Osem až pätnásťkrát – toľko potrebuje dieťa stretnúť novú potravinu, kým jej začne dôverovať.
Nálepka „nejedák”, odmietanie čohokoľvek na tanieri, chaos v kuchyni namiesto dokonale zjedeného obeda… Presne z týchto momentov sa zrodil projekt, ktorý mení pohľad na stravovanie.
Lucia Skačanová a Martina McClain, spoluautorky knihy a zakladateľky občianskeho združenia Kuchynské DOBROdružstvá, nám v rozhovore prezradili, prečo veta „zjedz to, veď je to zdravé” v detskom mozgu spúšťa presný opak toho, čo chceme dosiahnuť – a prečo je práve neporiadok v kuchyni cennejší než prázdny tanier.
Kde sa vzali, tu sa vzali
Kedy a ako sa začal písať príbeh s názvom Kuchynské DOBROdružstvá?
Martina: Dlhodobo som pracovala s deťmi ako lyžiarska inštruktorka a plavecká trénerka a všimla som si, že nemajú vhodné stravovacie návyky – chodili na tréningy hladné alebo mali nevhodné desiate. Chcela som v tomto vzdelávať deti aj rodičov, tak som založila školu varenia. Počas pandémie som presunula svoje aktivity na Instagram, kde som inšpirovala rodičov ako rýchlo a hravo pripravovať školské desiate. Vďaka mojim aktivitám ma oslovila Lucka na spoluprácu na detskej kuchárke.
Lucia: Ja som ako dieťa bola dlho nálepkovaná ako „nejedák” a ovplyvnilo mi to identitu aj vieru v samu seba. Neskôr bol môj druhorodený syn veľmi nedôverčivý voči jedlu – čiastočne aj pre skoršiu hospitalizáciu. Zistila som, že keď spolu veľa varíme a hráme sa v kuchyni, je oveľa otvorenejší ochutnávať nové veci. Na trhu takáto podpora chýbala aj mne ako mame, tak som hľadala partnerky, s ktorými by sme mohli vytvoriť niečo, čo poskytne rodičom odbornú, ľudskú a rešpektujúcu pomoc.
Martina: Mojou úlohou bolo hlavne zastrešiť kreatívnu časť práce s jedlom, ktorú sme postupne pretavili aj do eventov. Bol to zaujímavý proces – v tom období sme boli všetky tri tehotné, takže knižku sme volali naše ďalšie dieťa.
Čím sa Kuchynské DOBROdružstvá dostali do povedomia a kde sú dnes?
Lucia: Primárne vďaka knižke, z ktorej vyplynuli ďalšie aktivity – hosťovanie eventov, priestor na komunikáciu o téme, ďalšie hravé a edukačné materiály pre rodiny.
Chceme túto tému priniesť ako formu primárnej prevencie, aby sa verejné zdravie budovalo správnym prístupom už od detstva. Vďaka tomu sa spájame aj s ďalšími partnermi a odborníkmi v oblasti stravovania.
Čo vedomé stravovanie vlastne je?
Lucia: Vedomé stravovanie je širší pojem – širší prístup k jedlu, ktorý zahŕňa uvedomelé rozhodovanie o tom, čo, kedy, kde a ako jeme, s dôrazom na rešpekt k potrebám tela, psychiky a kontextu prostredia. Opiera sa o schopnosť vnímať signály hladu a sýtosti nášho tela. A jedným z hlavných pilierov je práve vedomé jedenie. Teda byť plne ponorený v danom okamihu a napojený na vnímanie svojho tela a jeho potrieb, s ktorými sa ako deti rodíme.
Bábätká vedia, čo im hovorí hlad a sýtosť ich tela. Vnímajú presne, kedy potrebujú materské mlieko alebo dojčenskú výživu. A kedy majú dosť. No časom, aj vplyvom rôznych vonkajších faktorov, sa od tejto schopnosti – nechcem povedať, že úplne vzďaľujeme. Skôr sa od nej odpájame.
Prečo strácame prirodzený vzťah k jedlu?
