Film „Duchoň”, venovaný jednému z najvýraznejších hlasov slovenskej populárnej hudby, prichádza do kín práve dnes, 31. júla 2025. Po premiére na medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch sa slovenské publikum dočkalo predpremiér, ktoré vyvolali búrlivú diskusiu.
Publikum sa rozdelilo na dva tábory. Kým jedni oslavujú vizuálny štýl a herecké výkony, druhí kritizujú nedostatok psychologickej hĺbky a jednotnosti príbehu.
Príbeh slovenského Toma Jonesa
Životopisná snímka sleduje cestu Karola Duchoňa, ktorý sa z dedinskej kapely a rodnej Galanty prepracoval na vrchol hudobnej scény. Mladý Karol (vo výbornej interpretácii Vladislava Plevčíka) opúšťa svoj domov i matku (Alena Spišáková), ktorá mu bola oporou, no nesie si so sebou ťaživý vzťah s autoritatívnym otcom (Gregor Hološka). Spevákov kariérny vzostup je rýchly a oslnivý – no súčasne nevyhnutne sprevádzaný osobným pádom.
Alkohol, samota a démoni
Film neobchádza temné stránky Duchoňovho života. Sláva, tlak okolia, citová labilita aj slabosť pre alkohol vytvárajú osudový koktail. Karol čoraz častejšie siaha po poháriku, čelí problémom v manželstve s Elenou (Anna Jakab Rakovská) a odcudzuje sa vlastnej dcére. Vnútorné trápenia nerieši, len ich tlmí, čo vedie k dlhom, zhoršujúcemu sa zdraviu a predčasnému koncu.
Tragický príbeh Duchoňa vykresľuje typický obraz vtedajšej doby. Muža, ktorý bol vychovaný k tomu, aby neodmietal pohárik, nechcel nikoho uraziť a slúžil ako vzor dobrosrdečnosti. A on dobrosrdečný skutočne aj bol. Režisér Peter Bebjak však filmom naznačuje, že keby sa v časoch Duchoňovej najväčšej slávy viac hovorilo o duševnom zdraví a možnostiach pomoci, možno mohol žiť oveľa dlhšie. V každom prípade, z filmu cítiť, že nešlo len o závislého speváka, ale o človeka, ktorého zožrali tlaky spoločnosti a vlastní démoni.
„Nie je to pocta Duchoňovi a stavanie mu nejakého pomníku, nie je to o alkoholikovi, alkohol bol len prostriedok toho, ako odišiel z toho sveta a čo ho zničilo. Je to o človeku, ktorý neuniesol slávu,” povedal pre spravodajský portál teraz.sk scenárista Róbert Mankovecký.
Áno a nie
Silná stránka filmu tkvie najmä v pôsobivej vizuálnej a autentickej retro atmosfére 70. a 80. rokov a hudobnej forme, ktorá funguje ako dynamická mozaika Duchoňových hitov. Výkon Vladislava Plevčíka v hlavnej úlohe je presvedčivý – spevácky aj herecky, vedľajšie postavy zas dodávajú príbehu emocionálnu oporu. Na druhej strane však viacerí kritici upozorňujú na povrchné vykreslenie postáv, najmä psychologickú plochosť hlavnej postavy. Štylizovaná forma občas preváži nad obsahom, a niektoré dialógy či herecké prejavy môžu pôsobiť nedôveryhodne.
Ale tu opäť narážame na to, že čo niektorí kritizujú, iní vnímajú úplne opačne a film ich doslova zasiahol a rozplakal ich umeleckú dušu.
Legendárny hlas tu zostal
Film „Duchoň” je portrét muža, ktorý symbolizuje slovenskú kultúrnu identitu. Spevák, ktorý rozdával radosť, no v súkromí sa vyrovnával s bolesťou, ktorú verejnosť často nevidela. Nie je to len príbeh o sláve a páde, ale aj o tom, ako spoločnosť pristupuje k slabosti a ako dokáže (alebo nedokáže) podať pomocnú ruku tým, ktorí to najviac potrebujú.
Film sa určite oplatí vidieť. Neponúka možno úplne komplexný obraz človeka, ale kladie dôležité otázky, a v srdciach mnohých zanechá stopu. Karol Duchoň sa možno stal obeťou doby, okolia a vlastných démonov, no predovšetkým zostal nezabudnuteľným hlasom, ktorý spája celé Slovensko.
Režisér Peter Bebjak však pre Denník N pripomenul aj iný, dôležitý význam filmu: „Duchoň je odkaz umelcom, že sa nemajú prispôsobiť.”