Jana Iru síce píše o vyrastaní v Detve, v tej svojej Detve, ktorú nosí v hlave, ale všetko, čo pretavila do slov, je tak dôverne až bolestivo známe, že človek pri čítaní zabúda, aký rok vlastne je.
A hoci autorka skromne tvrdí, že sa ešte necíti byť spisovateľkou, jej debut svedčí o opaku.
Príbeh, v ktorom sa nájde každý
Mám pocit, že čítam o sebe a ak aj niečo nepoznám, Jana ma presvedčí, že áno. Poznám predsa všetko. Poznám ping-pong, bicykel, cherry colu, sedmové karty a prvé lásky. A poznám vôňu Detvy, aj keď som tam v živote nebola.
Jana rozpráva príbeh o Jane, o strastiach a slastiach vyrastania v malom slovenskom mestečku. A napriek tomu, že píše o všedných dňoch, nedokážem knihu odložiť. Stále sa k nej vraciam, obraciam stránky, prstom prechádzam po slovách a pritom v spomienkach blúdim po sídlisku, sedím s kamošmi na schodoch a v prítmí starého baru zvieram pohár ríbezlového vína, aj keď ešte nemám osemnásť. Smiech. Hudba. Slnko. Vôňa sídliska.
Aj o tomto je knižný debut Jany Iru Detvanka.O spomienkach.
Ale spomienky nie sú iba pekné
V knihe sa objavujú témy, o ktorých sa v mnohých rodinách mlčí. Problémy s alkoholom alebo komplikované vzťahy nie sú len záležitosťou minulosti, zostávajú aktuálne aj dnes. Jana zisťuje, že dospelí nie sú neomylní. Aj v takýchto chvíľach sa v príbehu vidím. Už je to raz tak, že na Slovensku sa problémy radšej premlčiavajú než rozoberajú.
A k životu, samozrejme, patria aj straty, definitívne odchody a trpké rozlúčky. Niektoré veci sú jednoducho zložitejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Predsa len dospievanie nie je ľahké. Ani úplne bezstarostné.
Napriek ťažším témam však Detvanka nevyznieva depresívne. Je v nej obsiahnutá túžba po slobode a objavovaní. Autorka nám pripomína, že hoci nás prostredie a rodina formujú, posledné slovo v tom, kým sa staneme, máme my sami. Záverečné stránky knihy nie sú len bodkou za príbehom, ale skôr pripomenutím, že pamäť je síce zradný filter, no kľúč k našej budúcnosti držíme v rukách my, nie naše sídlisko.
Kto je Jana Iru
Jana Iru (1985) sa narodila a vyrastala v Detve. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na FTF VŠMU v Bratislave. S jednou zo svojich poviedok získala prémiu v súťaži Poviedka 2024. Detvanka je jej knižný debut. Žije v Bratislave, kde sa venuje písaniu, filmovej a televíznej tvorbe.
Chceli ste byť vždy spisovateľkou (tak ako aj Jana z Detvanky) alebo to prišlo neskôr? A odkiaľ sa vzal príbeh Detvanky?
Spisovateľkou by som sa ešte rozhodne nenazvala. Napísala som jednu knihu a možno, ak sa podarí, niekedy v budúcnosti napíšem ďalšiu.
K práci s textom mám blízko, odkedy si pamätám. Vždy som si niečo písala alebo som čosi čítala. Pre mňa sa tieto dve činnosti prepájajú a dopĺňajú. Jedna bez druhej nemôže existovať. Z častého čítania sa môže stať zázračná vec, pri ktorej zrazu začnete mať nutkanie niečo napísať. Niekedy sa z toho dokonca stane kniha, no častejšie to skončí v koši. Slová a vety sa píšu a potom sa zase čítajú, a tak stále dokola. Je to krásny kolobeh. Neviem si predstaviť svoje dospievanie bez literatúry, tak som chcela, aby aj moja hrdinka čítala a písala.
Úprimne, neviem, odkiaľ sa vzal príbeh Detvanky. Dlho okolo mňa poletoval (vedela som, že by som chcela písať o dospievaní), postupne nadobúdal konkrétne obrysy, až kým nenarástol a nezačal byť natoľko naliehavý, že si napokon vynútil svoj zrod. V mojom vnútri však dozrieval roky. Veľmi dlho som hľadala ten správny kľúč k rozprávaniu a najmä jeho výslednú formu.
