Spoločnosť nás často škatuľkuje. Náš úspech meria číslami a našu hodnotu statusom. Pre mnohé ženy je touto métou materstvo. Čo sa však stane, keď sa rozhodnete túto rovnicu prepísať?
V rozhovore s moderátorkou Adelou Vinczeovou, ktorá bola jednou zo spíkeriek na konferencii Women & Wealth: Ako ženy menia svet investícií, otvárame tému adopcie, strachu z iného etnika, ale predovšetkým tému sebahodnoty, ktorá nie je podmienená vonkajšími okolnosťami.
Prečítajte si úprimnú spoveď o tom, prečo dieťa nemá prísť do vzťahu s úlohou „dodať nám hodnotu” a ako nás radikálna úprimnosť k sebe samým dokáže zbaviť tlaku okolia.
Hovorí sa, že to, ako fungujeme, sa nedá celkom rozdeliť na prácu a súkromie. Vnímaš to tak, že tvoje hodnoty v osobnom živote a v biznise tvoria jeden celok?
Nemôžeme si to v živote škatuľkovať tak, že teraz budem uznávať nejaké hodnoty v osobnom živote a úplne iné v biznise. Skrátka sa to nedá – je to jeden veľký balík. Preto aj pre mňa bohatstvo predstavuje formu hojnosti, ktorá sa prejavuje nielen vo financiách, ale aj v tom, na koľko som zdravá, aké mám vzťahy, ako sa cítim a v akej duševnej či fyzickej kondícii sa nachádzam. Všetko by malo byť v dostatku. Niekto by možno namietal, že poznáme veľmi bohatých ľudí, ktorí na ostatné aspekty nedbajú, no ten disbalans sa časom vždy niekde ukáže.
Zároveň, keď si vezmeme napríklad učiteľku na základnej škole, ktorá iste nezarába veľa, ale funguje v súlade so sebou – čo je pre mňa najvyššia hodnota – prejaví sa to v jej pocite dostatku. Možno nemá milióny, ale má dosť na to, čo potrebuje. Je zdravá, spokojná a vyrovnaná.
Pre mňa teda bohatstvo vyplýva z tej najkľúčovejšej investície, hoci to znie ako klišé: z investície do seba.
Čo pre teba znamená v praxi investícia do seba?
Investícia do seba pre mňa nie je len vzdelávanie, „fitko” či wellness. To všetko je dôležité, ale pokiaľ nezainvestujem do kontaktu so svojou podstatou, všetky ostatné investície môžu byť iluzórne. Ak som v zmätku, tak ma z neho nedostane ďalší kurz ani cvičenie. Ten zmätok sa totiž stane mojím filtrom, cez ktorý neuchopím správne ani to vzdelanie a vo „fitku” si akurát tak „odpálim” kríže alebo nejaký ten krčný väz.
Kľúčová investícia pre mňa bola terapia. Stále som na ceste a rozhodne netvrdím, že by som už mohla niekoho vysväcovať alebo kázať z nejakého pomyselného trónu, ale vnímam, kedy som „vo svojom strede” a kedy nie. Keď som mimo neho, akákoľvek iná investícia je len ilúziou.
Predpokladám, že si musela prejsť týmto procesom hľadania vnútorného pokoja predtým, než ste sa s manželom rozhodli pre zásadný krok, akým je adopcia synčeka. Bolo toto „upratanie si v sebe“ nevyhnutné?
Dlho som verila ilúzii, že moju hodnotu definuje rovnica: som matka = mám hodnotu, nie som matka = hodnotu strácam. Cítila som, ako na mňa spoločnosť tlačí. Až neskôr som pochopila, že spoločnosť nás v skutočnosti do ničoho nenúti – neurčuje našu hodnotu, vzhľad ani mieru úspechu. Ten tlak si vytvárame samy, pramení z našich vlastných projekcií a očakávaní. Rady však vinu pripisujeme „tej zlej spoločnosti”.
Nie som fanúšikom vyhlásení, že až keď sa človeku narodí dieťa, pochopí, o čom je život a aké sú skutočné hodnoty.
To je trošku neskoro a hlavne – čo všetci tí, ktorí deti nemajú? Sú odsúdení na celoživotné nepochopenie zmyslu života? To si vôbec nemyslím. Keď som mala pocit, že bez dieťaťa nemám hodnotu, prirodzene sa mi to zhmotňovalo aj v realite. Stretávala som ľudí, ktorí mali nevhodné poznámky. Dnes ich vnímam ako „liečivé”. Doviedli ma k uvedomeniu, že tadiaľto cesta nevedie. Až keď som sa sama so sebou dohodla, že mám hodnotu aj bez dieťaťa, zrazu sa zmenilo aj nastavenie okolia. Poznámky ustali a ja som si svoju hodnotu začala uvedomovať bez vonkajších podmienok. Až potom som pocítila, že môžem ísť do procesu adopcie. Nechcela som, aby moje dieťa prišlo do vzťahu s úlohou „dodať mi hodnotu”.
