Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY MAGAZÍN OSOBNÝ ROZVOJ

Júlia Bartková: Európania neradi žiadajú o pomoc

Zdieľať

Júlia Bartková má len 25 rokov, ale stihla toho veľa. Študuje v poslednom ročníku na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. O svojej práci o novej metóde rekonštrukcie prsníka prednášala v Londýne, v Dubline, i v Berlíne. Počas svojho štúdia sa viackrát zúčastnila stáži v zahraničí a popri tom ešte pracuje pre charitatívnu organizáciu Depaul. V rozhovore nám prezradila:

  • prečo sa rozhodla študovať medicínu
  • o čom bola jej práca, s ktorou vyhrala 1. miesto
  • aký je rozdiel medzi ľuďmi v Taiwane a Slovákmi
  • čo bola najväčšia výzva na Urgentnom príjme v Ružinove
  • aké mala pocity pri práci s HIV pozitívnymi deťmi v Kambodži
  • ako sa dá pomôcť ľuďom bez domova
  • čo obdivuje na paraplavcoch

Ste v poslednom ročníku Lekárskej fakulty. Čo bolo vašou motiváciou pri výbere povolania?

Na strednej škole som chcela písať. Ale keď som sa o tom rozprávala s viacerými novinármi, povedali mi, že písať môžem aj tak, ale bude lepšie, ak najprv získam vedomosti z iného odboru, ktoré môžem využiť aj pri písaní. Veľa spisovateľov má vyštudovanú práve medicínu.

Medicínu som si však vybrala hlavne aj preto, lebo mám rada ľudí a vedela som, že ako lekárka s nimi budem veľa pracovať a obklopovať sa nimi. Taktiež je pre mňa veľmi dôležité pomáhať. Úprimne ma dokážu dojímať ťažké životné príbehy. A toto som považovala za možný spôsob ako by som sa nemusela len nečine prizerať, ale naozaj pomáhať. Môcť meniť veci a ovplyvňovať životy ľudí okolo mňa.

Na aký smer sa špecializujete alebo sa mu plánujete v budúcnosti venovať?

Rada by som sa venovala chirurgii a zároveň klinickému výskumu.

Počas štúdia ste absolvovali viaceré stáže. Čo ste si z nich odniesli? Boli pre vás náročné?

Júlia Bartková, foto: Cecilia Marčišová

Stáže v zahraničí sú jedno z najrozumnejších rozhodnutí, ktoré som počas štúdia urobila. Získala som úplne iný pohľad na celé moje štú

dium a celkovo medicínu či výskum. Mnoho vecí je v nemocniciach v zahraničí diametrálne odlišných od tých našich. Celé nastavenie systému zdravotníctva je už od úplného základného vzdelávania študentov medicíny odlišný. Spôsob výučby medikov je zameraný oveľa viac na prax a menej iba na memorovanie veľkého množstva informácií. Od začiatku ich učia prepájať informácie a pýtať sa prečo. Jednoducho v nich budujú konkurencie schopnosť.

Taktiež, lekári majú viac času na pacientov, tiež na výuku medikov. Tiež som videla veľakrát modernejšie vybavenie ako u nás. Moja prvá odborná klinická stáž bola v lete po 3. ročníku a to vo Švédsku. Škandinávske zdravotníctvo sa pravidelne umiestňuje na popredných rebríčkoch. Pred príchodom do Švédska som mala očakávania, no tie boli prekonané. Zapojili ma do chodu oddelenia a učili ako jednu z nich.

Bolo to prvé miesto, kde mi prvý krát dovolili pravidelne asistovať na operačkách či môcť šiť. Naučili ma veľmi veľa. Hlavne to, že ak raz chcem byť naozaj dobrá odborníčka v danom odbore, je potrebné, aby som sa venovala aj klinickému výskumu. Nasledovali stáže v talianskom Janove, Španielsku, Londýne na King College (s podporou grantu Nadácie SPP) a Taiwane. Každá krajina a ich zdravotníctvo ma naučilo niečo nové a dostala som rozdielne možnosti uplatnenia sa.

