Máme stovky priateľov na sociálnych sieťach. Vieme, kto bol ráno v posilňovni, kto odletel na dovolenku, aj kto si kúpil nový byt a kto mal večer najkrajšiu večeru. Stačí pár sekúnd a môžeme niekomu napísať. Stačí jedno kliknutie a sme v kontakte s človekom na druhej strane sveta. A predsa sa čoraz viac hovorí o epidémii samoty.
Je to jeden z najväčších paradoxov našej doby. Nikdy sme nemali toľko možností byť spolu. A zároveň nikdy nebolo také ľahké cítiť sa osamelo.
Svetová zdravotnícka organizácia dnes osamelosť nepovažuje iba za nepríjemný pocit, ktorý treba jednoducho „rozchodiť”. Označuje ju za významný problém verejného zdravia.
Osamelo sa podlľa WHO cíti približne jeden zo šiestich ľudí na svete. Najvyššiu mieru osamelosti pritom uvádzajú mladí ľudia – osamelo sa cíti zhruba jeden z piatich adolescentov a mladých dospelých. Osamelosť však nie je problémom jednej generácie. Týka sa ľudí všetkých vekových skupín.
Byť sám nie je to isté ako cítiť sa sám
Byť sám môže byť príjemné. Môže to znamenať pokoj, slobodu a priestor pre seba. Osamelosť je niečo iné.
Môžete sedieť sami doma a cítiť sa dokonale spokojne. A môžete sedieť uprostred hlučnej kaviarne, mať partnera, deti, stovky kontaktov v telefóne, a predsa mať pocit, že vás nikto naozaj nevidí. Osamelosť totiž nevzniká iba vtedy, keď okolo nás nikto nie je. Práveže väčšinou vzniká vtedy, keď nemáme vzťah, v ktorom môžeme byť naozaj sami sebou.
Práve preto môže byť samota mladých ľudí taká zradná. Mladý človek si ešte len buduje identitu. Hľadá svoje miesto, hodnotu aj odpoveď na otázku, kým vlastne je. A popritom sa každý deň pozerá na stovky životov iných ľudí.
Všetci žijú, len ja sa prizerám
Sociálne siete nám ukazujú svet, v ktorom všetci ostatní akoby neustále žili. Cestujú. Majú vzťahy. Vyzerajú super. Sú úspešní. Stále sa s niekým stretávajú… A my sa prizeráme.
Samozrejme, vieme, že sociálne siete nie sú čistá realita. Vieme aj to, že fotografia z dovolenky neukazuje hádku, ktorá jej možno predchádzala. Aj to, že dokonalý pár sa môže večer rozísť a že človek s desaťtisícmi sledovateľov môže byť sám.
Ale aj tak sa neustále porovnávame. Ten svoj skutočný život porovnávame s cudzou verejnou verziou života.
Sociálne siete ako také však nie sú nepriateľom. Môžu ľudí spájať, pomáhať im nájsť komunitu a zostať v kontakte. Problém nastáva vtedy, keď začnú nahrádzať skutočné vzťahy alebo keď sa z nich stane hlavný zdroj potvrdenia vlastnej hodnoty.
WHO preto upozorňuje, že vzťah medzi digitálnymi technológiami a osamelosťou nie je jednoduchý a funguje oboma smermi – osamelý človek môže viac utekať do digitálneho sveta a nadmerné či problematické používanie sociálnych sietí môže jeho sociálne odpojenie ďalej prehlbovať.
Keď sa dobrý deň začne počítať podľa počtu lajkov a vlastná hodnota podľa reakcií publika, dostávame sa na tenký ľad. Pretože publikum je nestále. Dnes tlieska, zajtra prescrolluje ďalej.
A potom je tu ešte čosi, alebo ktosi?
Umelá inteligencia dostupná kedykoľvek. Okamžite odpovedá, nevyčíta vám, že voláte neskoro a nikdy sa neunaví z vašich problémov. Môžete jej napísať o tretej ráno, keď neviete, komu inému by ste zavolali.
Nehaníme ju, môže byť užitočná. Môže nám pomôcť utriediť myšlienky, pomenovať emócie alebo pripraviť sa na náročný rozhovor. No práve preto môže byť aj klamlivá. Pretože vytvára pocit blízkosti bez skutočnej vzájomnosti.
Neodmietne vás, nemá zlý deň ani žiadne vlastné potreby a prispôsobí sa vám. Ale v realite takto vzťah nefunguje. Skutočný človek vás niekedy nepochopí, dokáže sa na vás nahnevať a povie vám niečo, čo ste práve nechceli počuť. A niekedy aj odíde. Lenže práve v tejto náročnej vzájomnosti vzniká skutočné spojenie.
AI vám môže robiť spoločnosť…
Nemôže však žiť váš život s vami. Ani vám nevenuje objatie, nevšimne si, že ste dnes mĺkvejší než zvyčajne, keď spolu kráčate po ulici. Ani neposedí s vami v tichu, ktoré nič nepotrebuje vysvetľovať.
Takže toto je asi to, čo nám dnes chýba najviac. Netreba nám viac kontaktov ani ďalších päťsto ľudí, ktorí uvidia našu fotografiu. Potrebujeme jedného, ktorému môžeme zavolať. Potrebujeme niekoho, kto sa spýta, ako sa naozaj, ale naozaj máme. A zostane počúvať aj vtedy, keď odpoveď nebude krátka.
Osamelosť nie je dôkaz, že s nami niečo nie je v poriadku. Je to signál, že nám niečo chýba.
Epidémia samoty sa nevylieči tým, že všetkým povieme, aby odložili telefóny. Ani tým, že budeme ľudí nútiť byť spoločenskejšími. Musíme si prinavrátiť pocit, že niekam patríme. A mať pri sebe niekoho, pred kým nemusíme vyzerať šťastne a komu môžeme povedať pravdu.
A vôbec nejde o to, aby sme boli stále spolu. Skôr o to, aby sme neboli sami v tom najdôležitejšom.