FlexiCareKids nie je „len” babysittingová agentúra, ale projekt s dušou. Jeho zakladateľka Miriama Janíčková Vavreková verí, že pomoc s deťmi by nemala byť luxusom, ale prirodzenou súčasťou rodinného života.
O tom, ako sa z osobnej skúsenosti zrodila myšlienka, ktorá mení spôsob, akým vnímame materstvo, rovnováhu a starostlivosť o deti, hovorí Miriama Janíčková Vavreková v úprimnom rozhovore.
Kedy sa zrodil nápad založiť agentúru a pomôcť rodičom nielen s opatrovaním detí?
Úprimne? Tento projekt sa „narodil” z lásky, ale aj z frustrácie, ktorú som ako matka zažívala. (Úsmev.) Moja osobná skúsenosť a túžba pomôcť ženám, ktoré milujú svoje deti, ale nevládzu, ma dohnala k tomu, že som počas môjho druhého tehotenstva vytvorila projekt FlexiCareKids.
Videla som okolo seba ženy, ktoré milovali svoje deti, snažili sa na 100 %, dávali im lásku celého sveta, ale postupne strácali samy seba a prestávali vládať. Nebolo to preto, že by boli nevďačné, ale jednoducho preto, lebo im systém nedával priestor dýchať. Potrebovali čas na prácu, na oddych, na návrat k sebe. Aj ja som to potrebovala.
Byť matkou je nádherné…
…a je to požehnanie, ale je to len určitá časť nášho životného poslania a naplnenia. Žena by sa nemala po pôrode stať už len matkou. Nie každá z nás má v živote nejaké ciele, veci, ktoré nás bavia, túži zažiť veci, o ktorých sníva. Ale častokrát toto všetko „opustí”, pretože sa stane matkou. A aj keď je to asi najkrajšia obeta, akú človek môže dať, viem, že sa to dá aj inak.
Vo výsledku to má blahodarný vplyv aj na dieťatko. Ak je maminka šťastná, prenáša to na celú rodinu. A ja som chcela za svoje šťastie trošku zabojovať. Nie som len matka, som aj Miriama, manželka, podnikateľka, cestovateľka, človek, ktorý chce pomáhať druhým, a žena, ktorá miluje dobrú kávu a stretnutie s priateľmi. Vedela som, že sa svojej identity nemusím vzdať, ak tu bude systém, ktorý ponúka pomoc.
Hľadala som a zistila, že babysitting nemusí byť „núdzové riešenie” pre ženy, ktoré sú zúfalé a nevládzu. Nie. Môže to byť krásnym a zmysluplným doplnením rodiny. FlexiCareKids je ako most medzi rodičovstvom, ktoré milujeme, a životom, ktorý si chceme dovoliť žiť. A preto naším cieľom nie je len „strážiť”, ale zdieľať starostlivosť s rešpektom, profesionalitou a dušou.
FlexiCareKids vzniklo ako odpoveď… ako priestor, kde pomoc s deťmi nie je luxus, ale podpora rovnováhy.
Čo podľa vás odlišuje dobrú babysitterku od výnimočnej?
Dobrá babysitterka sa o dieťatko kvalitne postará. Výnimočná babysitterka však chápe, že pracuje s najcitlivejším článkom spoločnosti – s dieťaťom. Že má v rukách dušičku, ktorá podľa toho, čo zažije v detstve, bude v budúcnosti fungovať.
Deti majú vysokú neuroplasticitu mozgu – učia sa, čo je bezpečné a čo nie, ako majú v živote reagovať, čo si majú o sebe myslieť. Skrátka, výnimočná babysitterka vie, že v rukách drží nervový systém, ktorý si podľa toho, čo v ranom detstve zažije, nastaví vzorce fungovania na dlhé roky dopredu.
FlexiBabysitterka vníma dieťa nie ako úlohu, ale ako osobnosť. Vie čítať medzi riadkami – cíti, kedy dieťa potrebuje hranicu a kedy objatie. Rešpektuje prirodzený rytmus rodiny, ale zároveň prináša pokoj, poriadok a ľahkosť. Preto sú naše babysitterky aj praktickou oporou rodiny – navaria, poupratujú, doučia deti, vyvenčia psa, postarajú sa o domácnosť. Robia to s citom, s úctou k priestoru rodiny a s cieľom dopriať rodičom aj deťom pokoj, rovnováhu a pocit luxusu v každodennom živote.
Výnimočná babysitterka teda nie je len opatrovateľkou. Nerobí len pasívny dozor. FlexiBabysitterka je spolutvorkyňou rodinnej harmónie, tichou silou, ktorá cez láskavosť a profesionalitu pomáha dieťaťu aj rodičom rásť v pokoji.
Prečítajte si: Rovnosť začína doma, pokračuje v práci a končí tam, kde sa o nej prestane hovoriť
V čom sa za posledné roky zmenila potreba rodičov? Vnímate, že dnešní rodičia hľadajú viac partnerstvo než službu?
