Pri prvom prebaľovaní dieťaťa minula šesť plienok. Dnes je Mária Janovičová profipestúnkou, ktorej rodičia zverujú to najcennejšie, a otvorene hovorí, prečo požiadať o pomoc nie je dôvod na výčitky.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa Mária Janovičová zo zdravotnej sestry stala profipestúnkou,
- čo práca profipestúnky v skutočnosti zahŕňa,
- prečo nejde iba o stráženie a hranie sa s deťmi,
- ako si vybrať spoľahlivú pestúnku,
- s akými predsudkami sa rodičia a pestúnky stretávajú,
- prečo požiadať o pomoc neznamená zlyhanie,
- čo je pri spolupráci pestúnky s rodinou najdôležitejšie,
- aké vlastnosti a skúsenosti potrebuje dobrá profipestúnka.
Ste vyštudovaná zdravotná sestra. Ako sa stalo, že ste sa napokon rozhodli ísť cestou profipestúnky?
Počas covidu, počas prvej vlny, úplne v začiatkoch, keď ešte nikto nevedel, čo to vlastne s nami bude, som dala, ešte pred vypuknutím toho všetkého, výpoveď v práci. Samozrejme, že som sa bála. Asi tak ako všetci. Ale teraz toto možno bude znieť trošku ezo… Prvýkrát v živote som cítila taký zvláštny pocit pri srdci. Bol taký intenzívny, že mi niečo vo vnútri hovorilo: „Neboj sa, bude o teba postarané.”
A tak som dala na svoj pocit. Aj keď som predtým veľakrát premýšľala nad tým, či tú výpoveď predsa len nestiahnuť. Tak som prvýkrát v živote išla na úrad práce s tým, že si trošku oddýchnem a po pol roku sa vrátim späť do zdravotníctva. No osud to chcel inak. Chcel, aby som pomáhala ďalej. Už však nie tak ako doteraz, chorým ľuďom v nemocnici, ale inak. Pomáhať rodinám s detičkami. A dnes viem, že to rozhodnutie, ktoré som vtedy urobila, nebolo náhodné.
Pamätáte si moment, keď ste si povedali, že práve toto je práca, v ktorej viete rodinám naozaj pomôcť?
Prišlo to nejako postupne. Počas toho, ako som bola na úrade práce, som si nevedela predstaviť, že budem len sedieť doma a nič nerobiť. Tak som sa zaregistrovala na jeden portál, kde ma oslovili rodičia, že potrebujú pomôcť s deťmi. Nikdy predtým som s deťmi nerobila a vôbec som nevedela, do čoho idem. Ale chopila som sa príležitosti a skončilo to takto, ako to dnes je. Ale jedna úsmevná situácia… Veľakrát som v nemocnici menila plienky starým ľuďom, ale prvýkrát, keď som menila plienku dieťaťu, som zničila asi šesť plienok. Dieťa sa mi totiž krútilo a robilo všetko možné, len pokojne neležalo. Ale odvtedy som už v menení plienok naozaj expert.
Čo vás na práci s deťmi a rodinami oslovilo najviac?
Nikdy ma na tejto práci nelákalo iba „strážiť deti”. Baví ma byť súčasťou ich každodenného života, sledovať, ako rastú, aké robia každý deň pokroky, ako sa formuje ich osobnosť. Baví ma pozorovať, ako dokážu brať život taký, aký je, ako sa tešia z maličkostí a ako sa od nich učím nebrať sa až tak vážne. A možno aj preto som si zvolila túto prácu, pretože v nej vidím oveľa viac než len starostlivosť o dieťa. Pre mňa je to vzťah, zodpovednosť, a zároveň veľká dôvera od rodiny. A práve táto dôvera je pre mňa veľmi dôležitá.
„nemusíme byť na všetko sami, ak existujú možnosti.”
Pomáha vám pri tejto práci aj zdravotnícke vzdelanie? V čom je to podľa vás výhoda?
Vzdelanie mi určite pomáha, ale nevidím v tom najväčšiu výhodu. Pre rodičov môže byť upokojujúce vedieť, že som zdravotná sestra a v prípade potreby viem pomôcť. Ja však za najdôležitejšie považujem všímavosť a schopnosť predvídať situácie. Dobrá pestúnka nemusí byť zdravotník, aby sa o dieťa vedela dobre postarať.
