Doktor Pavel Černák: Normálne je raz začas opustiť digitálny svet a tešiť sa tomu, čo vidíme, počujeme, hmatáme

0
Doktor Pavel Černák: Normálne je raz začas opustiť digitálny svet a tešiť sa tomu, čo vidíme, počujeme, hmatáme

Psychiater a psychoterapeut MUDr. Pavel Černák, PhD. prešiel počas svojej dlhoročnej praxe všetky psychiatrie na Slovensku a liečil stovky ľudí s duševnými problémami. Približuje najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy.

V rozhovore sme sa ho spýtali:

  • ako sa ľudia stavajú k liečbe na psychiatrii
  • prečo je viac pacientov ako v minulosti
  • vplyv sociálnych sietí na psychické zdravie
  • ako pandémia ovplyvnila ľudí
  • aká je nemocnica v Pezinku dnes?

Zmenil sa obraz žien vo vašej nemocnici odkedy pracujete?

Po ukončení lekárskej fakulty v Bratislave som začal robiť na psychiatrii v Pezinku. Začínal som na mužskom oddelení, neskôr som prešiel na ženské oddelenie. Pamätám si ako dnes, keď mi kolegovia hovorili, že práca s duševne chorými ženami je oveľa náročnejšia a frustrujúcejšia ako s mužmi. Keď ochorie muž a pritom spustne, je zanedbaný, okolie to lepšie toleruje ako keď sa to stane žene.

Pohľad na ženu, zmenenú vážnou duševnou chorobou alebo terminálnym štádiom závislosti, je smutný. K mužom môže patriť až určitá devastácia, ale k obrazu ženy to nepatrí. Na ženskom oddelení som videl veľa pacientok, ktoré prišli na hospitalizáciu doslova v dezolátnom stave, ale odchádzali ako dámy, ktoré žiarili espritom a pôvabom. Preto som bol rád, že som mal skúsenosť aj so ženskými pacientkami a neskôr so závislými od alkoholu a iných látok, lebo som mal zverenú celú stanicu so závislými ženami. Môžem povedať, že som videl veľa podôb ženskosti.

Ako je to teraz? Sú duševné choroby akceptovateľnejšie?

Výrazný posun nastal v tom, že zo psychiatrie, ktorá bola v tom čase niekde na pokraji medicíny aj spoločnosti, sa stal uznávaný, rešpektovaný odbor. Vďačíme zato aj výskumu mozgu, ktorý priniesol nielen lepšie porozumenie toho, čo sa v hlave človeka v zdraví a chorobe odohráva, ale do psychiatrie priniesol aj celý rad nových psychofarmák.

Dnes ženy na psychiatrii vyzerajú dôstojnejšie, zachovalejšie. Je to dané celým radom faktorov: popularizácia psychiatrie, destigmatizácia, duševné zdravie, to sú témy, ktoré sa objavujú čoraz častejšie, verejnosť je vzdelanejšia, psychiatria už nie je také tabu ako v minulosti, čo sa prejavuje napríklad v tom, že človek včaššie vyhľadá odbornú pomoc. Naša psychiatria má dobrú úroveň, odbornú aj ľudskú a dnes sa ľudia podstatne menej hanbia, že sa psychiatricky liečia. Niet divu – dokážeme vďaka dobre zvolenej farmakoterapii  v kombinácii so psychoterapiou dostať nejedného pacienta do vynikajúcej remisie.

Aký je záujem o psychoterapiu?

V posledných rokoch hlavne vo väčších mestách enormne narástol záujem o psychoterapiu. Je to dané potrebou ľudí porozumieť svojim psychickým pochodom, poznať svoju osobnostnú štruktúru, to svoje ego, ale hlavný dôvod je ten, že je podstatne väčší výskyt celého spektra úzkostných a depresívnych porúch a ďalších, napríklad stresom podmienených porúch, skrátka civilizačných psychických porúch. Tie nám štatisticky narástli. Boli pravda aj v minulosti, len vtedy sa ešte „kryli“, ľudia sa za ne hanbili. Aj vtedy aj v súčasnosti viac na tieto poruchy trpia ženy.

Popri svojej práci som robil aj v manželskej a predmanželskej poradni. Nebolo to zdravotnícke zariadenie, pacienti boli klienti a mali teda určitú anonymitu. Koncept týchto poradní bol veľkorysý s ambíciou o komplexnosť. Okrem psychológov tam pracovali psychiatri, ale úväzky mali aj endokrinológovia, gynekológovia, urológovia, sexuológovia, dokonca aj genetici. Venoval som sa psychoterapii funkčných sexuálnych porúch, úzkostných a depresívnych stavov, ale aj napr. obsedantno-kompulzívnych porúch.

