vám musí pribudnúť nejaký priestor. Vždy máme čo robiť.

Koľko zvierat sa momentálne nachádza v Malkia Parku? Sú jeho kapacity plné?

Až na jeden jediný výbeh, tiež sme presúvali ťavy, sme úplne plní. Vždy, keď sa to poposúva, niečo sa vyvinie, tak sa nájde nejaký malý priestor, ale to nie je pre veľkú šelmu. To je skôr pre vtáctvo alebo primáty. Po ťavách máme jeden výbeh voľný, uvidíme do budúcna, že čo sa podarí. My keď už máme postavený celý park, tak nevieme prijať namiesto papagája iné zviera. Keď je napríklad niekde tiger, nemôžeme tam dať leoparda či jaguára, tí musia mať pletivo aj zhora. Takže, na tie miesta, ktoré sú voľné, môžeme prijať len taký druh zvieraťa, ktorému vyhovuje už hotový daný výbeh.

Z tohto pohľadu to je obmedzené, ale neprijímame zvieratá navyše, len aby sme im poskytli útočisko a obmedzili tak tie, ktoré tu už máme. To nie je náš cieľ. Naším cieľom je, že aj zvieratá v zajatí vedia a môžu žiť s rešpektom a skoro plnohodnotne ako vo voľnej prírode. Snažíme sa im dopriať všetko, čo potrebujú.

Je táto práca ťažká aj po psychickej stránke? Predsa len ste v kontakte so zvieratami, ktoré boli predtým v žalostných podmienkach.

Nie je to jednoduché. Je to dlhodobá práca so zvieraťom, keď príde z horších podmienok. Ale je to individuálne. Napríklad tie medvede si veľmi rýchlo zvykli. Ošetrovateľ si ich vedel získať, aby sa ukázali. Dokonca ich vie tak trénovať, aby sme ich potom nemuseli uspávať, keď príde veterinár na odber krvi. Najprv si vybudovali dôveru voči ošetrovateľovi a potom s nimi mohol, pokiaľ je to nutné v rámci zdravotného hľadiska, narábať. Vyžaduje si to denno-denný tréning a spoluprácu.

Čo sa mňa týka, či toto celé je ťažké…je. Poviete si, že idete pracovať so zvieratami, ktoré milujete, ale zároveň musíte pracovať s ľuďmi. Práca s ľuďmi je náročnejšia ako so zvieratami. Radšej by som trénovala zvieratko každý deň a vybudovala si k nemu vzťah, lebo sa vám aj odvďačí.

Taktiež to nie je len o udržiavaní tímu, ale aby sme boli slušní a aj návštevníci. Koľkokrát prídu takí, ktorí sú nezodpovední, nerešpektujú naše pravidlá. Rozbijú nám sklo, hádžu kamene do zvierat. To je tak nepochopiteľné, že naozaj potrebujete silné nervy, aby ste nevynadali tomu človeku.

Zdroj: IG/malkiapark

Zachraňujete zvieratá z cirkusov, ako to však prebieha? Ozývajú sa vám ľudia aj sami od seba, či nemáte nejaké voľné miesto?

Prvé 2 – 3 roky boli ťažšie. Predsa len z ničoho-nič vznikne niečo, kde máme takéto divožijúce zvieratá, ale nikto nevie, či sa o ne dokážeme postarať, či im poskytneme všetko, čo by sme mali. Postupne ľudia videli, že sa majú u nás veľmi dobre. Potom nás už sami oslovili, či máme voľné miesto. Kým sme ešte mali, tak sme vedeli prijímať. Napríklad šelmy, ktoré máme z Poľska – oni si nás našli zo zahraničia, či by sme vedeli umiestniť skonfiškované tigre a leoparda. Z Čiech nás tiež oslovili, že majú skonfiškované dve biele tigrice, ktoré sme síce vedeli prijať, ale veľmi na tesno. Teraz už nemáme kam prijímať a ľudia už vidia a vedia, že zvieratá u nás dostávajú dôkladnú starostlivosť. Dovtedy to bolo ťažšie dokázať.

Čo sa týka cirkusov, my sme mali jedného človeka, ktorý vyhľadával, kde sa akého zvieraťa chceli zbaviť. Väčšinou to bolo v Českej republike. Nie je to jednoduché, pretože každý cirkusant chce dostať naspäť peniaze, ktoré vložil do starostlivosti o to zviera. Neexistuje také, že on ho už nepotrebuje a dá vám ho len tak z lásky, aby sa mohlo mať lepšie. Naposledy, keď priniesli malú tigricu Carmen, tak som sa s nimi veľmi pohádala. Keby oni vedeli vopred, proti čomu bojujeme, tak asi by nám nedali žiadne zviera. Už nás poznajú, vedia, že sme “anticirkusanti”. Nepáčia sa nám podmienky, v ktorých sú cirkusové zvieratá a ako ich zneužívajú. Keď máte otvorené pre verejnosť, vždy je to komercia. Odniekiaľ však potrebujete peniaze na ne. Ale tí samotní návštevníci musia vidieť, čo idú podporiť a že nebudú podporovať zneužívanie zvieraťa, ale prídu a pozrú sa, ako sa o ne starajú. Toto si musia ľudia uvedomiť.