Študovali ste dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Do akej miery to ovplyvnilo váš literárny štýl?
Školou som určite do značnej miery ovplyvnená. Pomohla mi pochopiť mnohé pravidlá písania príbehov. Písanie je komplexné remeslo. Scenáristika sa na mne podpísala asi najviac tým, že sa snažím písať cez situácie a rada nechám na čitateľstve, nech si ich vyloží, ako chce. Napríklad sa snažím nepomenovávať charakterové vlastnosti postáv, ale snažím sa nájsť situáciu, v ktorej by som ich mohla ukázať, v ktorej by sa prejavili a čitateľ by to odčítal. Tak sa to robí vo filme – tam nemôžete povedať, že niekto je „taký a taký”, musíte to skrátka ukázať. Tak som sa snažila písať aj Detvanku. Cez situácie, dialógy a konanie postáv.
V knihe sa dotýkate tém, ktoré sú pre mnohé slovenské rodiny stále tabu (alkohol, komplikované vzťahy). Máte pocit, že to nie sú iba problémy konca 20. storočia, ale aj dneška?
Určite. Verím, že tieto veci ostávajú nemenné a spoločnosť ich už nepovažuje za tabu. Všetci tieto javy vnímame a slovenskí autori ich v literatúre už mnohokrát jasne pomenovali. Vnímam, že dnešná doba prináša ešte viac nástrah, čím mladým ľuďom dospievanie v niečom sťažuje. Napriek tomu však nadobúdam subjektívny pocit, že základná emócia ostáva rovnaká. Aj dnešná mládež hľadá pocit spolupatričnosti, chce niekam zapadnúť, potrebuje nájsť seba samú, túži po priateľoch a láske. Všetky tieto túžby odrážajú našu banálnu ľudskosť a čas ich nijako nemení.
Hovorí sa, že miesta, kde vyrastáme, v nás zostávajú navždy. Ako Detva formovala vaše vnímanie sveta?
Veľmi. Som však presvedčená, že až keď vykročíme zo svojho „kruhu”, sme schopní vidieť, ako veľmi bol pre nás formatívny. Takže to, ako veľmi ma ovplyvnilo moje rodné mesto, som pochopila až na gymnáziu v Banskej Bystrici. Ale nie je to len mestom, je to aj vaším okolím, rodinou, známymi, kamarátmi – všetci ovplyvňujú vaše budúce ja.
Zároveň nemám pocit, že by sa v Detve vyrastalo inak ako napríklad v Čadci, v Brezne, v Prievidzi alebo v ďalších mestách.
Je pre vás písanie tejto knihy formou návratu domov, alebo skôr spôsobom, ako sa s ním definitívne rozlúčiť?
Možno obojím. Prostredníctvom Detvanky som sa sama vrátila do čias svojho dospievania a možno aj takouto formou som to obdobie mohla v sebe uzavrieť a teraz sa aj v písaní môžem posunúť ďalej.
Názov Detvanka znie hrdo, ale aj zraniteľne. Do akej miery je tento príbeh autobiografický a nakoľko ide o fikciu?
Ako v úvode knihy uvádzam – veľmi by som si chcela pamätať, ale pamäť je zradná. Aj keby som chcela vyrozprávať svoje dospievanie a urobiť z neho autobiografickú knihu, nebola by som toho schopná. A tak som musela ten svet znovu vytvoriť.
Detvanka je teda autofikcia, ktorá mieša skutočné autobiografické prvky s beletrizovanou fikciou. Čerpá z mojich skúseností, ale zároveň ich literárne pretvára tak, aby vznikol samostatný príbeh. Vychádzam zo seba, zo svojho okolia, z pozorovania a minulých skúseností. Tie však mením, upravujem a skladám tak, aby vytvorili samostatný funkčný literárny celok. Nehľadajte tam fakty, ani konkrétnych ľudí. Dôležitá je emócia a tá je reálna.
Je to písané v prvej osobe jednotného čísla, vo forme denníkových zápiskov (to bola tá forma, na ktorú som dlho prichádzala) a je to o vnútornom prežívaní, takže je pochopiteľné, že čitateľ má pocit autentickosti. A to bol cieľ.