Prevažne išlo o mladších ľudí, na ktorých zbežným pohľadom nebolo vidieť nič nápadné. V psychoterapeutickom kontakte získavali dôveru a otvárali svoje vnútro, svoje problémy, intrapsychické aj partnerské, sexuálne, existenciálne. Nie je to teda iba výdobytok tejto doby. Ale faktom zostáva, že za pár desaťročí naozaj počet týchto pacientov markantne narástol.

Viete prečo ich je viac ako v minulosti?

Všetko so všetkým súvisí. Doba je taká, aká je. Pokúsim sa o stručnú schému: prostredie verzus osobnosť človeka. Nároky okolia a média podsúvajú jedincovi obraz ideálneho človeka. Rodičovstvo je pre niektorých iba slovo na papieri, mladí ľudia nevedia vychovávať svoje deti, tie si vytvárajú idealizované sebaobrazy, ktoré ich motivujú k výkonom a potrebe prezentovať sa, aby sa ich detské ja naplnilo pozornosťou a prijatím. Je to začarovaný kruh, ktorý človeka ženie dopredu a čoraz vyššie. K tomu sa pripojí trebárs ideál krásy bez ohľadu na duševné vlastnosti, alebo honba za bohatstvom a mocou. Takýto nevedomý scenár raz praskne, človeka zaskočí atak úzkosti, panický stav a rozbehne sa špirála obáv z opakovania takýchto stavov, lebo sú kruté a nepríjemné.

Vidíme, že sa nám dianie postupne presúva na sociálne siete. Ako to vnímate vy?

Sociálne siete registrujem okrajovo, ale mám pocit, že to trochu zaváňa psychiatriou. Myslím si, že politici by nemali používať našu odbornú terminológiu na porazenie protivníka. Nepatrí to do úst dospelého človeka, zvlášť vo verejnej funkcii. Pretože sú ľudia, ktorí naozaj trpia týmito chorobami a ich to môže dehonestovať.

Máte už pacientov, resp. stretli ste sa už ľuďmi, ktorí trpia tým, že ich napr. sociálne siete stiahli? Ako zásadne vplývajú sociálne siete podľa vás?

Veľa ľudí je bez partnerstva a keď si hľadajú kontakty, tak je to práve cez sociálne siete. Je to vabank, buď to vyjde alebo nevyjde. Mám pocit, že viac to nevyjde ako vyjde. Potom chodia za odborníkmi, hľadajú príčiny, prečo im to nevyšlo. Taký ten klasický zoznamovací terén ako bol v minulosti, to už ani neexistuje… Akoby sme už zabudli na časy, keď sme chodili na diskotéky, do baru, do kina. Zabudli sme na normálny život.

Dnes je každý zavretý v nejakej bubline, tam si vegetuje, sem tam niekoho pozve, vzápätí ho vypudí. Je to život solitéra, ktorý si zariaďuje veci tak, aby nič nestrádal. Na jednej strane je to fajn, ale potom
príde druhá, tretia, štvrtá dekáda. Biologické hodiny začnú tikať, hľadá sa partner a keď sa nenájde, je zle. Perspektíva je neistá, na dvere klope depresia.

Ako tomu zabrániť?

Na to mám jednoduchú odpoveď: žiť normálne. Protiotázka je, čo je to normálne. Človek nemá zabúdať na to, že je sociálny tvor nielen cez siete, ale aj cez osobný kontakt, že je dobré ctiť rodinu, priateľstvo, spoločenstvo. Treba mať záujmy, koníčky, hobby. Uvedomiť si, že občas treba dať aj slúchadlá dole z uší a počúvať, čo hovoria ľudia okolo. Normálne je aj čítať knihy, normálne je počúvať rozhlasové hry, normálne je hudbu nielen prijímať, ale aj tvoriť.

Normálne je raz začas opustiť digitálny svet a tešiť sa tomu, čo vidíme, počujeme, hmatáme, voniame. Postmoderný človek spohodlnel, všetko čo chce dostane, ponuka je obrovská. Ľahko sa potom vytvára presvedčenie, že má nárok na všetko, že on je ten najdôležitejší. Odtiaľ je iba krok k arogancii, k prekračovaniu hraníc, nerešpektovaniu pravidiel.