Absolútne. Rodičia dnes nehľadajú len náhodnú „pani na stráženie”. Hľadajú spoľahlivosť, istotu a partnerstvo – niekoho, kto chápe ich svet a vie sa naladiť na ich hodnoty.
Ak sa na to pozrieme z evolučného hľadiska, zistíme, že dieťatko sa nikdy nevyvíjalo izolovane, ale v takzvanom „alloparentálnom systéme” – teda v prostredí, kde sa o dieťa prirodzene spoločne starala celá komunita: matky, staré matky, tety, susedy, súrodenci. Dieťa malo počas vývinu pri sebe viacero istých, láskavých tvárí, ktoré mu dávali pocit bezpečia. To bolo skvelé nielen pre dieťatko, ale táto spoločenská výpomoc podporovala aj duševné zdravie matky.
A tu je ten kľúčový bod…
…za posledných 20 – 30 rokov sa tento model takmer úplne rozpadol. Rodiny teraz žijú skôr oddelene, často bez podpory blízkych, a matka zostáva na všetko sama, pretože partner musí živiť rodinu. Evolučne je to úplne nový jav – žena nikdy v histórii nemala byť 24 hodín denne izolovaná s dieťaťom bez pomoci a bez komunity. A to vytvára na ženy obrovský tlak.
Preto sa mení aj potreba rodičov: už nehľadajú len službu, ale skôr partnera v starostlivosti. Niekoho, pri kom sa bude dieťatko cítiť v bezpečí, pri kom sa bude rozvíjať a kto im v rodičovstve pomôže. A niekoho, kto vie bábätko a dieťa rozvíjať, venovať sa mu a posúvať ho.
Kedysi mala maminka podporu celej komunity, dnes ju však môže mať cez profesionálnu, empatickú a vzdelanú FlexiBabysitterku – človeka, ktorý prinesie do domácnosti pokoj, kontinuitu a ľudskosť.
Equal Pay Day aj tento rok hovorí o rozdieloch v odmeňovaní žien a mužov . Ako podľa vás súvisí platová nerovnosť s podporou žien v starostlivosti o deti?
Ja to vnímam ako priamy vzťah. Kým sa starostlivosť o deti bude považovať za „čisto ženskú záležitosť”, ekonomická nerovnosť tu bude pretrvávať. Ženy často neodchádzajú z trhu práce pre nedostatok ambícií, ale skôr pre nedostatok podpory a možností. Ak by sme vytvorili funkčný systém dostupnej, kvalitnej starostlivosti, ženy by nemuseli voliť medzi materstvom a kariérou.
A práve dnešná doba často tlačí ženy k odkladaniu materstva – a nie je to preto, že by ešte nechceli deti, ale skôr preto, že sa boja, čo materstvo prinesie: spomalenie kariéry, nižší plat, menej príležitostí, slabú podporu partnera alebo zamestnávateľa. Keby sme mali dostupnú starostlivosť o deti, flexibilné pracovné modely, motiváciu pre zapojenie otcov a férové firemné politiky, napríklad rodičovské benefity, skrátené úväzky, prácu z domu, ženy by nemuseli robiť bolestivé kompromisy v načasovaní rodiny ani v rozvoji kariéry.
Muž môže byť rodič a zároveň otec bez toho, aby jedno sabotovalo to druhé. Žena často túto možnosť nemá – najmä v prvých mesiacoch, keď je bábätko na maminke závislé. Bolo by fajn, aby systém rátal s touto biologickou realitou a podoprel ju aj sociálnou podporou: kvalitnou a dostupnou starostlivosťou o deti, flexibilnou prácou a kultúrou zamestnávateľov, ktorá nepenalizuje materstvo.
Rovnosť nezačína len v tabuľke s platmi. Začína pri rovnakej možnosti výberu.
Veľa žien sa po materskej snaží vrátiť do práce, no nemajú finančné prostriedky na opatrovateľku. Dá sa hovoriť o začarovanom kruhu?
Áno, a v tom kruhu sa točí celé Slovensko. Bez pomoci žena nezarába. Bez zárobku si nemôže dovoliť pomoc. A spoločnosť, ktorá toto nechá tak, si sama znižuje potenciál svojich žien – a teda aj svoju prosperitu.
My vo FlexiCareKids sa snažíme tento kruh prelomiť tým, že ponúkame flexibilné modely starostlivosti, zdieľané babysittingy a služby, vďaka ktorým rodičia dostanú viac než len hodinu stráženia detičiek.
Hodina FlexiBabysittingu nie je len o tom, že budeme na dieťa z diaľky dozerať. To vôbec nie – my dieťatko rozvíjame, kvalitne sa oň postaráme, vieme ho doučovať a popritom aj navariť či upratať.
Investícia do hodiny FlexiBabysittingu sa mnohonásobne vracia tým, že jedna FlexiBabysitterka pokryje všetko, na čo by ste inak potrebovali štyroch rôznych ľudí. Robíme to tak, pretože pomoc s deťmi by nemala byť luxus – mala by byť normálnou súčasťou života rodiny.
Mnohé mamy majú výčitky, keď zveria dieťa opatrovateľke. Prečo si podľa vás ženy stále nesú túto „vinu”?
