„Bola som presvedčená, že kvalitnou prácou sa mi podarí uspieť,” hovorí úspešná huslistka Maria Baran, ktorá už dvanásť rokov pôsobí vo Francúzsku. V rozhovore nám prezradila:
- ako začala jej hudobná kariéra,
- čoho sa vzdala pre lásku,
- aké boli jej začiatky v novej krajine a ktoré výzvy boli najväčšie,
- s akými známymi osobnosťami sa vďaka svojej hre stretla.
Čo vás priviedlo k hre na husliach a kedy ste vedeli, že sa tomu chcete venovať profesionálne?
K hraniu na husle ma priviedol môj otecko, ktorý mi kúpil husle ešte pred mojím narodením. Keď sa dozvedel, že som na ceste na svet, kúpil mi husle. (Smiech) Maličké husličky som potom dostala ako darček pod vianočný stromček a keď som mala 5 rokov, začala som chodiť do ZUŠ. Mala som veľké šťastie na výbornú a celkom ctižiadostivú pani učiteľku, ktorá ma pripravovala na najrôznejšie súťaže, koncerty, či majstrovské kurzy s poprednými husľovými pedagógmi. Husle mi dali neskutočný základ pre disciplínu, dosahovanie výsledkov a cit pre estetiku.
Aj keď som chodila na základnú školu špecializovanú na cudzie jazyky a bola som prijatá na viacročné gymnázium, husle boli natoľko súčasťou môjho života, že profesionálna cesta bola akýmsi prirodzeným pokračovaním. Čo sa potvrdilo, keď som sa dostala na Pražské konzervatórium a potom som pokračovala v štúdiách na VŠMU v Bratislave
a na Universitat fur darstellende Kunst v rakúskem Grazi.
Prečítajte si: Umelkyňa Veronika Trnková: Sebaláska má dnes veľa podôb, pre mňa je to skôr sebaakceptácia
Prečo ste sa rozhodli presadiť práve vo Francúzsku? Aká bola vaša cesta do tejto krajiny?
Do Francúzska som prišla za mojou slovenskou láskou. Zo začiatku som si myslela, že tu budeme žiť len na nejaký „kratší“ čas. No už je to neuveriteľných 12 rokov.
Aké boli vaše začiatky vo Francúzsku? Stretli ste sa s nejakými prekážkami?
Začiatky vo Francúzsku boli pre mňa veľmi náročné. Po mojich sólových koncertoch, akademickom štúdiu a úžasných hudobných projektoch u nás a v zahraničí, som sa zrazu ocitla v prostredí, kde som nikoho z branže nepoznala – a kde nikto nepoznal mňa. A k tomu francúzština, ďalšia výzva. Ako sa hovorí: koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Ja by som dodala: keď sa reč učíš v dospelosti a v cudzej krajine, stávaš sa „doslova novým človekom“. Je to úžasná životná skúsenosť.
Čo sa týka práce, cesta bola tŕnistá. Postupne, cez rôzne pracovné príležitosti mimo môjho odboru, som sa dostala k hudbe. Mimochodom, k prvému angažmá mi pomohlo hranie na ulici, kde som rozdávala svoje vizitky. Začali prichádzať príležitosti v mojom odbore. Nebolo to hneď, chcelo to veľa odriekania, trpezlivosti a pracovného nasadenia… Začala som učiť na hudobnej škole, potom prišli pozvania hrať v najrôznejších hudobných zoskupeniach a vo veľkých symfonických orchestroch. Časom som založila vlastné eventové teleso, s ktorým sme vystupovali napríklad pred prezidentom Berlusconim, alebo pred holywoodskou „star“ Issa Rae.
Dostala som možnosť hrať niekoľko sól s Orchestrom Saint Raphael, aj koncertovať po boku známych francúzskych osobností ako Nicoletta, s ktorou som si zahrala jej legendárnu Mamy blue, u nás naspievanú Karlom Gottom (Ó, mami, dík). S Richardom Sandersonom som si zahrala jeho známu pieseň Reality, alebo s Juliou Pietri jej Eve, lève-toi. Husle ma zaviedli do najrôznejších kútov sveta a umožnili mi stretnúť sa s množstvom veľmi zaujímavých ľudí. Priviedli ma pred monackeho princa Alberta, Sharon Stone, Orlanda Blooma, alebo k majstrom sveta vo futbale Olivierovi Giroudovi a Hugovi Llorisovi. Som vďačná Pánu Bohu, že mi dal neskutočné príležitosti a otvoril dvere nielen do hudobného sveta.
Ako vnímate rozdiely medzi hudobnou scénou u nás a vo Francúzsku?
Ťažko odpovedať na túto otázku, pretože som z našej hudobnej scény preč už 12 rokov. Samozrejme, sledujem ju, ale viac-menej z diaľky, nie ako aktívny člen. Hlavný rozdiel vnímam vo veľkosti krajiny, čo dáva prirodzene väčšie množstvo príležitostí, ale aj konkurencie. Povedala by som, že v našej krajine máme neskutočné množstvo talentovaných a kvalifikovaných ľudí, a že by si ich spoločnosť mala viac vážiť a oceniť.