Teraz je zvláštna covidová doba, kedy musíme dodržiavať sociálnu vzdialenosť. Zdá sa, že ju bude treba ešte dlho dodržiavať.

Priznám sa, že až donedávna som mal v sebe pokoj. Hovoril som si, že kríza z pandémie má aj pozitívny rozmer. Nie je to len o obmedzovaní. Človek má väčšiu možnosť porozmýšľať, ako sa vlastne vyvíja, odkiaľ prichádza, kde sa mu životná dráha zauzlila. Nevnímam pandémiu ako alternáciu prírodných katastrof alebo vojen. Jednoducho, príroda zasiahla skôr ako človek, hoci ten už dlhšie volá – pozor, prekračujeme hranicu.

Príliš sme v grandiozite narástli. Naša planéta je malá a krehká na to, čo človek s ňou robí, ako s ňou zaobchádza. Chce sa mi povedať, že naša zem sa už nemohla pozerať na to, že sa po nej prechádza priveľa arogantných a bezcitných ľudí, pôžitkárov, ktorí si myslia, že môžu a patrí im všetko. Samozrejme, to je metafora. Na druhej strane priznávam, že aj mňa začína situácia s koronou unavovať, trvá to nekonečne dlho. Predstava, že možno na Vianoce nebudeme môcť byť celá rodina spolu, ma zachvátila nepokojným smútkom.

Príďte na našu online konferenciu Pre zdravie ženy už 10.10.

Foto: TASR – Michal Svítok

Samozrejme, aj psychiater je len človek, nehanbím sa za to. Verím však, že to prekonáme a nájdeme nejaké riešenie. A ak by sme aj nenašli, tak človek musí siahať po takom fenoméne, ktorý má alebo nemá a ten sa volá pokora. Mnohí o nej hovoria, dnes je to moderné. Veľa ľudí vníma nedostatky tejto spoločnosti, sú za to, aby človek žil pokojnejšie, aby sa nehnal za matériou a konzumom. Ale keď si týchto ľudí všímam bližšie, zisťujem, že slová o pokore a skromnosti sú iba slová a skutky sú opačné. Moc a peniaze je niečo, čo človeka veľmi determinuje, kazí a treba mať silný charakter, aby človek do toho nepadol.

A ako toto obdobie čo najľahšie preklenúť?

Odporučil by som jeden princíp: uvedomujem si, že teraz, v rozhovore, vykresľujem obraz človeka a spoločnosti dosť negatívne a pesimisticky. Je to aj preto, že zámerne generalizujem. Ktokoľvek môže so mnou v duchu polemizovať a dávať protiargumenty. Faktické, reálne, pestré. Kto urobí takýto experiment, uvidí, či mu to posilní optimistické naladenie.

Ako sa zmenila za tých niekoľko rokov pezinská nemocnica?

História pezinskej psychiatrie sa začala písať v roku 1924, kedy začali prichádzať pacienti na dlhšie hospitalizácie do budov, v ktorých boli dovtedy železité kúpele. Psychiatrické zariadenia na Slovensku takmer celé 20. storočie už priestormi stigmatizovali pacientov. Ako keby mali vo svojom rodnom liste poznámku „Čím staršie, tým lepšie, čím nedôstojnejšie, tým dostačujúcejšie“.

V Pezinku sa ale v 80. a 90. rokoch postavili nové pavilóny, vyšetrovacie zložky, spoločenská sála, stravovacia prevádzka, kotolňa, administratíva. Preto keď som bol v 90. rokoch hlavným odborníkom pre psychiatriu, podporoval som modernizácie všetkých iných psychiatrií okrem mojej, pezinskej, hoci som bol jej riaditeľom, pretože my sme boli noví, moderní, a ostatní mali hrozné podmienky.

Lenže potom začali finančné suchotiny, peniaze boli akurát na platy a opravy, neskôr už len havarijné opravy, pretože sa nemocnica dostávala celá do havarijného stavu a naše žiadosti o kapitálové financie boli nevyslyšané a k eurofondom sme sa pre geografickú príslušnosť k bratislavskej župe nemohli dostať. Nemocnica začala chradnúť a hoci sa zamestnanci o ňu perfektne starali, zub času sa jednoducho oklamať nedá. Ale vždy tu boli fantastickí ľudia, skvelí odborníci, obetaví, zanietení a verní nemocnici.

Čo všetko pacientom ponúkate?

