Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY KNIHY MAGAZÍN ODPORÚČANÉ PSYCHOHYGIENA ROZHOVORY

Najstaršia slovenská kamionistka Jarmila Zacher Pajpachová: Na kamióne mám najazdené bez nehody vyše pol milióna kilometrov

Zdieľať

Keď mala 55 rokov, urobila si Jarmila Zacher Pajpachová vodičský preukaz na kamión. Drží rekord ako najstaršia slovenská kamionistka. Taktiež je spisovateľka. Žena, s ktorou sa život ani náhodou nemaznal, no napriek tomu sa snaží žiť naplno a tešiť sa. Pochovala dcéru, aj muža, ale vidíte ju s úsmevom. Na krste jej knihy sa zúčastnila aj priamo Adela Vinczeová, čo znamená, že Jarmila píše naozaj dobre. Jarmila Zacher Pajpachová nám v rozhovore pre akčné ženy prezradila:

  • koľko pozná žien kamionistiek,
  • či šoféruje radšej osobné alebo nákladné auto,
  • ako ju vnímali kamionisti – muži,
  • či sa niekedy bála na cestách o život.

Jarmila, vy máte za sebou neľahký životný príbeh. Ovdoveli ste ako 20 ročná. Ostali ste sama s dvomi malými deťmi. Druhé manželstvo skončilo rozvodom, za čo ste vďačná. Alkohol nie je dobrý spoločník vzťahu. Päť rokov dozadu ste pochovali svoju dcéru. Čo vám pomáha nevzdávať sa a ísť stále ďalej? Niekto by sa zrútil už možno pri prvej ťažkosti…

Mala som naozaj veľmi ťažký život. Keď mi zomrel prvý manžel, mal syn necelé dva roky a dcérka nejakých šesť týždňov. Pár rokov som sa starala o deti sama. Potom som sa zoznámila s druhým manželom, no nevyšlo to a nakoniec sme sa rozviedli. Z tohto manželstva mám ešte jedného syna. Najhoršie však bolo, keď moja jediná dcérka podľahla rakovine pred šiestimi rokmi. Vtedy sa mi zrútil celý svet. To je najhoršie, čo môže človeka postretnúť. Pochovať vlastné dieťa. No život musí ísť ďalej a sú tu ľudia, ktorých milujem a oni milujú mňa. Kvôli ním sa nedá zostať na mieste. A časom sa s tým človek musí naučiť žiť. Inak sa nedá.

Vašu životnú silu a energiu dokazuje aj skutočnosť, že ste si ako 55 ročná spravili vodičák na kamión. Myslíte, žeby ste sa dali na túto dráhu, ak by vaša životná cesta nebola taká tŕnistá?

Vodičský preukaz na kamión som si spravila ako 55 ročná, keď mi nepriznali starobný dôchodok. Práce nebolo na výber, tak som sa rozhodla ísť jazdiť na kamióne. K autám som mala stále blízko. A tieto okolností mi k tomu dopomohli. Som držiteľka slovenského rekordu ,,Najstaršia slovenská kamionistka.”

Koľko žien kamionistiek poznáte? Je ich viac napríklad zo Slovenska?

Poznám pár žien kamionistiek, ale tie sú všetko oveľa mladšie odo mňa. No keď som začala jazdiť, tak som sa stretla len s jednou mladučkou kolegyňou. Teraz už je ich viac. Ale je to veľmi ťažká práca, a preto jazdia s partnermi. Samu som ja ešte nestretla. Ale sú aj také.

Koľko kilometrov a koľko krajín ste prešli ako vodička – profesionálka?

Odkedy som profesionálna vodička kamióna, prešla som celú západnú Európu. Okrem Portugalska. Jazdili sme aj do Anglicka a Dánska. Taktiež štáty okolo Slovenska, Rumunsko, Litvu, Lotyšsko. Na kamióne mám najazdené bez nehody vyše pol milióna kilometrov.

Ako vyzerá pracovný deň kamionistky? Viete nám to priblížiť?