Martina: Jednak je to vplyvom moderného života. Dnešná doba je rýchla, dynamická, plná podnetov, deti vyrastajú v akejsi hyperponuke potravín, čo sa týka najmä supermarketov, a povedala by som, že aj v prostredí pomerne agresívneho marketingu – všetky tie sladkosti či iné potraviny majú veľmi lákavý obal.
Často jeme za behu, v aute, pri televízii. K tomu sa pridáva aj to, že jedlo sa stáva odmenou alebo výkonom. Zameriavame sa veľmi na to, či je tanier prázdny, alebo dostatočne pestrý. Či dieťa malo za deň komplexný príjem sacharidov a bielkovín. Jedlo sa v rodinách stalo aj nástrojom kontroly. Pritom pre deti je práve jedenie jednou z príležitostí, kedy môžu uplatňovať svoju autonómiu a výber.
A možno práve preto sa čoraz častejšie stretávame s vyberavosťou a nechutenstvom. Lebo je to jedna z mála oblastí, kde si deti môžu samy vybrať. A tiež povedať, kedy majú dosť a čo chcú jesť.
Jedlo nie je len palivo. Je spojené s emóciami, bezpečím, rodinou aj spomienkami.
K pokojnému stolu vedie ešte jeden krok – nájdete ho v Klube Akčné ženy.
Ako postupovať pri vyberavosti a kedy je to ešte v poriadku?
Lucia: Je dôležité vnímať vlastný rodinný kontext – rodičia poznajú svoje dieťa najlepšie. Existujú všeobecné odporúčania, no dieťa môže mať intenzívnejšiu potrebu, ktorá je v kontexte danej rodiny normálna. Ak si rodič nie je istý, môže sa obrátiť na odborníkov.
Výskumy ukazujú, že dieťa sa potrebuje s novou potravinou stretnúť približne osem až pätnásťkrát, aby si ju osvojilo. Nemusí ju pritom osemkrát reálne zjesť – kontakt prichádza aj cez zmysly: čuch, hmat, zrak. Aj to je forma zoznamovania sa s jedlom.
Odporúčam ponúkať novú potravinu v malom množstve, spolu s jedlom, ktoré má dieťa rado – a toho obľúbeného by malo byť na tanieri vždy viac.
Čo je u rodičov najdôležitejšie a na čo si dať pozor?
Lucia: V prvom rade, aby rodič nerezignoval. Rodičovstvo prechádza fázami, ktoré sú frustrujúce, no vždy skončia. Rodič vyberá, čo, kedy a kde bude dieťa jesť – dieťa si samo rozhoduje, či a koľko z toho zje, a je v poriadku, keď jedlo odmietne.
Oplatí sa pozrieť aj na vlastnú rutinu – napríklad neustále „snackovanie” počas dňa narúša pravidelný režim asi piatich jedál. Zároveň treba sledovať, či dieťa nepreferuje výlučne jeden typ potraviny – vynechávanie celých skupín potravín môže mať negatívny vplyv na zdravie.
Čomu by sa mali rodičia vyvarovať pri komunikácii o jedle?
Lucia: Veľkej kontrole nad tým, čo dieťa je. Formulky typu „daj si ešte za maminku, za ocka” majú opačný efekt – deti väčšinou vedia najlepšie, koľko toho zvládnu.
Nie každá nepríjemná veta pri stole vedie k problémom. No ak sa tlak pri jedle opakuje dlhodobo, môže dieťa postupne strácať dôveru vo vlastné signály hladu a sýtosti, mať menšiu ochotu skúšať nové potraviny a spájať si stôl s napätím namiesto bezpečia. A práve takéto skúsenosti môžu byť pri zraniteľnejších deťoch jedným z kamienkov v mozaike rizika porúch príjmu potravy. Atmosféra pri stole, bezpečie, podpora a dôvera je dôležitou surovinou a vitamínom.
Ani delenie potravín na zdravé a nezdravé nie je dlhodobo udržateľné – dôležitejšia je pestrosť a vyváženosť stravy ako celku. Racionálne argumenty typu „zjedz to, veď je to zdravé” u detí nefungujú, pretože si pod slovom „zdravé” ešte nevedia nič predstaviť – naopak, marketingovo ich to môže nalákať skôr na tú „nezdravú” stranu.