Prevádzka takéhoto chovu je určite náročná, ako to zvládate počas pandémie koronavírusu?

Bolo to ťažšie obdobie, ale prekvapivo minulý rok v lete sme mali najvyšší počet návštevníkov. Nemáme vysoké počty. Naša najvyššia hranica bola 100 000 ľudí za rok, zoologické záhrady majú väčšinou oveľa vyššiu návštevnosť cca 130 000 – 200 000. My sme mali doteraz cez zimu zatvorené a musíme si vždy dopredu zarobiť “na horšie časy”, ako napríklad teraz kvôli korone musíme mať opäť zatvorené. Čo sme zarobili počas najvyššej návštevnosti, sme celé investovali do prerábok. Možno niektorí ľudia nevidia, čo všetko sme museli vnútri prerobiť. Stále sa niečo nájde. Tento rok bol, bohužiaľ, horší. Ľudia mohli ísť v lete na dovolenky, už sme nemali toľko návštevníkov. Ku koncu roka budeme mať súhrn, ale je to oveľa biednejšie. Finančne je to náročné, ale zatiaľ to ako-tak zvládame. Veľa ľudí o nás nevie. Ja som trošku držgroš na reklamu, nedávam na ňu peniaze, dávam ich skôr do zvierat, kde to potrebujeme. A navyše, keď sme len na začiatku budovania výbehov pre zvieratá, musíme investovať do toho, aby sa mali dobre.

V jednom rozhovore ste prezradili, že finančné mesačné náklady siahajú až do výšky 50 000 eur. Môže vám po tejto stránke pomôcť aj verejnosť?

Vždy je to aj vďaka verejnosti, nielen kvôli vstupnému, ale keď si kúpia aj niečo v suveníroch. Keď sa im v rámci prehliadky zapáči zvieratko, máme možnosti adopcie. Na našej webovej stránke si vedia vyhľadať zvieratká, ktoré sú na adopciu. Máme takýchto adoptívnych rodičov, pre ktorých potom dvakrát do roka organizujeme špeciálne stretnutie, kedy majú vstup len oni. Takýmto spôsobom sa im poďakujeme za to, že nás podporujú a našich zverencov. Máme pár opakujúcich sa adoptívnych rodičov, ktorí si každý rok adoptujú to isté zviera, alebo si nejaké pridajú. Veľmi sa tomu tešíme a uvítame aj ďalších. V zime máme suvenír shop zatvorený, aj park viac-menej, ale je dostupný e-shop, cez ktorý sa dá niečo objednať. Fungujú aj dobrovoľné príspevky, ako napríklad 2% z daní.

Pomáhate a zachraňujete mačkovité šelmy a aj iné zvieratá, no stále patríte medzi súkromné chovy. Čo vravíte na novelu envirorezortu, ktorú vláda už schválila a zakazuje teda takýto súkromný chov šeliem? Čo hrozí Malkia Parku?

Malkia Parku a každej inej súkromnej osobe, ktorá momentálne má tieto zvieratká, nehrozí nič zlé. Naďalej svoje zvieratá môžu dochovať. Jediný rozdiel, ktorí my už teraz aj máme, bude ten, že zvieratá nebudú môcť už rozmnožovať. Zároveň sa mení aj to, že už nebudú môcť ani prijímať nové jedince. My tieto šelmy máme tak-či tak vykastrované a sterilizované, lebo od začiatku sme išli tou filozofiou, že nie je kam tie zvieratá dávať. Súkromní majitelia, ktorí rozmnožujú a zarábajú na mláďatách, ktoré buď predávajú alebo ich ponúkajú na hladkanie, fotenie – toto bude stopnuté, chvalabohu.

Ja sa prikláňam k tomuto zákonu, pokiaľ je to jediná možnosť, ako zastaviť tento biznis. Keď mláďatá vyrastú a sú nepotrebné, veľakrát boli predávané do nevhodných rúk, kedy došlo k nelegálnemu obchodovaniu s časťami tigrov. Nás sa to týka, samozrejme, tiež, lebo sme súkromný sektor, ale to neznamená, že každý jeden súkromník na Slovensku nemôže požiadať o štatút zoologickej záhrady. Má to veľmi prísne kritériá, nemôže sa hocikto stať zoologickou záhradou, ale možno je to tak aj správne, lebo tie podmienky musia byť lepšie.