Ako by ste rodičom vysvetlili, kto vlastne profipestúnka je a v čom je iná než bežná opatrovateľka?
Nechcem porovnávať profipestúnku s bežnou opatrovateľkou, pretože sama osobne zatiaľ veľa pestúnok nepoznám. Pre mňa je však profipestúnka žena, ktorá túto profesiu berie vážne. Je dôsledná, spoľahlivá, transparentná voči rodine a zároveň maximálne diskrétna. Rodič by nemal mať žiadne pochybnosti, keď sa rozhodne zveriť jej svoje dieťa. Mal by cítiť, že sa na ňu môže spoľahnúť. Aj keď, samozrejme, dôvera nevzniká hneď, ale postupne. Myslím si však, že obe strany už pri prvom stretnutí tak nejako cítia, že toto by mohlo byť ono.
Keď sa povie pestúnka, ľudia si často predstavia staršiu pani pri deťoch z bohatých rodín. Stretávate sa ešte s takýmto pohľadom?
S tým, že si ľudia pod pojmom pestúnka predstavia staršiu pani, som sa osobne nestretla. Skôr sa stretávam s názorom, z ktorého je mi veľmi smutno, že mať pestúnku je stále tak trochu tabu. Veľakrát vidím pod príspevkami žien, ktoré hľadajú opatrovanie pre svoje dieťa, posmešné komentáre: „To sa neviete postarať o svoje dieťa?”
A pritom, keď sa pozrieme do histórie, deti mali stále svoje pestúnky, celebrity majú svoje pestúnky. U nich sa to berie ako normálna vec… A v čom je obyčajná mama iná ako taká kráľovská mama? Jedna veta mi utkvela v pamäti, už ani neviem, kde som čítala ten rozhovor, ale tá veta znela: „Žena by dnes nemala byť na všetko sama, ak existujú možnosti.”
Niektorí rodičia môžu mať výčitky, že keď si zavolajú pomoc, akoby zlyhali. Čo by ste im na to povedali?
Vo všeobecnosti by sme nemali riešiť, čo si kto myslí, pretože nikto za nás nežije náš život. Ak vám pomoc s dieťaťom uľahčí život, tak si ju vezmite. Nie je to zlyhanie rodiča. Skôr si myslím, že je škoda, že nás spoločnosť stále tlačí do starých predstáv, ako má rodič všetko zvládnuť sám. Často sa držíme toho, na čo sme boli zvyknutí, aj keď svet okolo nás sa už dávno zmenil.
S akými deťmi a v akých situáciách vás rodičia oslovujú najčastejšie?
Je to naozaj rôzne. A nechcela by som nikoho nálepkovať, že pestúnku potrebujú len rodičia s takým či onakým dieťaťom. Oslovujú ma pracovne vyťažení rodičia, ale aj mamy, ktoré si potrebujú na chvíľu vydýchnuť a mať chvíľku pre seba. A dokonca ma oslovujú aj muži, ktorí chcú pomôcť svojej manželke/partnerke, aby mala chvíľu len pre seba. A toto ma úprimne vždy poteší. Je pekné vidieť, že aj muž si uvedomuje, že žena potrebuje tiež občas vypnúť, oddýchnuť si a načerpať sily. Lebo pri rodine platí toto tisíckrát viac: spokojná žena, spokojné dieťa a spokojná celá rodina.
Je profipestúnka najmä pre bábätká a malé deti, alebo viete pomôcť aj rodinám so staršími deťmi či tínedžermi?
Profipestúnka nie je len pre bábätká a malé deti. Mojou víziou je, aby pestúnka mohla byť pri dieťati od malička až po starší vek, aby vlastne vyrastala spolu s dieťaťom. Ja sama dodnes chodím k deťom, o ktoré som sa starala od mojich začiatkov. Už nie pravidelne a každý deň, ale keď ma rodičia potrebujú, stále sa ozvú. A presne tak si predstavujem moderné pestúnstvo, nie ako niekoho, kto príde na pár hodín postrážiť dieťa, ale ako človeka, ktorý sa postupne stane súčasťou života nielen dieťaťa, ale aj rodiny.
