Pozná to snáď každý rodič: dieťa sa v obchode rozplače, lebo ste mu odmietli kúpiť to, čo chcelo, kričí čoraz viac, vás prepadá bezmocnosť a okoloidúci na vás dvíhajú obočie. V takejto chvíli sa inštinktívne snažíme dieťa okamžite pokarhať za nevhodné správanie. Alebo, v tom horšom prípade, situáciu zľahčujeme, hoci je dieťa nešťastné.
Odborníčka na rodičovstvo Reem Raouda však varuje, že takýmto prístupom deťom skôr škodíme.
Prečo tresty za „zlé“ správanie nefungujú
Ako rodičia sa najčastejšie dopúšťame chyby, keď sa zameriavame len na vonkajšie prejavy a správanie dieťaťa, pričom úplne prehliadame vnútorné príčiny. Ak dieťa za jeho emócie trestáme alebo ich zľahčujeme, jeho emocionálna inteligencia sa nemôže správne rozvíjať.
„Prestaňte riešiť len to, čo dieťa robí, a začnite sa pýtať, ako sa cíti,“ radí Raouda, úspešná autorka a koučka.
Deti nie sú naprogramované stroje. Ak ich pocity ignorujeme, odmietame alebo za ne dokonca trestáme, učíme ich, že na ich vnútornom svete nezáleží.
Prečo je schopnosť rozumieť si dôležitejšia než peniaze
Odborníci sa zhodujú, že skutočným kľúčom k úspechu je práve emocionálna inteligencia. Výskumy potvrdzujú, že schopnosť porozumieť vlastným emóciám nás v dospelosti účinne chráni pred vyhorením, úzkosťami či depresiou. Podľa psychologičky Raoudy predstavuje synonymom úspechu práve duševná vyrovnanosť. Kladie si totiž zásadnú otázku:„Aký význam majú peniaze a postavenie, ak človek trpí úzkosťami a vlastne ani neviete, kým v skutočnosti je?”
Ako dieťa usmerniť a zároveň mu nebrať právo na hnev
To však neznamená, že máme deťom všetko dovoliť a zaobchádzať s nimi v rukavičkách. Hranice sú nevyhnutné. A to najmä vtedy, ak dieťa svojím konaním obmedzuje alebo zraňuje iných. Tajomstvo však tkvie v tom, že dieťaťu dovolíme jeho emóciu naplno prežiť, aj keď korigujeme spôsob, akým ju prejavuje.
Mali by sme sa snažiť najmä o to, aby sa dieťa nehanbilo za svoj hnev a aby ho rodič nenútil predstierať spokojnosť či šťastie, keď chce plakať. Ak dieťaťu doprajeme bezpečný priestor na vlastné pocity, najlepšie tak investujeme do jeho budúcnosti.
Naučte deti hovoriť o tom, čo prežívajú
Praktickým krokom je učiť deti pocity pomenovávať. Keď nabudúce vaše dieťa poruší pravidlo alebo „vybuchne”, skúste sa ho opýtať, čo presne v tej chvíli prežívalo. Je to hnev, frustrácia, alebo možno strach?
Práve tým, že dieťa emóciu pomenuje, robí prvý krok k tomu, aby ju neskôr dokázalo samo regulovať. Psychológovia potvrdzujú, že ak dieťa cíti, že mu rozumieme, a my ho za jeho emócie nesúdime, prirodzene stráca potrebu brániť sa nevhodným správaním.
Ak budeme prehnane zdôrazňovať slepú poslušnosť a potláčať emócie, riskujeme, že z našich detí vyrastú dospelí, ktorí nevedia povedať „nie”. Títo ľudia si často nedokážu obhájiť vlastné hranice a v dospelosti sú nešťastní.
Nebojte sa pred deťmi priznať vlastný smútok či hnev
Raouda, ktorá je sama matkou, odporúča trénovať pomenovávanie emócií už od útleho veku. Svojho syna sa napríklad pýtala, či cíti hnev, a ak áno, mal jeho intenzitu ohodnotiť na škále od jedna do desať.
Pre deti by sme mali predstavovať vzor. Keď o pocitoch hovoríme otvorene a zbavujeme ich stigmy, deťom ukazujeme, že hnev či smútok sú prirodzené, vďaka čomu sa ich emocionálna inteligencia môže zdravo rozvíjať.