Robila sa tu a stále robí moderná psychiatria, pacientom ponúkame aktivity a zážitky aké inde nedostanú, terapeutické tímy sa špecializujú na rôzne diagnostické okruhy, skrátka je tu vysoká kvalita a ľudský prístup k pacientovi. Moje pracovné krédo je „nechaj človeka robiť svoju robotu ako najlepšie vie, on už vie, ako má k tomu dospieť“. Samozrejme, je za tým množstvo manažérskej práce, vzdelávania a napĺňania vízie pokroku a zdokonaľovania. Všetko je prispôsobené potrebám pacienta ale aj bezpečnosti zamestnancov a som rád, že v posledných pár rokoch sa aj nám ušli kapitálové prostriedky a začali sme nemocnicu konečne modernizovať. Už to potrebovala ako soľ.

Dnes platy nie sú dominantná téma, tou je pracovné prostredie a to sa bez peňazí vytvárať nedá. Ak mám stručne zhrnúť vývoj našej nemocnice, pomôžem si sloganom z osláv výročia založenia: „Od ústavu na Cajle po Pinelovu nemocnicu“. V ňom je povedané všetko.

Prečítajte si aj rozhovor s ortopédom Janom Majákom

Chcú ísť k vám aj mladí doktori a doktorky?

Chcú, každému, kto sa ku nám hlási, sa pozorne venujeme a pýtame sa aj to, odkiaľ vedia o našej nemocnici. Väčšinou povedia, veď kto by vás nepoznal. Svojím spôsobom sme tak trochu symbolom slovenskej psychiatrie. Na druhej strane ale aj nechcú u nás robiť. Dôvod je jednoduchý: bratislavská UNB je konkurencia ťažkého kalibru. Nie je to iba cestovanie, je to hlavne menšia pracovná záťaž za viac peňazí. Je to tak napriek tomu, že UNB má dlhy. Porovnajme napríklad počet pacientov na jedného lekára v UNB a u nás. Je to evidentné, kde je pravda.

Ako vás vnímajú pacienti? Vy si tu žijete akoby taký svoj svet. Máte tu všetko, kaplnku, krásny areál. Ovplyvnil pacientov COVID a zrušenie návštev?

Pri prvej vlne som mal obavy, ako to zvládneme. Ale pri absolútnej disciplíne sme to zvládli úplne špičkovo, žiadny pacient sa nepýtal domov. Boli vyrovnaní aj s tým, že nemohli chodiť návštevy. A že tu máme svoj svet? Služby sú prispôsobené skladbe pacientov a dĺžke hospitalizácie. Svoje miesto v nich má aj ekumenická kaplnka.

Ako sa duševne udržiavate fit?

Sme šťastná a krásna rodina, tam je môj priestor pre vypnutie a relax. Máme dve vydarené dcéry s rodinami a dvoch rozkošných vnukov. Vďaka rodine aj ja prežívam chvíle šťastia a plnosti života. V takejto konštelácii sa mi s vďakou otvára priestor pre koníčky. Rád hrám na klavíri a snažím sa klasikom hudby prísť na to, odkiaľ sa berie ich genialita. Robím psychoterapiu psychodynamicky orientovanú. Je to krásna práca, plná jedinečných okamihov, v ktorej sa mi opakovane potvrdzuje, že Freud mal pravdu. Rád som kutilom, viac nadšeným ako šikovným. Radi si s manželkou ešte zalyžujeme, chodíme na výlety, na kultúru. A hlavne mám rád ľudí, máme nie veľký, ale o to pevnejší okruh priateľov, s ktorými spoznávame známe aj neznáme miesta.

Na čo ste vy osobne najviac hrdý?

Najviac som hrdý na ľudí. Moje pôsobenie je prakticky bezvýznamné bez existencie týchto nesmierne múdrych, obetavých a pracovitých ľudí. Výborní manažéri, odborníci so vzorovým prístupom k pacientovi. Psychiatria je krásna ale veľmi náročná disciplína. Som šťastný, že som dostal jedinečnú príležitosť viesť túto nemocnicu. Ako som ju využil, nech posúdia druhí. A odpoveď  k samotnej otázke? Síce mi je bližšia pokora ako hrdosť, ale ak mám pomenovať, na čo som najviac hrdý, tak sú to dva fenomény: moja rodina a moja „druhá rodina“ – Pinelova nemocnica. Jedno bez druhého by som nevedel utiahnuť.

Zdroj foto: Foto N – Tomáš Benedikovič

žiadne príspevky na zobrazenie