Sympatická Jana Torzewská je učiteľkou, ktorá miluje folklór, čo sa pretavilo do jej najväčšej záľuby – tvorby unikátnych šperkov. Svojej vášni obetuje každú voľnú chvíľku a ako nám prezradila v rozhovore, prešla si neľahkými etapami, či už v pracovnej oblasti, ale aj v súkromí. Možno práve preto jej tvorba odráža skutočné pocity – je v nej radosť aj bolesť.

Si vyštudovaná učiteľka, prečo si sa rozhodla študovať práve tento smer?

Cesta k učiteľskému povolaniu nebola až taká priamočiara, nakoľko som vyštudovala Obchodnú Akadémiu. Ale k učiteľskému povolaniu som mala blízko, nakoľko aj môj otec Ing. Pavol Kamenský, bol 38 rokov učiteľom na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre.
Mamička takisto pracovala v školstve ako nepedagogický pracovník. Od 5 rokov som
navštevovala ĽŠU neskôr ZUŠ. Chodila som na množstvo odborov – výtvarný, hudobný, spev, zbor, flauta no najviac som sa videla vo výtvarnom umení.

Po strednej škole som pochopila, že na ekonomický smer nemám ani predpoklady ani vôľu v tomto odbore pokračovať na vysokej škole. Sesternica študovala učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ v Prešove a ja som pochopila, že v tomto zamestnaní sa črtá spojenie mojich umeleckých vlôh.

Popri práci učiteľky na základnej škole si rozbehla svoju značku šperkov. Kedy si začala tvoriť prvé kúsky? Odkedy funguje tvoja značka RetroBijou?

V školstve ako takom pracujem len 3 roky, ja som sa dlhé roky do školstva nevedela dostať pre nedostatok pracovných miest. Paradoxne som viac svoje praxe pracovala práve v ekonomickom smere. Bola som obchodný zástupca, predajca vozidiel, bankový pracovník, dokonca som takmer 5 rokov pracovala v oblasti riadenia ľudských zdrojov – tzv. HR.

Svoju značku som začala budovať počas materskej dovolenky s dcérkou Andrejkou a datovanie vzniku je r. 2012, kedy som si zvolila názov, umiestnila som svoje výrobky na portál sashe.sk a vzniklo prvé logo a prvý vlastný eshop.

Čím sa vyznačuje tvoja tvorba, čím je špecifická alebo výnimočná?

Moja tvorba mala niekoľko fáz. Na začiatku som vedela, že chcem tvoriť niečo s historickým
podtónom, kedže nám k tomu od malička vzťah. Zbierala som a zbieram knihy, monografie
miest, staré pohľadnice, knihy o folklóre, o regiónoch Slovenska ale i Českej Republiky,
výšivky, kroje. Vyrábala som drevené náušnice s historickými motívmi miest, neskôr to boli
vintage kvetinové motívy, následne modrotlačové motívy z Liptova.

Moji starí rodičia z oboch strán mi dali do vienka vzťah k ľudovému umeniu, kedže dá sa povedať boli aj sú ľudoví umelci v rodine. Z mamičkinej strany je to rodina Slobodníková, ktorá pochádza z Podkoníc pri Banskej Bystrici. Myslím, že aj z tej strany som zdedila v génoch lásku k drevu. Vyrábali a vyrábajú totiž drevený ovčiarsky riad geletky, črpáky a pod. Môj starý otec Emil Slobodník, ktorý sa presťahoval do Krupiny, do okresu Zvolen, mal na neďalekej Starej hore salaš, kde choval ovce. Vyrezával črpkáky, robil ovčí syr, vyrábal oštiepky, predával vlnu.

Od útleho detstva som videla, aký krásny, ale i ťažký je život na lazoch vedúci k láske a vzťahu k zvieratám, prírode ako takej, a hlavne sebestačnosti.

Z oteckovej strany je to silná vetva rodu Kamenských, ktorí pochádzali z lazov nad Detvianskou Hutou. Emočnú blízkosť k tejto rodine som pociťovala už od detstva, azda i tým, že som mala s mojou nebohou starkou veľmi krásny, na dnešnú dobu vzácny vzťah. Ona mi zas ukázala inú stránku života, bez príkras, tú ťažšiu. Opisovala mi život na lazoch, život 7 detí v drevenici, službu ktorú okúsilo v tých časoch asi každé dieťa. Zoznámila ma s podpolianskou ľudovou piesňou a nejedno životné rozhodnutie som konzultovala práve s ňou.