Pracovný deň kamionistky je skoro vždy rovnaký. Nakoľko som jazdila s manželom vo dvojici, vstávali sme uprostred noci. Za volantom sme sa striedali po štyroch hodinách. Denný výkon bol 21 hodín. Denne sme niekedy prešli aj štyri štáty. Nakladali a vykladali sme tovar a stihli sme si v kamióne aj navariť a oddýchnuť. Keď sme odstavili, pozreli sme si nejaký film, zahrali karty, alebo lúštili krížovky.

Ako vás vnímali kolegovia – muži? Nestretali ste sa s hlúpymi, ironickými poznámkami či podceňovaním? Alebo vás naopak brali medzi seba ako „akčnú ženu?“

Do mužského kolektívu som celkom zapadla. Nestretla som sa s negatívnymi reakciami kolegov. Práve naopak. Boli veľmi milí a úslužní. Vedia, že to nie je ľahká práca a obdivovali moju odvahu jazdiť v takom veku. Veľmi ma to povzbudilo, aj potešilo.

Pri dlhšom cestovaní ste využívali spanie v kamióne alebo ste preferovali nejaké penzióny či motoresty?

Teraz sa musí v niektorých štátoch ísť počas 45 hodinovej pauzy na hotel. Niekedy to tak nebolo. Trávili sme všetok čas v kamióne. Kamión je pracovisko, jedáleň, aj spálňa. Človek si na to zvykne. Nie je to žiadny komfort, ale dá sa.

Bol v niečom iný prístup zamestnávateľa ku vám ako ku žene? Mali ste v niečom „ľahšie“?

Ako žena kamionistka nemám žiadne výhody, čo sa týka práce. Musela som absolvovať školenia a skúšobné jazdy pred nástupom do firmy, tak ako aj ostatní kolegovia. Nič nebolo odpustené. Ale tak to má byť. Výhody som mala skôr na vykladaní a nakladaní tovaru. Tam ma uprednostňovali. Ale nebolo to pravidlo, aj keď sa to stávalo dosť často.

Ako najdlhšie ste boli na cestách?

S manželom sme chodievali na turnusy do zahraničia. Pracovali sme pre zahraničné firmy v Španielsku, Taliansku a v Belgicku. Dosť často sa stávalo, že sme zostali aj tri mesiace v práci. Tým, že sme boli spolu, tak nám to vôbec nevadilo. Práca nás baví, a to je najdôležitejšie. Teraz sú firmy aj benzínky, kde sa dá osprchovať a na niektorých firmách sa dajú oprať veci, tak sa to dalo vydržať. Človek si zvykne.

Váš terajší manžel je taktiež šofér kamiónu. Kde ste sa spoznali?

S mojim manželom, ktorý teraz pracuje ako vodič kamiónu, som sa spoznala v práci, kde robil na vysokozdvižnom vozíku. Najskôr si spravil vodičský preukaz na kamión on a po nejakom čase som išla aj ja. Zapáčila sa mi tá práca. Nikdy som to neoľutovala. Práve naopak. Som rada, že dokážem robiť aj takúto namáhavú prácu. Dalo mi to veľa. Okrem iného, človek vidí veľa nových miest a dedín a zažije stretnutia so zaujímavými ľuďmi. Niektoré priateľstvá trvajú dodnes.

V jednom rozhovore ste povedali, že radšej jazdíte na kamióne ako v osobnom aute. Je to veľké, cítite sa tam v bezpečí. Je to naozaj tak? Predsa len, kamión je veľký, ťažko sa s ním cúva, bočí do zákrut, obieha….Mne to príde až neuveriteľné…

Pravdou je, že od kedy som začala jazdiť na kamióne, tak ma jazda na osobnom aute už veľmi nebaví. Jazdím samozrejme aj na osobnom aute, ale radšej mám jazdu v kamióne. Je to predsa len niečo iné. Kamión je vysoký, mám dobrý výhľad. Treba si vedieť nadísť v zákrutách, ale to si človek rýchlo zvykne. Aj na to cúvanie. Chvíľu to síce trvá, ale dá sa to naučiť. Ja som sa to naučila na parkoviskách, keď sme čakali, kým nás vyložia, alebo naložia.