Pretože celé generácie žien boli učené, že „dobrá mama je tá, ktorá sa celá obetuje”. Lenže obetovanie sa nie je láska. Láska vzniká tam, kde má žena priestor byť človekom – nielen dávajúcim, ale aj prijímajúcim. V tomto musí byť rovnováha.
Keď žena odíde na dve hodiny na prechádzku, zacvičiť si alebo na rande s manželom, neodchádza od dieťaťa. Neopúšťa ho a ani nerobí nič zlé – stará sa o svoje ďalšie verzie „ja”. O kamarátku, manželku, ženu, ktorá chce ísť príkladom. Vracia sa k sebe – aby sa potom mohla vrátiť k dieťatku. V roku 2025 podľa mňa nastal čas, aby sme túto „vinu” a výčitky premenili na vedomé sebaprijatie vlastných potrieb.
Prečítajte si: Rozdiely v dôchodkoch medzi mužmi a ženami na Slovensku pretrvávajú aj v roku 2025
Myslíte si, že aj ekonomická nerovnosť žien pramení z toho, že sa starostlivosť o deti stále považuje za „ženskú povinnosť”?
Určite áno. Ak sa niečo považuje za „ženskú povinnosť”, spoločnosť to tak nejak automaticky prestáva oceňovať – myslím finančne, ale aj spoločensky.
Myslím si, že sa starostlivosť o deti stala takou nejakou neviditeľnou prácou, hoci má obrovskú hodnotu a dopad na našu spoločnosť. Moderné rodičovstvo pritom ale patrí obom rodičom. A nie je to preto, že by to bola „rovnosť z princípu”, ale preto, že deti proste potrebujú oboch – ženský aj mužský model prítomnosti, hraníc, starostlivosti. Každý rodič si nesie svoju energiu, hodnoty a aspekty výchovy, ktoré vychádzajú z jeho roly v rodine. Tak ako dievčatá potrebujú mať v živote zdravý mužský vzor, rovnako chlapci potrebujú otca – nie „dokonalého”, ale prítomného, láskavého a zodpovedného.
Deti sa cez rodičov učia, čo je bezpečné, ako sa regulujú emócie, čo znamená úcta, hranice a zodpovednosť.
Ak by sa štát správal ako moderný zamestnávateľ, akú úlohu by podľa vás mali mať kvalitné babysittingové služby v systéme podpory rodín?
Kľúčovú. Predstavte si, že by štát investoval do babysittingu cca toľko, koľko investuje napríklad do infraštruktúry. Každá hodina navyše, ktorú žena získa, je hodina, ktorú môže venovať práci, vzdelaniu, alebo odpočinku – a to všetko vracia späť spoločnosti hodnotu.
Moderný štát by babysitting nevnímal ako súkromnú službu, ale ako pilier ekonomickej stability rodín.
Tento rok budete mať na konferencii Equal Pay Day detský kútik. Je pre vás dôležité byť súčasťou tohto podujatia? Vnímate to aj ako symbolické gesto, že rovnosť v odmeňovaní začína tým, že umožníme ženám byť prítomné tam, kde sa o nich rozhoduje?
Veľmi dôležité a symbolické. Ak totiž chceme, aby ženy boli súčasťou rozhovorov o rovnosti, musíme im v prvom rade umožniť tam fyzicky byť. Pri prvom materstve som sa presne z tohto dôvodu – „kto mi postráži malého” – nemohla zúčastniť rôznych podnetných konferencií. No našťastie je to teraz už inak.
A detský kútik nie je len o tom, že sa deti majú kde pohrať. Je o tom, že spoločnosť konečne povie: Vážime si matky. Chceme, aby ste tu boli tiež. A aj to je síce len malý, ale zásadný krok k rovnosti.
Rovnosť nie je len o číslach. Je aj o prístupe, priestore a prítomnosti.
Ak chceme, aby ženy – matky sedeli s nami pri stoloch, musíme im logicky dať stoličku – a niekedy aj detský kútik vedľa nej.
Pre mňa osobne je to vízia sveta, kde sa ženy nemusia rozhodovať medzi láskou a prácou, medzi dieťaťom a kariérou. Pretože môžu mať oboje – s podporou, úctou a rešpektom.
Chceme krajší svet? Urobme ho tak, aby sa ženy nebáli materstva a aby vedeli, že ich kariérna hodnota materstvom v žiadnom prípade neklesá – veď byť matkou je hrdinstvo. Vytvorme svet, v ktorom matky vnímame ako hrdinky a vytvárame im adekvátne podmienky. Každý z nás je na tomto svete predsa vďaka svojej mamke – vďaka jej sile, odhodlaniu a obete. Matky by mali byť podporované štátom aj v súkromí.
Zaujal vás tento rozhovor? Pomôžte nám tvoriť ďalšie. Pre vás, pre ženy, ktoré chcú rásť a inšpirovať.
Vaša podpora znamená viac než len pár klikov. Je to energia, ktorá nám umožňuje budovať priestor pre ženy s odvahou, nápadmi a cieľom.