Čo Akčné ženy milujú a odporúčajú… Najprv som chcela písať o kvetoch, ktoré mám v byte na každom rohu, o prechádzkach do prírody, nočných potulkách mestom a o knihách, pod ktorými sa mi doma prehýbajú police a nemám ich kam dávať.
Nemôžem predsa písať o práci
A možno môžem
Odjakživa chodím po svete s nosom zaboreným v príbehoch od výmyslu sveta. Sú mojou prirodzenou súčasťou. Čítanie však pre mňa nie je len voľnočasová aktivita, pri ktorej vypnem a zabudnem na okolitý svet. Ak by mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že budem prekladať, asi by som mu neverila. Síce som len na začiatku (prvá knižka a ďalšia ma čaká), ale verím, že som na správnej ceste.
Ako dieťa som si prešla rôznymi fázami, keď vyrastiem, chcem byť… Raz som chcela byť doktorka či archeologička, inokedy módna návrhárka, neskôr učiteľka, potom spisovateľka. Písanie (i keď v trochu inej forme, ale stále veľmi príbuznej) sa na mňa nakoniec nalepilo tak, že ma drží doteraz.
Text až do posledného písmenka
Keď človek číta a zároveň knihu prekladá, je to úplne iný druh čítania. Úplne iný pocit. Úplne iné prežívanie deja. Dostane sa do takých vrstiev diela, ktoré by pravdepodobne inak vôbec neodomkol. Zároveň je text v pôvodnom jazyku tak trochu šifra. Čaká na prelomenie a to je to, čo ma na tom baví – rozpitvať text do posledného písmenka a poskladať ho naspäť do slovenčiny.
Svojou prácou žijem
Vždy som bola workoholička. Buď som čítala, prekladala si do šuflíka, písala, alebo prepisovala Pravidlá slovenského pravopisu (áno, aj takto sa dá tráviť voľný čas), aby som si z nich zapamätala čo najviac. V škole som do všetkého vkladala neskutočné množstvo energie, zapájala som sa do súťaží a potom rok otravovala snáď všetky vydavateľstvá na Slovensku a rok som od nich dostávala zamietavé či žiadne odpovede.
Čo vám týmto chcem povedať? Bude to znieť ako príšerné klišé, ale robte, čo vás baví a napĺňa. Neskutočne si tým zlepšíte kvalitu života. Nevzdávajte sa, aj keď nie vždy všetko ide podľa vašich predstáv.