Aké boli vaše očakávania od adopcie verzus realita a ako ste sa na tento proces pripravovali?
Človek vždy niečo očakáva, ale realita ho úplne vykoľají – a je jedno, či k vám dieťa príde vlastnými cestami alebo adopciou. Výsledok je vždy šokujúci, ale radostný a nepredvídateľný. Dnes sú to tri roky, čo k nám náš synček prišiel. My sme do toho nešli s tým, že „dieťa nás vylieči”. Práve naopak, myslím si, že tieto témy by mal mať človek spracované predtým, než si dieťa pozve do života. My sme sa snažili dosiahnuť najväčší možný pokoj, aký sme v danej úrovni vedomia vedeli dosiahnuť.
S adopciou sa na Slovensku stále spájajú rôzne stereotypy, najmä ak ide o deti iného etnika. Ako sa s týmto aspektom vyrovnávaš?
Vychádzali sme aj z praktickej reality – ak si človek dá podmienky, že chce dieťa z majority, dievčatko a podobne, môže čakať aj 10 rokov. My sme si povedali, že nám by to bolo jedno. Jediné, kde som mala isté zaváhanie, bola otázka základného zdravia, na to by som sa možno necítila. Pokiaľ ide o predsudky, ja si neprogramujem dopredu problémy. Viem, že existujú, ale je na každom, ako si nastaví svoj mikrosvet.
Ak vyjdem z domu s nastavením, že ma bude niekto „hejtovať”, pravdepodobne sa to stane. Ja fungujem s nastavením, že v zásade nikoho nezaujímam, a ak niekoho zaujímam, tak ma bude mať rád. Viem, že „hejty” na mňa niekde v priestore sú, ale ja ich jednoducho nečítam a nevyhľadávam, takže v mojom mikrosvete neexistujú. Nášho syna Maxíka vedieme k tomu, že všetko je v poriadku. Vybral si si nás, my sme si vybrali teba. Možno budeš mať trošku iný životný príbeh, ale je to v pohode. Nechcem náš svet kriviť strachom z toho, čo povie spoločnosť.
V investovaní sa vždy hovorí o výnose a riziku. Ako pracuješ so strachom z rizika v takýchto citlivých životných témach?
Učím sa v hlave prijať akýkoľvek scenár. Keď si rozmotám tie najhoršie „filmy”, ktoré si vieme v hlave vytvoriť, a poviem si: Ok, aj toto zvládnem, prestávam ten negatívny príbeh kŕmiť svojou pozornosťou. V tom prípade už na to nemusím myslieť. Viem, že aj keby ten scenár nastal, mám na to, aby som ho zvládla.
Čo by sa podľa teba stalo, keby ženy začali vnímať investovanie aj ako spôsob rozvoja ľudského potenciálu a nie iba kapitálu?
Možno by sme sa stali empatickejšou a tolerantnejšou spoločnosťou. Empatia je investícia, ktorá sa možno nevráti hneď a možno nikdy, ale vždy má zmysel. Investovať do láskavosti sa oplatí vždy, aj keď to môže byť niekedy „tvrdé”. Láskavosť neznamená, že všetko bude „mašličkové”. Niekedy je najväčším prejavom láskavosti aj to, že niekoho rázne usmerníme, lebo je to to najsprávnejšie, čo ten človek potrebuje.
Čo by si na záver odkázala ženám, ktoré hľadajú svoju cestu? Čo je podľa teba tá najlepšia investícia?
Najdôležitejšie je byť k sebe pravdivý a nájsť kontakt so sebou. Robím biznis preto, aby som niečo dokázala otcovi, ktorý ma podceňoval, alebo mužovi, ktorý ma opustil? Alebo to robím preto, že v tom naozaj nachádzam seba? Ak veci robíme cez filtre starých zranení, investujeme len do ilúzie. A ilúzia nikdy nie je výnosná.
Rada podporujem projekty, ktoré spoločnosti vracajú hodnotu – veľmi sa mi páči cesta, o ktorej hovorí Lucia Pašková, investovanie do vecí, ktoré sú návratné pre spoločnosť, ako sú projekty Rozmanita, združenie Návrat alebo Jeden rodič. Takto si aktívne budujem prostredie, v ktorom sa aj ja chcem cítiť lepšie.