Presne týmito slovami začal jeden post na sociálnych sieťach, ktorý ma donútil spomenúť si na moje detské časy a na to, či som na otázku: „Kde ste boli na dovolenke?” odpovedala s radosťou alebo smútkom. Alebo som sa jej radšej chcela vyhnúť a cítila som sa pri nej zahanbene? Lovím v pamäti…
Prvý septembrový týždeň sa v triedach opakuje rovnaký rituál. Učiteľka sa usmeje, posadí deti do kruhu a povie: „Tak, deti, povedzte nám, kde ste boli cez prázdniny na dovolenke.”
Znie to nevinne. Je to milý, dobre mienený spôsob, ako sa po dvoch mesiacoch znova naladiť na deti a nechať ich podeliť sa o zážitky. Lenže práve táto jednoduchá otázka môže niektorým deťom spríjemniť prvý deň v škole oveľa menej, než si učitelia uvedomujú.
Otázka na telo?
Otázka „Kde si bol/bola na dovolenke?” v sebe nesie akýsi predpoklad, že každé dieťa na nejakej dovolenke bolo. V skutočnosti to však ani zďaleka nie je samozrejmosť.
Niektoré rodiny bojujú s existenčnými problémami a dovolenka je pre ne niečím, o čom len snívajú. Iné majú rodičov, ktorí pracujú počas leta, cez víkendy či sviatky a spoločné voľno si jednoducho nemôžu dovoliť. Sú deti, ktoré prázdniny strávili v nemocnici. Samy alebo s niekým blízkym. Iné prežili rozvod rodičov, sťahovanie, úmrtie v rodine alebo inú náročnú životnú situáciu, o ktorej nechcú alebo nedokážu hovoriť.
A potom sú tu deti, ktoré mali úplne obyčajné krásne leto. Hrali sa na dvore, bicyklovali sa, čítali knihy, pomáhali starým rodičom alebo len trávili čas doma. Nie je na tom vôbec nič nezvyčajné. Napriek tomu sa môžu cítiť menejcenne, keď pred nimi spolužiaci rozprávajú o mori, lietadle či exotických destináciách.
Keď sa v triede postupne vystrieda dvadsať detí a väčšina opisuje zahraničné dovolenky, dieťa, ktoré bolo „len doma”, môže nadobudnúť pocit, že jeho leto bolo menej zaujímavé alebo menej hodnotné. Prázdniny si síce užilo, ale aj tak sa začne prirodzene porovnávať s ostatnými.
Deti sa porovnávajú aj hodnotia
Psychológovia už dlhé roky upozorňujú, že deti si približne od mladšieho školského veku čoraz viac vytvárajú obraz o sebe aj prostredníctvom porovnávania s rovesníkmi. A práve škola je miestom, kde tieto porovnania prebiehajú veľmi intenzívne.
Jedna otázka sama osebe dieťaťu neublíži. Ak sa však opakovane stretáva so situáciami, v ktorých má pocit, že jeho rodina si nemôže dovoliť to, čo ostatní, môže to postupne prispieť k pocitom hanby, menejcennosti alebo k presvedčeniu, že do kolektívu akoby patrí o niečo menej.
Netreba predpokladať zlý úmysel zo strany učiteľov. Táto otázka je hlboko zakorenená v spoločenskej konvencii a väčšina pedagógov ju kladie z úprimného záujmu. Problém teda nie je v úmysle, ale v tom, že jedna formulácia môže nevedomky zvýrazniť rozdiely medzi deťmi.
Ako sa opýtať citlivejšie?
Záujem o leto detí sa dá prejaviť aj bez toho, aby otázka niečo predpokladala. Stačí zvoliť otvorené formulácie, ktoré dávajú rovnaký priestor každému dieťaťu.
Napríklad:
- „Čo pekné sa vám cez leto podarilo zažiť?”
- „Na aký okamih z prázdnin si najradšej spomínate?”
- „Robili ste počas leta niečo, čo ste predtým ešte neskúsili?”
- „S kým ste cez prázdniny trávili najviac času?”
- „Čo vás cez leto rozosmialo alebo prekvapilo?”
Takéto otázky dávajú priestor dieťaťu, ktoré bolo pri mori, aj tomu, ktoré celé leto zbieralo maliny s babkou, stavalo bunker v lese, chodilo na futbalové ihrisko alebo sa tešilo z obyčajných dní doma. Každý zážitok môže byť hodnotný.
Užitočné je aj ponechať deťom možnosť voľby, či sa chcú podeliť pred celou triedou. Krátka kresba, niekoľko viet na papier alebo rozhovor vo dvojiciach môže byť pre niektoré deti oveľa príjemnejší spôsob, ako hovoriť o svojich prázdninách.
Vnímavosť ako súčasť profesionality
Učitelia by sa určite nemali prestať rozprávať s deťmi o prázdninách alebo sa vyhýbať témam cestovania, ak dieťa samo začne nadšene rozprávať o mori alebo výlete do hôr. Rozdiel je v tom, či ako prvú nastavíme otázku, ktorá predpokladá určitý typ prázdnin, alebo vytvoríme priestor pre akúkoľvek skúsenosť. V druhom prípade sa môže zapojiť každé dieťa bez pocitu, že jeho odpoveď je menej zaujímavá alebo menej hodnotná.
Vnímavosť voči rôznym životným situáciám detí dnes patrí k profesionalite učiteľov rovnako ako znalosť učiva. A nie, nemusíme deti chrániť pred každou nepríjemnosťou, no škola by mala byť miestom, kde sa každé dieťa cíti spokojne bez ohľadu na to, koľko peňazí má jeho rodina, aké leto prežila alebo aké starosti si nesie z domu.
Niekedy pritom stačí naozaj málo. Jedna lepšie položená otázka môže byť prvým signálom, že v triede majú rovnakú hodnotu veľké aj malé príbehy. A práve taký pocit spolupatričnosti je na začiatku školského roka oveľa dôležitejší než to, či niekto strávil leto pri mori alebo na dvore pred domom.