Počas stáže v Anglicku a na Taiwane som sa mohla zároveň zapojiť aj do výskumu nemocnice. Najnáročnejšie pre mňa boli stáže vo Švédsku a v Londýne. Dali mi obrovský priestor sa od nich učiť, ale zároveň ale odo mňa mali aj očakávania. Ale bola to veľmi dobrá škola.

V rámci vašich stáží ste navštívili aj Taiwan, ako túto krajinu hodnotíte?

Na stáži som bola v hlavnom meste Taipei. Taiwanské nemocnice a tešia vo svete dobrému menu. Kvôli ich kvalite a inovatívnosti ich navštevujú lekári z celého sveta. Veľmi ma však prekvapilo, ako si vážia lekárov a študentov medicíny, ktorí k nim prídu. Okrem iného, na počesť môjho príchodu do ich nemocnice, zorganizovali slávnostný obed a tiež večeru. Ľudia na Taiwane sú veľmi priateľskí a ochotní stále pomôcť. Taktiež ma až zarazila ich pracovná morálka, akí sú pracovití, výkonní, rýchli a efektívni, no zároveň stále precízni.

Keď som sa ich pýtala na hlavné rozdiely, aké si všimli medzi Európanmi a nimi, vraveli, že sme oproti nim väčší individualisti. Akoby sme neradi žiadali o pomoc a chceli všetko zvládnuť sami, individuálne. Čomu oni nerozumejú, prečo to robíme. Oni radi robia veci kolektívne a pomáhajú si. Čo som si však všimla ja, bolo v akej veľkej úcte majú starších ľudí, svojich rodičov či starých rodičov. Niekedy mám pocit že toto sa začína z našej spoločnosti pomaly vytrácať. Čo mi je ľúto. Taktiež som mala možnosťou precestovať skoro celý ostrov. Napriek tomu, že cestovanie po Ázii je novodobým hitom, sa Taiwanu ešte stále úspešne darí zachovávať si autentickosť a krásu zatiaľ ešte stále nepoznačenú turistom.

So svojou prácou ste vyhrali v študentskej súťaži ŠVOČ. Čo bolo predmetom tejto práce?

Mali sme dve skupiny, každú tvorilo jedenásť onkologických pacientok po odstránení mliečnej žľazy, ktoré sa rozhodli pre rekonštrukciu prsníka. Pacientky z prvej skupiny boli operované „klasickou metódou“ a z druhej skupiny novou metódou, v rámci ktorej sa pri rekonštrukcii prsníka využil abdominálny (brušný) posun.

To znamená, že sa koža z brušnej oblasti pomocou špecializovaného vlákna a ihiel vyzdvihne, a vznikne dolný pól rekonštruovaného prsníka, a tým pádom sa tak vytvorí lôžko pre implantát alebo najskôr expander. Dolný pól prsníka je pri rekonštrukcii veľmi dôležitým estetickým atribútom. S týmto nápadom prišiel plastický chirurg pán docent Martin Boháč, ktorý bol mojím školiteľom na ŠVOČ (Študentská vedecká a odborná činnosť) a aj pri diplomovej práci.

Júlia Bartková pri prezentácii, foto: súkromný archív

Popri štúdiu ste pracovali aj na centrálnom príjme v Ružinove. Ako ste to zvládali, nebolo to pre vás psychicky náročné?

Urgentný príjem v Ružinove bola veľmi veľká a dobrá škola. Vyskytuje sa tam celé spektrum pacientov. Brigádovala som tam necelé dva roky. Naučilo ma to pracovať často pod tlakom či zvládať lepšie náročnosť nočných služieb. Tiež komunikáciu s rôznymi pacientmi. Aj toto sú veci, ktoré na nás študentov medicíny po skončení štúdia čakajú. Bolo dobre vidieť, aká je realita života pracovníkov v nemocniciach. Náročné to bolo pre mňa hlavne po mojich príchodoch zo zahraničia, keď som mala čerstvo v pamäti ako môže zdravotníctvo vyzerať.

