Rok 1906. Eleanor Rooseveltová, budúca prvá dáma USA, zavesila svoju novorodenú dcérku Annu v kovovej klietke na okno newyorského bytu. Bola presvedčená, že robí to najlepšie pre jej zdravie.
Dnes riešime, či dieťaťu diagnostikovať ADHD v predškolskom veku. Pokrok? Určite. Ale kde presne sme to prešvihli?
Klietka za oknom nebola šialenstvo. Bola to veda
Celý trend „vetrania bábätiek” má korene v roku 1894, keď americký pediater Dr. Luther Emmett Holt napísal, že čerstvý vzduch „obnovuje a čistí krv”. Rodičia v preplnených mestských bytoch bez záhrady brali jeho rady doslovne.
V roku 1922 si Emma Read z amerického Spokane nechala patentovať „prenosnú detskú klietku” – konštrukciu, ktorá sa mala zavesiť z okna budovy, aby bábätko mohlo spať na čerstvom vzduchu. Nápad bol v danej dobe významný: v Londýne v 30. rokoch Chelsea Baby Club aktívne rozdával tieto klietky svojim členkám, ktoré bývali vo vysokých budovách bez prístupu do záhrady.
V polovici 30. rokov vyzerali londýnske ulice tak, že z okien trčali detské klietky ako klimatizačné jednotky. Matky to považovali za najmodernejší rodičovský prístup. Odborníci to odporúčali. Nikto nevolal sociálku. Dnes by to bol trestný čin.
Od klietky ku kľúčom na krku: éra, keď deti vyrástli samy
Ani po klietkach nebolo rodičovstvo také, ako ho poznáme dnes. Pojem „latchkey kids” – deti s kľúčom na krku – sa objavil v 50. a 60. rokoch, keď sa deti bežne vracali zo školy do prázdneho bytu, pretože obaja rodičia pracovali.
V 60. rokoch deti trávili celé hodiny vonku bez dohľadu. Rodičia predpokladali, že sú v bezpečí, pokiaľ nepočuli sirény alebo klopanie suseda s horšou správou. Bez mobilu, bez GPS, bez sledovania polohy. Deti sa hrali na slnku bez opaľovacieho krému, pili vodu zo záhradnej hadice a jedli neumyté ovocie priamo zo stromu.
Oproti tomu dnešní rodičia nosia so sebou dezinfekciu, aplikujú SPF 50 každé dve hodiny a mnohé štáty majú zákon o minimálnom veku, v ktorom môže dieťa zostať doma samo.
Čítajte aj:
- Čo je dôležité v prístupe a výchovnom vedení u detí s ADHD?
- Mozog, ktorý cíti viac: Ako porozumieť emóciám detí s PAS a ADHD
- Keď hnev nie je neposlušnosť: Webinár s odborníčkou na emócie detí s PAS a ADHD
- Má vaše dieťa ADHD alebo poruchu autistického spektra? Diagnóza nie je koniec hľadania
Helikoptérový rodič: keď ochrana prešla do úzkosti
Intenzívne, ochranárske rodičovstvo – tzv. helicopter parenting – začalo výrazne rásť okolo roku 1985, čiastočne aj vznikom tzv. „play-date”: organizovaných, rodičom dozorovaných stretnutí detí namiesto spontánneho hrania sa vonku.
Dnes je to kultúrna norma. Štúdia na reprezentatívnej vzorke viac ako 3 600 Američanov ukázala, že rodičovstvo sústredené na dieťa a časovo náročné sa stalo bežným štandardom naprieč všetkými sociálnymi vrstvami.
Výsledky? Protichodné. Výskumy ukazujú, že deti helikoptérových rodičov majú ťažkosti s emocionálnou reguláciou, akademickými výkonmi a sociálnymi zručnosťami. Zároveň platí, že nie všetko, čo sa dnes diagnostikuje, je výmysel alebo hystéria.
Diagnózy: viac vieme, alebo viac riešime?
Podľa amerického CDC malo v roku 2022 viac ako 7 miliónov detí vo veku 3 až 17 rokov diagnostikovanú ADHD – o milión viac ako v roku 2016. Na Slovensku sú čísla ťažšie dostupné, trend je však podobný.
Tu treba byť fér: nárast diagnóz neznamená automaticky, že deti sú „rozmaznanejšie” alebo rodičia „hysterickejší”. Čiastočne ide o lepšiu informovanosť – ADHD sa začala viac diagnostikovať aj u dievčat, ktoré boli dlhé roky prehliadané. A skutočná, nediagnostikovaná ADHD nie je maličkosť. Zároveň – čestne – platí aj to, že nie každé živé dieťa potrebuje psychológa.
Čo nám tých 100 rokov hovorí?
Každá generácia rodičov samých seba presviedča o tom, že robí to správne. Rooseveltová si myslela, že je moderná mama, keď zavesila dcéru na okno. Matky v 60. rokoch si mysleli, že sú dobré mamy, keď nechali deti celý deň vonku bez dohľadu. Dnešní rodičia si myslia, že sú dobrí rodičia, keď každý výbuch hnevu konzultujú s odborníkom.
Pravda je možno niekde medzi klietkou a psychoterapeutom. Deti potrebujú bezpečie – ale aj priestor na to, aby sa občas nudili, zlyhali a nejako sa s tým vyrovnali bez toho, aby to niekto okamžite kategorizoval a liečil. A my, rodičia, potrebujeme vedieť, že robiť chyby ešte neznamená, že robíme zle.
O sto rokov sa budú naše vnúčatá pozerať na niektoré naše dnešné praktiky presne tak, ako sa my pozeráme na tú klietku za oknom.
Ak chceš viac podobných tém bez prázdnej motivácie a s konkrétnym pohľadom na ženský svet, pozri si naše členské balíky. Čo si o tom myslíš ty? Zdieľaj tento článok s mamou alebo kamarátkou, ktorá práve rieši, či je „dosť dobrá mama” – možno ju to trochu upokojí.
„Eleanor Rooseveltová zavesila dcéru v klietke Na okno. Myslela si, že je moderná mama. Čo si budú o nás myslieť našE Vnúčatá?”
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zdroj úvodný obrázok: Vygenerované pomocou AI.