Mali sme podobné osudy, prešli sme si rovnakou bolesťou pri strate dieťaťa a to niekoľko krát za sebou, azda i preto mi bola jej citlivá osobnosť veľmi blízka. Do svojej tvorby dávam veľa citu k nej, snažím sa robiť veci autenticky, grafické návrhy, prekresľujem z reálnych výšiviek a následne ich štylizujem. Robím hlavne slovenské motívy, toho času sa zameriavam hlavne prioritne na Stredné Slovensko nakoľko mi je srdcu blízke.

Čo ťa inšpiruje pri vytváraní šperkov?

Všetko, čo prežívam a prežila som v detstve alebo v súkromnom živote. Inšpirujú ma návštevy mojej rodiny na Hriňovských lazoch – Priehaline, príroda, kroje, dievčatá folkloristky FS Podpoľanec, FS Hriňovčan ale i ľudia jednotlivci, ktorí mi posielajú inšpiračné zdroje – fotky krojov, výšiviek. Umelci majú vraj dve fázy, v ktorých najlepšie tvoria – zamilovanosť a žiaľ. Svoje najúspešnejšie šperky som zatiaľ vytvorila v čase veľkého smútku. Uvidíme, čo ma ešte čaká.

Z tvojej tvorby je zrejmé, že máš rada folklór, ktorá oblasť Slovenska je ti najbližšia?
Odkiaľ pochádzaš a ako by si opísala prvky miestneho folklóru?

Najbližšia je mi práve Hriňová, prírodou, tradíciami, živým folklórom, a hlavne mentalitou
tunajších ľudí. Azda sa niektorí budú smiať, ale tu by som raz chcela žiť. Bývam, pracujem a
tvorím v Ivanke pri Nitre, kde sme si s manželom kúpili pred pätnástimi rokmi starší dom s pozemkom a postupne ho prerábame. Prvky miestneho folkloru som ešte neprebádala, kedže mám vštepený od malička cez starých rodičov – Hont, Podpoľanie a Novohrad.

Nitriansky región je známy svojimi obcami v ktorých sa nachádzali vinice s kamennými vinohradníckymi stavbami – hajlochmi. Registrujem veľa ľudových piesní venovaných tejto tematike, ale ako vravím nemám spracovaný tento región, keďže som sa naň ani nijako nezameriavala. My sme trávili všetok voľný čas u starých rodičov na strednom Slovensku, a momentálne sa všetka tá energia odráža v mojej tvorbe ako ozvena predkov.

Táto láska ku kultúre sa premieta aj do tvojej zbierky, Prezradíš nám, aké máš doma
“poklady”?

Vlastním kompletný kroj z Podpoľania, Vrábeľ, zo Šumiaca a Hontu. V mojej zbierke je veľa krojových súčastí – oplecká z Detvy a okolia, krodle, brusliaky – tých mám približne 20, a sú rozneho datovania, vyšívané sukne, zástery. Najstarší kúsok je brusliak, ktorý má približne 70 rokov a mám ho z Očovej. Vlastním veľké množstvo starších ale i novších výšiviek krivou ihlou, šatky, vyšívané vankúše. Najväčším pokladom je však stará kasňa s fiokmi ktorú mám po starkej, tá kasňa bola jedna z vecí ktoré si priniesla so sebou, keď sa presťahovali z lazov smerom k Lučencu. Je celá vymaľovaná krásnymi farebnými ružami. Čaká ju však renovácia a ja sa teším ako sa v nej budú vynímať moje oplecká. Ak dobre rátam, tak tá kasňa môže mať cca 70 rokov.

Rodičia vlastnia po starkej kolovrátok a krosná. Tie sú však rodinné dedičstvo. S tým kolovrátkom sme sa hrávali v detstve s mojimi sestrami. Mali sme ho v obývačke, ale až v dospelosti mi došlo akú vzácnosť máme.Toto proste nemá každý a ani to každý nezažil.

Ako prebieha výroba, aký materiál používaš? Ako dlho vytváraš napríklad jeden pár
náušníc?