Máte nejaký hudobný idol alebo vzor, ktorý vás inšpiroval?
Veľké množstvo skladateľov klasickej hudby, huslistka Anne-Sophie Mutter, Lorenza Borrani (líderka Chamber Orchestra of Europe a projektu Spira Mirabilis), mám rada Stinga a jeho prístup k hudobným projektom…
Aké boli najväčšie výzvy, ktorým ste ako huslistka vo Francúzsku čelili?
Určite to, že som si musela vybudovať celú kariéru „od nuly“. Ako som spomínala, tým, že som neštudovala vo Francúzsku, nepoznala som tunajšie pomery a v mojom odbore som bola bez kontaktov. Nevedela som hovoriť po francúzsky, k tomu odlúčenie od rodiny… Tých prekážok bolo veľmi veľa. Ale bola som presvedčená, že keď sa mi darilo v mojej krajine, bude sa mi dariť kdekoľvek. A že kvalitnou prácou sa mi podarí uspieť. A to, trúfam si povedať, sa mi splnilo.
Ako ste sa vyrovnávali s kultúrnymi rozdielmi? Prekvapilo vás niečo na francúzskom prístupe k hudbe alebo umeniu?
Spomínam si na jednu kurióznu situáciu, keď som hrala novoročný koncert s filharmonickým orchestrom v opere v Nice. Tesne pred začiatkom koncertu, pri pozdvihnutí dirigentskej taktovky, sa ozval kričiaci dav z hľadiska. S piskotom, transparentmi a ostrými sloganmi vypískali hosťujúcu dirigentku. Tá pre údajnú spoluprácu s talianskou pravicou bola nemilosrdne „odsúdená“ miestnym publikom. Našťastie ochranka eskortovala protestujúcu časť publika a my sme mohli veselo hrať Straussove valčíky. Inokedy sa zase na predstavenie dostavilo publikum, ale orchester zostal doma. To sa myslím práve stávkovalo za vyšší dôchodok. To si u nás neviem ani predstaviť. Tých príhod by bolo dosť aj na ďalší článok. (Úsmev)
Prečítajte si: Vedkyňa Sofia Trommlerová: U nás o sebe ani ženy nechcú povedať, že sú feministky
Udržiavate kontakt s domácou hudobnou scénou? Spolupracujete s hudobníkmi z Česka alebo Slovenska?
Áno, kontakt udržujem s niektorými blízkymi priateľmi z hudobnej scény.
Na ktorý moment svojej kariéry ste najviac hrdá?
Práve pred odchodom do Francúzska, na konci môjho štúdia na VŠMU v Bratislave, sa mi podarilo zorganizovať koncert, na ktorý som úprimne hrdá. Bol to charitatívny Koncert pre Japonsko (na vyjadrenie solidarity po zemetrasení vo Fukušime v roku 2011). Tento koncert sa podarilo zorganizovať pod záštitou premiérky, pani Ivety Radičovej. Koncertu, na ktorý prišlo takmer 2000 ľudí, sa zúčastnili významné osobnosti slovenskej hudobnej scény, ale aj veľké množstvo diplomatov z rôznych krajín sveta. Bola to veľká udalosť, ktorá mi priniesla nové a zaujímavé možnosti.
Navyše som dostala ponuku na doktorantské štúdium a post asistentky na VŠMU. Avšak ja som sa práve v tomto životnom období rozhodla presťahovať za láskou do Francúzska, čeliť novým životným výzvam.
Máte nejaké konkrétne hudobné projekty alebo spoluprácu, na ktoré sa teraz sústredíte?
Plánujem nahrávanie môjho debutového sólo albumu. A s tým sa spája aj organizácia koncertov.
Vystupujete na rôznych zaujímavých miestach a podujatiach. Ktoré miesto alebo udalosť vám utkveli v pamäti ako mimoriadne inšpiratívne?
Veľmi ma inšpirovalo nahrávanie s libanonským hudobníkom Imbrahimom Maaloufom, sprevádzať fantastickú Khatiu Buniatishvili v Čajkovského klavírnom koncerte, alebo účasť na projekte Spira Mirabilis, na ktorom som mala česť hrať po boku tých najlepších hudobníkov z Európy, v rámci prestížneho Aldeburgh festivalu v Anglicku.
Aké sú vaše plány do budúcnosti? Zvažujete sa vrátiť, alebo si viete predstaviť žiť vo Francúzsku natrvalo?
Viem si predstaviť žiť medzi Francúzskom a našimi krajinami. Plánujem obnoviť a rozvinúť pôsobenie na našej česko-slovenskej hudobnej scéne.
Akú radu by ste dali mladým hudobníkom, ktorí by sa chceli presadiť v zahraničí?
Aby boli odvážni, nikdy sa nevzdávali a šli za svojimi snami.