Stačí sekunda. Dieťa na ihrisku sotí do kamaráta, hodí piesok nesprávnym smerom alebo chytí amok pri pokladni v potravinách. A kým sa vôbec stihnete nadýchnuť a zasiahnuť, už sa ozve cudzie „haló” a nepríjemný incident je na svete.
V takej chvíli človek väčšinou zamrzne, čo je úplne pochopiteľné. Na jednej strane sa vám varí krv a chcete svoje dieťa brániť pred cudzím človekom, na druhej strane vám je jasné, že to, čo spravilo, nebolo v poriadku. Skvelé je, že si nemusíte vyberať stranu. Môžete dieťa ochrániť pred cudzím krikom a zároveň mu neskôr s chladnou hlavou vysvetliť, kde sú hranice.
Najprv stopnite cudzích, až potom riešte svoje dieťa
Pustiť sa do hádky s cudzím človekom väčšinou len prileje olej do ohňa. Vaše dieťa je už aj tak v strese a keď uvidí dospelých, ako po sebe štekajú, rozsype sa úplne.
Zhlboka sa nadýchnite a odbavte okolostojacich jednou vetou: „Ďakujem, vyriešim si to.”
Ak niekto vyslovene kričí, pokojne dodajte: „Prosím vás, nekričte naňho. Postarám sa o to.”
Nie je dôvod nikomu vysvetľovať svoje výchovné metódy, ani sa púšťať do debát. Touto krátkou vetou ukážete, že situáciu držíte v rukách vy. A potom dieťa jednoducho vezmite za ruku a odíďte o pár metrov ďalej.
Zastať sa neznamená všetko prepáčiť
To, že nenecháte cudzieho človeka hučať do vášho dieťaťa, neznamená, že nad jeho výstrelkom privierate oči. Dieťaťu len musíte pomenovať obe veci samostatne.
Skúste to takto: „Ten ujo na teba nemal čo kričať, preto som ho zastavila. Ale to, že si hodil piesok do Terezky, nebolo v poriadku.”
Dieťa tak získa istotu, že pri ňom stojíte, no zároveň vie, že jeho správanie malo chybu. Rozumie tomu oveľa lepšie, než keď naňho kričia traja ľudia naraz.
Pomenujte činy, nelepte nálepky
Určite ste sa už ocitli v situácii, kde nervy tečú jedna radosť a z úst ľahko vykĺznu slová ako „nevychovaný”, „drzý” alebo „neposlušný”. Problém je, že zo zmienených slov dieťa netuší, čo vlastne urobilo zle. Akurát v ňom zostane pocit, že je „zlé”.
Namiesto vety „Zasa sa správaš ako odtrhnutý z reťaze,” povedzte presne to, čo sa stalo: „Udrel si chlapca” alebo „Kričal si na tetu.”
A hneď pridajte pravidlo: „Ľudí nebijeme.” Je to jasné, priame a dieťa nemusí lúštiť, čo myslíte pod pojmom „správaj sa slušne”.
S prednáškou počkajte, kým vychladne
S dieťaťom, ktoré je v amoku, sa nedá vyjednávať. Zbytočne mu budete uprostred plaču vysvetľovať moralitky – vnímať vás jednoducho dokáže až vtedy, keď sa upokojí.
Odneste ho z ruchu, buďte pri ňom a veľa nerozprávajte. K celej veci sa vráťte, až keď emócie opadnú. Neskôr sa ho môžete opýtať, čo sa vlastne stalo a čo ho tak vytočilo. Spolu potom môžete vymyslieť, čo mal spraviť namiesto sotenia, napríklad požiadať o hračku alebo vás zavolať na pomoc.
Často za tým nie je zlosť, ale obyčajná únava
Deti nerobia scény preto, že by vám chceli zámerne ničiť život. Ich mozog sa ešte len učí spracovávať hnev, sklamanie či dosť časté preťaženie. Výbuch príde najčastejšie vtedy, keď sú hladné alebo jednoducho unavené z hlučného prostredia.
Urobte si v duchu maličkú revíziu: Nebolo už naňho toho dnes veľa? Neprišiel koniec hry príliš zhurta?
Pred vstupom do obchodu alebo na ihrisko povedzte dieťaťu jedno jasné pravidlo: „Na šmykľavku ideme po jednom a počkáme, kým chlapček zíde.” Konkrétnemu pokynu porozumie ľahšie ako množstvu všeobecných poučení.
Deti potrebujú vedieť, čo od nich očakávame, namiesto toho, aby sme ich neskôr neustále napomínali.
Dôsledok musí prísť hneď. A bez kriku
Dieťa musí vedieť, čo nasleduje, ak prekročí hranicu. Dôsledok by mal priamo súvisieť s tým, čo sa stalo, a prísť hneď – nie až večer doma.
Po opakovanom hádzaní piesku sa hra v pieskovisku končí. Dieťa, ktoré ublížilo kamarátovi, sa najskôr upokojí a potom sa pokúsi situáciu napraviť. Zakázať mu večernú rozprávku za niečo, čo urobilo popoludní na ihrisku, už preň nemá žiadnu logickú súvislosť.
A pamätajte: krik nie je dôsledok. Krik je len hluk, ktorý v dieťati spúšťa vzdor.
Všimnite si, keď to zvládne
Úprimne, my rodičia často zareagujeme až na problém. Pokojnú hru si sotva všimneme, pretože sme radi, že je chvíľu ticho. Našu pozornosť si deti získajú až po hádke alebo potýčke.
Skúste to otočiť. Chyťte dieťa pritom, keď urobí niečo pekné. „Páčilo sa mi, ako si počkal, kým sa uvoľní hojdačka.” Je to konkrétne a dieťa presne vie, aké správanie má zopakovať. Obyčajné „si šikovný” poteší, ale nič ho nenaučí.
Jedna scéna z vás nerobí zlého rodiča
Po návrate domov sa v hlave často rozbehne kolotoč myšlienok: „Čo si o mne pomysleli? Preboha, veď vyzerám ako niekto, kto nevie zvládnuť vlastné dieťa.”
Deti proste skúšajú hranice. Ich správanie na verejnosti nie je vaším vysvedčením a nehovorí nič o tom, aký ste rodič. Dokonalá reakcia jednoducho neexistuje. Niekedy zvýšite hlas aj vy a tá správna veta vám napadne až vo vani pred spaním. To je úplne v poriadku. Dôležité je, že sa z toho učíte obaja – vy aj vaše dieťa.