Čím to podľa vás je, že hoci je príbeh veľmi lokálny, pôsobí tak univerzálne?
V každom väčšom či menšom meste nájdeme podobné sídliská, aj rodiny v nich často prežívajú rovnako komplikované vzťahy (veď len málokto z nás skutočne pochádza z dokonalej rodiny). A hoci v tomto období každý jeden a jedna z nás nadobúda pocit vlastnej výnimočnosti, naše príbehy sa v mnohom zhodujú. Všetci sa tak trochu hľadáme a zároveň o sebe pochybujeme. Toto dôležité obdobie nás potom výrazne formuje aj v dospelosti.
Zároveň, príbeh Detvanky dopĺňajú reálie na pozadí, ktoré sme zažívali všetci spolu – spoločenské a aj politické. Pre mňa je tu preto okrem hlavnej hrdinky dospievajúcim dievčaťom aj Slovensko. A v tom žijeme všetci spolu.
Pre koho ste túto knihu primárne písali?
Možno je to samoľúbe, ale keď píšem, nikdy nemyslím primárne na čitateľov. Skladám text tak, aby sa páčil hlavne mne. V prvom rade s ním musím byť spokojná ja. Nekalkulujem. A to je podľa mňa aj najväčšou devízou slovenskej literatúry – autori sa neriadia trhom a ani vydavateľstvá ich k tomu nenútia.
Pevne verím, že príbeh Detvanky osloví každého, kto má chuť nahliadnuť do hlavy dospievajúceho človeka. Staršie čitateľstvo si pri ňom pravdepodobne zaspomína na vlastné dospievanie (vo vydavateľstve sme žartovali, že kniha stojí menej ako omladzovací krém a prenesie vás do čias, keď ste mali -násť). Mladšie čitateľstvo však môže vďaka nej pochopiť svojich rodičov alebo fakt, že dospievanie prebieha v každej dobe veľmi podobne.
Aká je Jana z Detvanky?
Chcela som ju vykresliť ako niekoho, kto má túžbu objavovať nové veci a pritom nestratiť, respektíve nájsť samu seba. Preto ju zachytávam práve v období, keď sa síce snaží zistiť, aká vlastne je, ale aj to, čo alebo kto ju robí šťastnou. To, či sa to podarilo, musí povedať čitateľstvo, ale takýto bol pôvodný zámer – zobraziť emocionálne dozrievanie, ale aj to fyzické.
Píšete o chvíľach, ktoré „niekedy bolia“. Čo bolo pre vašu hrdinku najbolestivejším zistením o svete dospelých?
Že dospelí mnohokrát klamú (často aj sami seba) – či už zo strachu alebo len nevedia povedať pravdu. Zároveň moja hrdinka prichádza na to, že niektoré veci sú zložitejšie, ako si myslíme, a pochopíme ich až neskôr, ak vôbec. Detvanka je príbeh aj o stratách a smrti – a tá vždy bolí.
Ak by ste mali vybrať jeden konkrétny kút v Detve, ktorý je „srdcom“ tejto knihy, ktorý by to bol?
Nedokážem vybrať konkrétne miesto. Moje srdce ostalo na šiestom poschodí, poletuje v uliciach, behá po štadióne a kopcoch, bicykluje a vie lietať po strechách panelákov. Je všade a nikde, pretože „moja” Detva (tá z knihy) je len v mojej hlave. Všetci tú svoju časť dospievania nosíme v sebe.
Čo by ste chceli, aby v čitateľovi zostalo po dočítaní poslednej strany Detvanky?
Detvanka odkazuje aj na to, že všetci máme svoje životy vo vlastných rukách. My sa rozhodujeme, čo a ako sa bude diať. Nikto iný o nás nerozhoduje. To by mal byť odkaz poslednej kapitoly a hlavnej hrdinky. Potom je tu ešte epilóg a ten rámcuje skôr tému pamäti, spomínania a nostalgie. No vo všeobecnosti platí, že kto po knihe siahne a dočíta ju až do konca, môže mať svoje vlastné pocity a odkazy. Som presvedčená, že na knihy sa pozeráme vždy cez vlastnú skúsenosť, či už čitateľskú alebo osobnú.
Ak vás zaujal príbeh Detvanky a radi by ste si zaspomínali, knižku si môžete kúpiť na stránke vydavateľstva Lindeni.