Za mňa fajn, ale je mi ľúto, že u nás nie sú možnosti byť ozajstnými záchrannými stanicami ako sú v zahraničí. Napríklad Four Paws má rôzne záchranné stanice práve pre šelmy, ktoré odoberajú zo zlých podmienok. U nás, bohužiaľ, takáto možnosť nie je a takúto funkciu v podstate spĺňa zoologická záhrada. Ak by sme sa ňou stali my, môžeme potom prijímať ďalšie šelmy a môžeme aj naďalej fungovať ako záchranná stanica a nemusíme ich rozmnožovať.

Veľa ľudí si predstavuje, že sa teraz budú musieť zbaviť zvierat. Nech sa ukážu, ako ich milovali a napriek tomu, že už nebudú môcť mať ďalšie mláďatá na zneužívanie, nech dochovajú tie, ktoré majú. Pretože jeden tiger alebo lev nežije len päť rokov, kým je mladý. Niekedy sa dožije aj 20 rokov. V zajatí sa dožívajú šelmy oveľa viac ako vo voľnej prírode. A keď ich brali preto, lebo milujú zvieratká, tak nech sa prejavia. Tento zákon nie je však iba o nerozmnožovaní, pre súkromníkov to znamená aj to, že už nebudú môcť nadobudnúť nové šelmy a primátov.

Zdroj: IG/malkiapark

Aký máte názor na domáci chov mačkovitých šeliem? Napríklad, keby mal niekto na záhrade tigra alebo leva.

Záleží od toho, aká veľká je záhrada, ako sa vie oň postarať a či sa postará odmalička až po úmrtie toho zvieraťa. Či mu vie dopriať všetky možnosti, ktoré by mal vo voľnej prírode, veterinárnu starostlivosť, pestrú stravu, veľký výbeh. Pokiaľ súkromná osoba toto všetko splní a nebude s ňou v kontakte a bude ju mať tiež iba ako šelmu, ako divo žijúce zviera, bude sa k nej správať s rešpektom a zákon mu to povoľuje, tak nech má. Ale ja by som nebola za, lebo toto aj tak nevedia splniť súkromníci. Musia mať veľa financií, aby toto všetko splnili. Ja som tiež tak v podstate začínala.

Z druhej strany je pravda, že vy chránite väčšinou to, čo milujete. Pokiaľ si vytvoríte lásku k šelme, ako ja, tak mám chuť chrániť všetky. Ale aj iné zvieratká milujem a nemôžem mať všetky. Všetko zlé je na niečo dobré, ale nie každý je taký ako ja. Tiež som si nebola vedomá zneužívania šeliem. Nikdy som si nemyslela, že keď som mala len Malkiu na svojej záhrade doma, že by som ju nejakým spôsobom zneužívala. Mala kráľovský život a obrovský výbeh, mohla sa ísť vybehať na niekoľko hektárový pozemok. Nikdy som ju netrénovala ako cirkusy, aby ma poslúchala. Vždy som ju vychovávala s rešpektom.

Ukradli nám ale video, ako som sa s ňou túlila a nielen ja, ale aj moja druhá kamarátka, ktorá ju spolu so mnou vychovávala a pomáhala mi starať sa o ňu. Obletelo to celý svet, ale nikto si neuvedomí, že na tom videu sú iba pár sekúnd. Levy žijú aj vo voľnej prírode vo veľkých skupinách. Prirodzene sa k sebe túlia. To isté robí aj lev a levica v zajatí. Príklad – keď vás ráno uvidí a idete ju pustiť von, nech sa vybehá, potom jej dáte jesť, tak ona vás privíta. Keď za ňou prídem prvýkrát v ten deň, tak sa teší a privíta ma, objíme a to je celé. Ľudia si myslia, že toto sa deje celý deň, no nie je to tak. Potom sa už bojím zostúpiť, aby ma náhodou nenaháňala, neskočila na mňa, neublížila mi, lebo sa chce hrať. Aj keď ma miluje, v istom veku dosiahne svoju veľkosť a ja ju neudržím. Ja nie som pre ňu rovnocenný partner na hranie. Práve preto by sa človek nemal takto hrať a obmedzovať to zviera, lebo sa nevie ubrániť. Musel by toho leva alebo levicu biť, aby mu dal najavo, že ho to bolí. My sa máme hrať so psami, mačkami a menšími zvieratkami, ktoré sú zvládateľné a napriek tomu aj tieto zvieratká nám vedia ublížiť škrabnutím, uhryznutím, ale nie v takej miere ako jedna veľká šelma.

Každopádne platí, že šelmy by mali zostať šelmami.

Presne tak, a to máloktorí súkromník rešpektuje a dodržiava, a preto by ich nemali mať. Darmo bude mať výbeh, keď ju bude potom zneužívať.