Pri takýchto vetách sa navyše aktivuje prefrontálny kortex, ktorý u detí ešte nie je dozretý, zatiaľ čo nátlak aktivuje amygdalu – centrum vnímania ohrozenia. To vyvoláva stres a biologicky spomaľuje trávenie. Takže presne opačný efekt, než aký chceme dosiahnuť.
Zdravé stravovanie dnes nie je len otázkou jedálneho lístka, ale aj prevencie, psychiky a životného štýlu. Čoraz viac iniciatív preto pracuje s deťmi a rodičmi komplexne – cez edukáciu, zmyslové aktivity a budovanie vedomého vzťahu k jedlu už od útleho veku.
Prečo je dobré zapájať deti do varenia?
Martina: Počas varenia sa deti stretávajú so surovinami aj v ich surovom stave, môžu si ich ohmatať, majú tam skvelý priestor na to, aby sa s nimi lepšie oboznámili. Potvrdzuje to aj naše pozorovanie, aj spätná väzba od iných rodičov. Práve vďaka spoločnému vareniu sa dieťa viac prepojí s rodičom aj s jedlom samotným, je otvorenejšie skúšať nové chute a ingrediencie, čím sa dá čiastočne predísť aj nechutenstvu, keď sa dieťa zapojí do celého procesu varenia.
Ja mám dve deti, päť a dvojročné, a milujú sa zapájať – je to už taký náš rituál. Vidím na nich, že ochutnávajú viac vecí, sú otvorenejšie voči rôznym kombináciám a veľakrát si už samy vymýšľajú aj recepty.
U nás varenie nevyzerá tak, že by sme mali všetko v ideálnom stave. No práve ten chaos aj chyby sú kľúčové pri budovaní životného kompasu detí, ich sebadôvery a sebavedomia, v zmysle, že je úplne v poriadku, keď niečo nie je dokonalé.
Priznajú sa vám rodičia, že ako rodina vôbec nejedávajú spolu pri jednom stole a v rovnakom čase?
Martina: Niekoľko rodičov sa nám zdôverilo, že je pre nich veľmi náročné sa zosúladiť a sadnúť si spolu za jeden stôl. Častokrát si však mnoho z nich stále neuvedomuje, koľko benefitov spoločné stolovanie prináša.
Lucia: Treba sa vrátiť k tomu, že samotné sedenie za jedným stolom má aj svoj rodinný a psychologický rozmer, ktorý veľmi pomáha aj detskému vývinu. Jedlo totiž nemá len fyziologickú, ale aj psychologicko-sociálnu funkciu. Pri spoločnom stole sa totiž rozprávame, vnímame príbehy druhých ľudí a dokážeme sa napojiť na ich emócie. Nejde teda len o samotný tanier, ale rovnako aj o atmosféru, ktorá dokáže nasýtiť podobne ako jedlo samotné.
Je práve pozitívny zážitok často tým, čo dokáže zmeniť návyky najviac?
Martina: Jednoznačne. V Kuchynských DOBROdružstvách sa snažíme budovať sebadôveru detí. Ale aj spomaliť v tejto uponáhľanej dobe, aby sme viac verili vlastným rozhodnutiam, svojmu telu a jeho potrebám. V dnešnej dobe, keď je porovnávanie sa s druhými čoraz prirodzenejšie, si myslíme, že deti majú v mnohom náročnejšiu situáciu. Je na ne vyvíjaný väčší tlak a viac sa od nich očakáva.
Naučiť sa mať pevný základ už v detstve, ktorý nás podrží v časoch neistoty, je preto kľúčové, aby sme sa nevykoľajili zo svojej cesty. A čím bezpečnejšie a povzbudzujúcejšie je rodinné prostredie, tým ľahšie sa dieťaťu všetky výzvy zvládajú.
Deti sa nenaučia dôverovať jedlu preto, že im to povieme – naučia sa to preto, že to s nimi zažijeme.