Čo všetko môže profipestúnka v rodine riešiť okrem samotného dohľadu nad dieťaťom?
Podľa mňa to nie je len o tom, že prídem a postarám sa o dieťa. Keď som v rodine dlhšie, poznám ju, a tak sa prirodzene rozprávame aj o iných veciach. O práci, ako sa rodičia majú, ako sa mám ja, čo práve riešia, čo ich trápi alebo čo ich teší. A tým, že poznám viac rodín, niekedy ich viem aj prepojiť. Už sa mi napríklad stalo, že jedna rodina niečo potrebovala a ja som hneď vedela o inej rodine, ktorá im s tým vedela pomôcť. A toto mám na tom všetkom rada. Často tie rodiny poznáte nielen ako rodičov a deti, ale jednoducho ako ľudí.
Kde je podľa vás hranica medzi tým, s čím má pomôcť profipestúnka, a tým, čo si potrebuje rodič postupne osvojiť sám?
Ja to vnímam tak, že profipestúnka má rodičom pomôcť, ale nemá preberať ich úlohu. Môžem sa postarať o ich dieťa alebo im poradiť zo svojej skúsenosti, upozorniť na niečo, čo si všimnem. Nechcem a ani nehovorím, ako majú vychovávať svoje dieťa. Mojou úlohou je byť im oporou tam, kde ma potrebujú, ale výchova a dôležité rozhodnutia zostávajú na rodičoch.
Ako vyzerá ideálna spolupráca medzi rodičom, dieťaťom a profipestúnkou?
Pre mňa je ideálna spolupráca taká, keď si s rodičmi hneď od začiatku jasne povieme, čo od seba navzájom očakávame. Ja rešpektujem pravidlá a predstavy rodičov a oni zase moje skúsenosti a spôsob práce. Veľmi dôležité je pre mňa, aby sme spolu dokázali komunikovať, nebáli sa nič povedať, keď niečo potrebujeme robiť inak. A samozrejme, najdôležitejšie je, aby sa dieťa cítilo pri mne dobre, rodičia boli spokojní a ja som vedela, že svoju prácu robím správne.
Na čo by si mali rodičia dávať pozor, keď hľadajú človeka, ktorému zveria svoje dieťa?
Všímala by som si už prvé stretnutie. Možno aj prvotné oslovenie, ako pestúnka odpovedá na správy. Ako reaguje na oslovenie, či odpovedá hneď alebo až o pár dní, a ak sa ozve až o pár dní, tak či rodine vysvetlí, že sa ozvala až neskôr… Pri prvotnom stretnutí si všímať, ako na mňa ten človek pôsobí (a pestúnky, nie, rodičia si naozaj nevšímajú, či ste oblečená podľa posledných módnych trendov), ale všímajú si, ako s nimi komunikujete, či sa zaujímate o dieťa, ako naňho reagujete.
Nebála by som sa pýtať ani na konkrétne situácie. Napríklad, ako by ste reagovali, ak by dieťa spadlo, začalo veľmi plakať…
A platí to aj opačne, aj pestúnka by sa mala rodičov hneď na začiatku pýtať na všetko, čo potrebuje vedieť. Často si rodič volá pestúnku prvýkrát, sám nevie, čo od toho očakávať. Preto je dôležité, aby sa pýtali obe strany.
Aký mýtus o pestúnkach počúvate najčastejšie a najradšej by ste ho raz a navždy vyvrátili?
Rozhodne to, že pestúnka sa „len hrá s deťmi”. Veľakrát aj rodičia napíšu do inzerátu, že chcú pestúnku, ktorá sa s dieťaťom len pohrá. Pritom sami dobre vedia, aké náročné je udržať pozornosť dieťaťa. Dnes majú deti milión hračiek. Chvíľu chcú robiť jedno a o minútu už niečo iné. A zatiaľ čo rodič si môže na chvíľu dovoliť odskočiť, pestúnka by nemala. Je tam v tej chvíli pre dieťa, musí ho vedieť vnímať, reagovať naň a hlavne premýšľať dopredu a byť stále v pozore. Takže nie, pestúnka sa len nehrá. Aj „len sa hrať” je práca, keď za to dieťa nesiete v tej chvíli zodpovednosť.