Poznám veľa žien, ktoré majú strach zo šoférovania osobného auta, hoci túžia byť samostatné, vedieť jazdiť. Čo by ste im poradili, kde začať? Dá sa podľa vás tento strach prekonať?

Poznám tiež veľa žien, ale aj chlapov, ktorí majú strach jazdiť na aute. Myslím si, že treba začať jazdiť hneď, ako človek vyjde z autoškoly. Treba získať skúsenosti. Čím sa dlhšie odkladá, tým horšie. Strach nemá za volantom čo robiť. Rešpekt áno, ale strach nie. Ja mám stále obrovský rešpekt aj v osobnom aute. Zodpovednosť musí byť.

Zažili ste niekedy na vašich cestách situáciu, že ste sa báli o život? Či už ako vodič alebo napríklad v noci z hľadiska bezpečnosti?

Na našich cestách kamiónom sme zažili kadečo. Vykradli nám naftu na benzínovej pumpe, veľakrát rozrezali plachtu na návese, aj keď sme stáli na platených a strážených parkoviskách. Stále sme sa snažili parkovať na bezpečných miestach, no napriek tomu sa to stane. Ale vďaka Bohu, boli to len takéto príhody.

Jazdíte ešte aj teraz?

Momentálne som doma. Nejazdím. Budem mať vo februári 69 rokov, ale mám platné doklady a môžem sadnúť za volant kedykoľvek. Píšem teraz knihy. Vydala som už štyri. Maľujem obrazy, rada fotografujem a robievam výstavy. Chodím na besedy do knižníc, kde majú moje knihy. Dúfam však, že ešte pôjdem jazdiť. Už síce len na dohodu, keď budem mať čas, popri iných aktivitách. Verím, že sa mi to podarí.

Jarmila, vy okrem tohto vášho skutočne dobrodružného zamestnania ste aj spisovateľkou. Napísali ste štyri knihy. O čom tieto knihy sú?

Napísala som štyri knihy. Zatiaľ. Dve sú moje autobiografie ,,Môj život kamionistky”  a ,,Spoveď kamionistky“. Sú o celom mojom ťažkom živote. Nie len z kamióna. A teraz v lete som vydala dva diely psychologický román Bertino prekliatie a Bertine hriechy. Je to podľa skutočnej udalosti. Mám pekné ohlasy na tieto knihy, vraj sa dobré čítajú, tak chcem v písaní pokračovať.

Medzi krstnými mamami kníh, ktoré ste krstili tento rok v lete, bola aj Adela Vinczeová, Yvonne Vavrová, Oľga Belešová a Dagmar Grocholová. Prekvapili vás tieto ženy v niečom?

Knihy som krstila v Bratislave. Veľmi som si želala, aby mi ich krstili tieto úžasné dámy, ktoré si nesmierne vážim. Prijali moje pozvanie a krst moderovala teraz už moja kamarátka, redaktorka pani Sandra Vychlopenová. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Obdivujem ich, čo v živote dokázali. Adelka ako moderátorka. Oľga úžasná herečka, Yvonnka známa režisérka a Dagmarka konzultantka.

S kým by ste si vy osobne rada prečítali rozhovor?

Ja si rada prečítam rozhovor s každým zaujímavým človekom. Vždy to niečo poskytne do života. Každý má čo ponúknuť. Každý je jedinečný a každý má niečo prežité.

Aké tri veci by ste priali každej žene?

Každej žene, by som priala hlavne zdravie, to je nesmierne dôležité. Uvedomujem si to hlavne po odchode mojej dcérky. Milujúcu rodinu, takú akú mám aj ja. A v neposlednom rade nech sa im splnia všetky priania, ktoré majú. Ja si ich plním stále.

Zdroj foto: archív J. Z. P.

Tajomstvo Opery: Romantický príbeh, ktorý vás prenesie do srdca Paríža

 

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár

X