Výrobe ako takej predchádza nápad, múza povedzme to nakopnutie. Jednoducho myšlienka. Následne si nápad nakreslím, ako skicu na papier a keďže nie som taka zručná
v grafických programoch, mám tím grafikov, ktorí mi pomáhajú moje návrhy posunúť do
reálnejšej podoby. Následne nasleduje vzorkovanie. Náročný proces, i keď sú výrobky robené
laserom z dreva, vzniká veľa nepodarkov, veľa odpadu, mnoho kolekcií ani neuzrelo svetlo sveta, nakoľko sa drevo lámalo, alebo sa mi výsledný povedzme produkt nepáčil.

Toto vzorkovanie niekedy trvá mesiac, dva. Doťahujeme detail, prerábame grafiky. Táto fáza je najnáročnejšia, lebo niekedy dávam prerábať celý produkt a chce to božskú trpezlivosť. Výroba samotná vyrezanie síce netrvá dlho ale ja drievka opracovávam manuálne, brúsim, morím, lakujem, leštím, lepím kamienky prípadne potláčam autorskou grafikou.

Nevenujem sa tomuto hobby naplno. Neviem zrátať, koľko trvá jeden pár náušníc, venujem sa tomu nárazovo. V čase voľna, cez víkendy, večer alebo po práci ak mi iné povinnosti ako je rodina, domácnosť dovolia.

O aké šperky je najväčší záujem?

Dlhodobo bol najväčší záujem hlavne o tie s podpolianskym nádychom. Azda i tým, že je v nich najviac lásky.

Aký je tvoj najobľúbenejší šperk?

Drevené srdiečkové náušnice ktoré som venovala zosnulej starkej. Som veľmi emotívny a citlivý človek, šperk vznikol v čase veľkej depresie ešte na prelome rokov 2015/ 2016. Bola som úplne na dne. V tom čase som mala mnoho osobných i finančných problémov a do toho prišlo úmrtie človeka, ktorý mi bol veľmi blízky, a ja som sa nestihla ani rozlúčiť. Povedať zbohom, ďakujem za všetko čo si mi dala, krásne detstvo strávené na tichej dedine, za nádherné zážitky, rozhovory, piesne, za podlesníky, buchty, za tvoje teplé dlane i slzy ktoré sme neraz vyronili.

Mám k nim veľmi osobný vzťah. Nevznikli pre účel predaja, tobôž komerčného predaja. Vôbec som neplánovala s nimi toľko variant, ani som netušila taký záujem. S pozitívom však idú aj negatíva a tento šperk resp. jeho fragmenty / okraje, počet dierok a pod. ale i celý šperk / je vo veľkej miere kopírovaný inými výrobcami či už z dreva alebo kovu napriek tomu, že dizajn mám chránený na úrade priemysleného vlastníctva a celý výrobný postup od A po Z viem zdokumentovať, od nákresu až po výrobu. Je špecifický, tento šperk hreje i bolí zároveň.

Kedy zvykneš najčastejšie tvoriť?

Jednoznačne v čase voľna.

Čo je pre teba na podnikaní to najťažšie? Máš aj negatívne skúsenosti?

Najťažšie to bolo, keď mi pred dvoma rokmi z ničoho nič zmizla z Facebooku moja fanúšikovská stránka, na ktorej som mala vybudovanú základňu okolo 9.000 fanúšikov. Dodnes neviem, čo sa stalo, jednoducho tam zo dňa na deň nebola a ja som musela začať odznova. V tom čase mi pomohli hlavne dievčatá, zákazníčky z radov folkloristiek, ktoré na Instagrame napísali oznam o tom, čo sa stalo.

Vtedy som pochopila, že som vybudovala značku. Obrazne povedané, ak vám vyhorí fabrika, v ktorej vyrábate produkty, jediné, čo vám ostane a môže vás zachrániť, je práve sila vašej značky.

Prečítajte si aj rozhovor s koučkou Janette Šimkovou

Ako vnímaš slovenskú handmade tvorbu?

Slovenská handmade tvorba je veľmi rozmanitá a pestrá, mnoho krát je však nedocenená priam podceňovaná, a to myslím skutočne aj finančne. Cena výrobkov veľa krát nekorešponduje s vynaloženým úsilím, originalitou, materiálom, ocenením nápadu či dizajnu ktorý sám o sebe má svoju hodnotu. Veď ten tvorca vynaložil na to svoju energiu čas. Prešiel si mnohými skúsenosťami, zápasil s mnohými problémami, fázami frustrácie, zdokonaľovania či už svojich výrobkov, balením, expedovaním, komunikáciou proste zdokonaľovaním svojich
interpersonálnych zručností.