Prečítaje si aj
Deti vás prekuknú za pár sekúnd, hovorí zakladateľka projektu Smejlinka Zuzana Novotná
Deti skúšajú hranice, cudzí nervy: Zvládnite verejný amok bez kriku a pocitu viny
Režisérka filmu Hlavička Vanda Raýmanová: Deti sa môžu veľa naučiť od tých zraniteľnejších
Keby niekto chcel ísť podobnou cestou a stať sa profipestúnkou, kde by mal začať?
Ak by niekto chcel ísť podobnou cestou, tak mu odkazujem, aby sa nebál začať. Na sociálnych sieťach ProfiPestúnky už dnes odovzdávam svoje skúsenosti a ukazujem, čo podľa mňa znamená robiť túto prácu profesionálne. Na SR už existujú portály, ktoré prepájajú rodiny s opatrovateľkami. Ja však chcem ísť trochu ďalej a nechcem urobiť taký istý portál.
Pripravujem aplikáciu, ktorá nebude len miestom, kde si rodina nájde kontakt na pestúnku, ale bude ich reálne prepájať podľa toho, čo od spolupráce obe strany očakávajú, nielen podľa toho, kto je práve voľný. A zároveň chcem svoje skúsenosti odovzdať ženám, ktoré chcú túto prácu robiť, aby z nich vyrástli sebavedomé pestúnky, ktoré sa neboja povedať si, že svoju prácu robia dobre a že si za ňu zaslúžia rešpekt. A ženám, ktoré o tejto práci premýšľajú, by som odkázala hlavne jedno. Nebojte sa. Je to náročná práca, ale zároveň jedna z najkrajších, ak ju robíte srdcom.
Stačí mať pri tejto práci rád deti, alebo sú potrebné aj skúsenosti, vzdelanie a schopnosť pracovať s rodičmi?
Mať rád deti je podľa mňa úplný základ, ale určite to nestačí. Z vlastnej skúsenosti viem, že každé dieťa je iné a nestačí sa s ním len pekne zahrať. Musíte vedieť reagovať v rôznych situáciách, vedieť si poradiť a zároveň dobre komunikovať s rodičmi. Vzdelanie je určite výhodou, ale podľa mňa nie je všetko. Veľa vás naučí až samotná prax. A hlavne si treba uvedomiť, že rodič nám zveruje to najcennejšie, čo má. A to už je veľká zodpovednosť.
Čo je na práci profipestúnky najkrajšie a čo vás vie, naopak, najviac vyčerpať?
Najkrajšie je pre mňa to, keď si s dieťaťom vytvoríte postupne svoj vlastný vzťah. Keď už presne viete, čo potrebuje, čo ho rozosmeje, čoho sa bojí… A veľmi si vážim aj vzťahy s rodičmi, ktoré často vzniknú. Vyčerpať ma vie hlavne to, že pri deťoch idem na 120 percent. Nemôžem byť myšlienkami niekde inde, lebo dieťa ma potrebuje. Je to krásna práca, ale tiež psychicky a fyzicky náročná. A myslím si, že toto si veľa ľudí zvonku neuvedomuje.
Je niečo, čo vás deti pri tejto práci naučili a čo by možno prekvapilo aj rodičov?
Áno, a každý deň si to pripomínam. Tešiť sa z maličkostí a žiť daným okamihom.
Čo by ste odkázali rodičom, ktorí pomoc potrebujú, ale hanbia sa o ňu požiadať?
Nehanbite sa, naozaj. Úplne však rozumiem tomu, že niektorým rodičom je nepríjemné si povedať o pomoc. Ale možno sa na to pozrime z tejto stránky. Veď keď potrebujeme pomoc s autom, zavoláme si mechanika. Keď potrebujeme pomôcť v práci, máme tam kolegov. Ale pri deťoch máme niekedy pocit, že musíme zvládnuť všetko sami. Nemusíme.
Myslite na tú vetu, ktorú som spomínala už vyššie: nemusíme byť na všetko sami, ak existujú možnosti.