Návšteva cintorína, zapálené sviečky a spomínanie na zosnulých v deťoch prirodzene prebúdzajú zvedavosť. Môžu sa opýtať, čo sa stane s človekom po smrti alebo prečo ľudia nosia na hroby kvety. Dospelý nepotrebuje poznať všetky odpovede. Dôležitejšie je dieťa vypočuť a dať mu najavo, že o citlivých témach sa môže rozprávať.
Dušičkové obdobie má svoju osobitú atmosféru. Cintoríny sa rozžiaria svetlom sviečok, rodiny sa zastavia pri hroboch a v rozhovoroch zaznejú mená ľudí, ktorí už nežijú. Dieťa si tento ruch všíma a snaží sa mu porozumieť ako len vie. Zaujíma ho, koho si rodičia prišli uctiť, prečo sú smutní a čo znamená zomrieť. Otázky prichádzajú nečakane, pokojne cestou na cintorín alebo priamo pri hrobe. Dospelého môžu zaskočiť, pretože ani on sám nemá na všetko jednoznačnú odpoveď.
Rozhovor sa môže začať obyčajnou otázkou
Tému smrti netreba otvárať dlhým vysvetľovaním. Začať sa dá tým, čo dieťa práve vidí. Môžeme sa ho opýtať, prečo ľudia slávia tento sviatok, na koho spomínajú a prečo nosia na hroby kvety so sviečkami. Priestor dostanú aj jeho vlastné skúsenosti. Možno už cintorín navštívilo a pamätá si, ako sa tam cítilo. Iné dieťa pozná toto miesto iba z rozprávania. Obe skúsenosti sú dobrým začiatkom rozhovoru.
Z odpovedí dospelý vycíti, čomu dieťa rozumie a čo si zatiaľ vysvetľuje po svojom. Nemusí hneď opravovať každú predstavu. Najprv je dobré počúvať.
Čo sa stane s človekom, ktorý zomrie?
Otázka, čo sa deje po smrti, patrí medzi najťažšie. Každá rodina na ňu odpovedá inak, podľa svojej viery, presvedčenia a skúseností so stratou blízkeho človeka.
Pomôcť môže jednoduchá protiotázka: „Čo si o tom myslíš ty?” Dieťa dostane príležitosť povedať vlastnú predstavu a dospelý zistí, čo ho skutočne trápi.
Všetky detské nápady sa dajú prijať pokojne. Strašidelnú predstavu je vhodné citlivo zmierniť. Dieťa môže napríklad povedať, že zlí ľudia skončia v pekle. Dospelý mu vysvetlí, že každý človek sa niekedy nahnevá alebo urobí chybu, no stále v ňom zostáva aj niečo dobré.
Cieľom rozhovoru nie je nájsť jedinú správnu odpoveď. Dieťa potrebuje cítiť, že jeho myšlienky niekoho zaujímajú a môže o nich hovoriť bez výsmechu.
Otázky netreba odkladať na neskôr
Dospelí sa téme smrti neraz vyhýbajú v snahe ochrániť dieťa pred smútkom. Jeho záujem však prezrádza, že nad ňou už premýšľa. Mlčanie ho môže nechať samé s predstavami, ktoré mu robia starosti.
Odpoveď pokojne zostane krátka. Niekedy stačí priznať, že ani dospelí presne nevedia, čo sa po smrti deje. Úprimnosť vytvára bezpečnejší priestor než rýchle ukončenie rozhovoru. A pomôcť môžu aj detské knihy, ktoré smrť a spomínanie vysvetľujú citlivým spôsobom. Spoločné čítanie odľahčí začiatok rozhovoru a dieťaťu ponúkne príbeh, cez ktorý dokáže pomenovať svoje obavy.
Návšteva cintorína môže mať pre dieťa význam
Cintorín nemusí byť miestom, pred ktorým deti chránime. Pokojná návšteva im ukáže, ako si rodina uctieva ľudí, ktorí už nežijú. Spoločne môžu položiť kvety, zapáliť sviečku a chvíľu si na zosnulého zaspomínať. Dospelý môže porozprávať krátku príhodu zo života človeka, pri ktorého hrobe stoja. Dieťa si tak smrť nespojí iba so smútkom. Spozná aj spomienky, rodinné príbehy a blízkosť, ktorá zostáva v ľuďoch.
Návšteva by mala rešpektovať vek dieťaťa i jeho povahu. Niektoré sa budú veľa pýtať, iné si iba prezrú svetlá a kvety. Každé z nich si z tejto chvíle odnesie niečo vlastné.
Deti nepotrebujú odpoveď na každú otázku o smrti. Potrebujú vedieť, že sa na ňu smú opýtať.
Svetielko, o ktoré sa môžeme podeliť
O smrti sa dá hovoriť aj bez zložitých slov. Skúste si s dieťaťom trením zahriať dlane a potom si ich priložiť na hruď. Predstavte si, že tam svieti malé svetielko, ktoré patrí niekomu, koho máte radi. Kúsok z neho potom môžete poslať ďalej úsmevom, objatím či milým slovom. Dieťa si tak ľahšie predstaví, že spomienka na blízkeho človeka v nás zostáva a láskavosťou ju odovzdávame ďalej.
Duša sa dá prirovnať k balóniku
Ďalšou hravou činnosťou je nafukovanie balónov. Deti sa ich snažia udržať vo vzduchu jemným pinkaním. Postupne pribúdajú ďalšie a úloha sa stáva náročnejšou.
Balónik môže v detskej predstavivosti zastupovať dušu, spomienku alebo niečo vzácne, o čo sa treba starať. Pohybová hra uvoľní atmosféru a otvorí priestor na ďalší rozhovor.
Smrť zostáva pre dieťa veľkou a neznámou témou. Nemusíme ju vysvetliť počas jedného popoludnia. Stačí, že pri jeho otázkach zostaneme, vypočujeme ho a dovolíme mu hľadať odpovede vlastným tempom.
Zdroj: Kniha Sviatky a tradície v materskej škole II., vydavateľstvo Raabe