Obľúbená speváčka s poľskými koreňmi vypredala na pražskom štadióne Eden 3 koncerty a stala sa prvou českou speváčkou, ktorá usporiadala samostatný koncert na tomto štadióne. Dva koncerty boli vypredané sedem mesiacov vopred, tak pridala aj tretí. Dá sa to nazvať inak, než čistý hudobný triumf? Oslavu dvadsiatich rokov na scéne odpálila vo veľkom štýle.
Ewa Farna však pod povrchom tohto čísla skrýva aj iný príbeh, ktorý sa oplatí rozpovedať. Príbeh o tom, ako sa žena, ktorej telo bolo verejným majetkom na pranierovanie, naučila povedať nahlas, že to telo patrí iba jej.
Dievčatko, ktoré sa stalo terčom hejtu
Ewa Farna debutovala ako trinásťročná s piesňou Měls mě vůbec rád? Bola to malá dievčina, ktorá chcela jediné – spievať. Lenže s úspechom prišlo aj niečo iné, niečo, čo s hudbou nemalo spoločné nič. Posudzovanie jej tela.
Vo svojich rozhovoroch to nezahaľuje do pekných slov. Otvorene hovorí o tom, ako jej písali, aby „nežrala”. Zažila šikanu a roky čelila posmeškom aj nevyžiadaným komentárom k postave. A v dospievaní, v období, keď si telo formuje vlastnú identitu, sa namiesto podpory dostavila ešte väčšia kritika.
Je to mechanizmus, ktorý poznáme až príliš dobre. Žena vstúpi do verejného priestoru a takmer okamžite sa diskusia presunie z toho, čo dokáže, na to, ako vyzerá. Koncertné recenzie a hodnotenia hlasového rozsahu zostali v odbornom prostredí, zatiaľ čo verejnosť riešila, či pribrala, schudla, alebo ako vyzerajú jej boky. Talent sa stal vedľajšou poznámkou pod čiarou k diskusii o postave.
Telo: Pieseň, ktorá zmenila smer
V roku 2021 Ewa urobila niečo, čo veľa jej kolegýň v podobnej situácii nedokázalo. Nezmizla z očí, naopak, vzala si mikrofón a odpovedala piesňou.
Pieseň Tělo sa stala manifestom celej myšlienky, ktorú dnes zosobňuje. Sama ju popísala celkom jasne. Ide o oslavu tela nie z hľadiska estetiky, ktorú na nás svet tak silno pretláča, ale z hľadiska toho, čo telo dokáže.
Jej slová z toho obdobia majú silu, ktorú v štandardnom mediálnom prejave len ťažko nájdete: „Moje telo bolo dlhé roky ponižované a kritizované ostatnými a hanbím sa, že som o ňom snáď na chvíľu aj ja sama zapochybovala. Moje nohy, aj keď nie sú práve štíhle, ma doviedli až sem, a na bedrách som už tiež niečo uniesla, pod srdcom som nosila bábätko. Moje telo mi slúži úplne bezchybne, cítim k nemu hlbokú vďaku.” (Zdroj)
Klip k piesni tiež nie je len akýmsi gestom. Ukazuje ženy a dievčatá, ktoré si prešli každá svojím príbehom – telá nesúce jazvy, strie, stopy materstva či choroby, ktoré Ewa nazýva „tetovaním od prírody”. Posolstvo je jednoznačné: Telo nie je dekorácia na vystavenie, je to nástroj, ktorý nás niekam dostal.
A keď sa jej pýtali, čo by odkázala ženám, ktoré sa so svojím telom trápia, nedala lacnú odpoveď. Priznala, že cesta k sebaprijatiu je dlhá a že to, čo okolo nás vyžaduje dokonalosť, nám ju neuľahčuje: „Je strašne jednoduché povedať – maj sa rada. Lenže to je veľmi dlhý proces, počas ktorého človek získava skúsenosti a vzťah ku svojmu telu si buduje.” (Zdroj)
Sila, ktorá sa dá naučiť
Čo robí Ewin príbeh dôveryhodným? Nie je to to, že by bola odolná od narodenia. Sama hovorí, že schopnosť uniesť kritiku a hejt v sebe budovala. Pomohla jej k tomu výchova, rodina, vlastný vývoj ako ženy. Sebavedomie totiž nie je vlastnosť, s ktorou sa človek narodí. Je to niečo, čo sa dá pomaly, postupne, niekedy bolestne, vybudovať.
A práve to robí jej odkaz takým silným. Nehovorí „buď taká ako ja”, hovorí „naučila som sa to ja, môžeš sa to naučiť aj ty”. Vyzýva ženy, aby boli láskavé k sebe, ale aj k ostatným ženám. Apeluje na empatiu k ľuďom okolo. A robí to bez patetizmu, s humorom a nadhľadom, ktorý je možno tým najsilnejším dôkazom, že vyhrala.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Štadión ako symbol
Z mnohých príspevkov na sociálnych sieťach je jasné, že si fanúšikovia odniesli z koncertov úžasný zážitok. Na Eden však neprišli len milovníci jej hitov. Prišli ľudia, ktorí počas rokov sledovali jej cestu od tínedžerskej hviezdy cez obdobia verejnej kritiky až po sebavedomú ženu, ktorá dnes otvorene hovorí o prijatí vlastného tela.
Najväčším víťazstvom tak nebolo vypredanie Edenu, ale to, že žena, ktorú roky hodnotili podľa kilogramov, sa nakoniec stala symbolom toho, že hodnota človeka sa nimi neurčuje.