V mnohých tvorcoch vidím viac biznismenov či podnikateľov naháňajúcimi sa za prestížou. Alebo mnohým umelcom chýba ten biznisový pohľad, pretože dávajú to tvorby veľa citu. Predávajú buď nesprávnej cieľovej skupine alebo si zle určia cenu, a tým pádom sú stratoví. Takých, ktorí reprezentujú ten zdravý stred, je v slovenskej handmade scéne veľmi málo.

Posledné roky bol veľký pretlak folk boomu, sama som mala miestami dojem, že vyskočí na mňa z každej chladničky. Stratil sa akoby ten ten cit, tá láska to čo robí ľudové vzácnym. Možno i to, že čoho je veľa už nie je také vzácne. Neviem to asi lepšie napísať. Bolo toho veľa, a nie všetko bolo slovenské či kvalitné. Veľa výrobcom išlo v prvom rade len a len o zisk. Uľahčovali si cestu sťahovaním folk vzorov zo zahraničných databáz a ľudia to kupovali lebo to bolo moderné a lacné.

Ľudia im to hltali a namiesto toho, aby sa sami začali samovzdelávať v slovenskej ornamentike, požadujú ešte i dnes akúsi databázu slovenských vzorov. Pritom stačí ísť do kníhkupectva alebo antikvariátu, najlepšie však do terénu. Nech sa páči, nájdite babičku v Očovej, či v Kriváni, a tie vám ukážu nielen slovenské vzory, ale i techniku vyšívania. Všeobecne si však myslím, že či už materiálovo alebo štýlovo si každý môže na našom handmade trhu nájsť to svoje. A to je veľmi pozitívne.

Ako sa ti darí skĺbiť prácu, výrobu šperkov a rodinu?

Ťažko, je to veľmi náročné a mnoho krát som už preto aj vyhorela. Je náročné po práci prísť domov a fungovať ďalej bez akéhokoľvek oddychu odpisovať ľuďom na správy, nebrať veci osobne, vyrábať po večeroch a počúvať výčitky, že sa nevenujem rodine. Robím de facto všetko – od manažéra, dizajnéra, marketéra, obchodníka, skladníka. Cítim však, že tento štýl a rozsah práce nie je moja dlhodobá cesta.

Zvykneš sa zúčastňovať aj predajných trhov?

Nie, tento typ predaja už nerobím. Chodila som na jeden či dva takéto trhy ročne, ale už nechodím vôbec. Predaj je výlučne online.

Čo považuješ za svoj doteraz najväčší úspech?

Asi to , že som to tak dlho vydržala a že som z malého sna, bez pomoci známych osobností,
celebrity, či influencerov vybudovala známejšiu slovenskú značku. Samozrejme, to, že som to nevzdala, financovala celé roky len z výplat, lebo miestami to bolo veľmi ťažké. Najviac
som však hrdá, že napriek problémom, ktoré s tvorbou vznikli a preklopili sa aj do súkromného života, sme ustáli naše manželstvo. A samozrejme, i na to, že drvivá väčšina mojich zákazníčok sú folkloristky. Už tento samotný fakt hovorí sám o sebe.

Na čom momentálne pracuješ? Aké sú tvoje ďalšie plány do budúcnosti?

Momentálne plánujem oddych, načerpať novú energiu a silu. V septembri by som chcela spustiť novú kolekciu šperkov, ktoré, ako verím, mnohých prekvapia.

Ako zvykneš tráviť svoj voľný čas?

Najradšej ho trávim počúvaním hudby alebo návštevou múzeu, alebo výstavy.

Skús nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Nemajte veľké oči hneď na začiatku, dobrý nápad ešte neznamená, že budete s ním úspešná a že ho dokážete predať, buďte pokorná.
Verte svojim inštinktom a srdcu, no poraďte sa so skúsenejšími, hoci aj vo vašom obore – ak
budú ochotní sa o rady s vami podeliť.
Niektoré spolupráce nevyjdu podľa vašich predstáv, nepodliehajte skepse, nenechajte sa vyviesť z miery, skúšajte to ďalej.