Myslím, že zdravotnícky personál, či už lekári, sestričky, sanitári a celý zdravotnícky tím pracujúci na našich urgentných príjmoch, si zaslúži náš obdiv. Je to často veľmi náročná práca pod veľkým tlakom. Žiaľ, veľakrát je aj nevďačná. Nebola to vždy ľahké, ale stálo to za to. Za túto skúsenosť som naozaj veľmi vďačná. Odporúčam ju každému študentovi medicíny.

Okrem týchto vašich aktivít sa stíhate venovať aj charite. Ako ste sa dostali k organizácii Depaul? Čo je náplňou vašej práce?

V roku 2018 som sa stala ošetrovateľkou v organizácii Depaul, ktorá pomáha ľuďom bez domova. Prihlásila som sa tam, lebo som chcela robiť charitatívnu aktivitu, netušila som pritom, že ide o platenú prácu. Na túto ošetrovateľskú činnosť potrebujete zmluvu, pretože bez nej sa nesmiete vystavovať otvoreným ranám. A ja som chcela pomáhať ako zdravotnícky pracovník. Takýchto medikov, ktorí tam chodia takto brigádovať je viac. Je to pre nás iný svet. Veľa nás to učí. Často majú ľudia napríklad kožné problémy, s ktorými im môžeme v ošetrovni pomôcť. Popri tom si často vypočujem množstvo životných príbehov.

Okrem toho sa v ošetrovni môžu osprchovať a prezliecť alebo si dať polievku či kávu. Depaul tiež pomáha ľudom bez domova vrátiť sa späť do spoločnosti a nájsť si prácu. Očarila ma hlavne vľúdnosť a ľudskosť, s akou sa pracovníci Depaul ku každému správajú. Ošetrovňa sa paradoxne nachádza neďaleko prezidentského paláca, kde vidím kontrast dvoch svetov. Na jednej strane sa pohybujú ľudia v oblekoch, zatiaľ čo nás čakajú pred bránou niekedy zranení ľudia bez domova. Stále sa snažím upozorňovať na to, že ak chcete naozaj pomôcť ľudom bez domova, namiesto toho, aby ste im dávali peniaze na ulici im viac pomôžete ak priamo skontaktujete organizáciu, ktorá sa pomocou pre nich zaoberá.

Júlia Bartková, foto: Cecilia Marčišová

Viem, že veľa ľudí si vyberá, komu chce pomôcť, ale ja sa necítim povolaná vyberať, kto je hodný pomoci a kto nie. Títo ľudia žijú na okraji spoločnosti a mnohí majú preto pocit, že bezdomovci už nie sú členmi spoločnosti, ale nie je to tak. Ľudia si pritom často neuvedomujú, že keď pomáhame ľuďom bez domova integrovať sa späť do normálneho života pomáhame takto aj sami sebe a celej našej spoločnosti. Pritom stačí pár klikov na stránkach, ktoré sa zaoberajú pomocou bez domova a dejú sa veci.

Napriek svojmu mladému veku ste už navštívili viaceré zaujímavé krajiny. Dokonca ste vycestovali aj do Kambodže. Čo vás tam priviedlo?

Priviedla ma k tomu návšteva The Slovak House – sirotinec pre HIV pozitívne deti v hlavnom meste Phnom Pénh. Bolo to počas letných prázdnin. Mala som vtedy práve medzi dvomi stážami – v Londýne a Taiwane. V budúcnosti by som chcela ísť na istý čas pracovať do rozvojovej krajiny. Keďže som nemala predtým žiadnu skúsenosť s rozvojovými krajinami, zdalo sa mi vhodné skúsiť si to najprv takto na pár dní.

Cez profesora Vladimíra Krčméryho som kontaktovala sirotinec. Inšpirovala ma moja spolužiačka Magdaléna Drličková z ročníka, ktorá tam strávila opaterou detí celé leto, dala mi kontakt na tamojšiu sociálnu pracovníčku. Dohodli sme sa, že tam prídem na vlastné náklady, aby som s nimi necelé dva týždne pobudla a videla ako to funguje a pomohla, s čím budem môcť. Bola som prekvapená, v akom dobrom stave tie deti napriek svojej chorobe sú. Hlavne, keď som to porovnala s deťmi, ktoré som tam videla v uliciach mesta. O deti v sirotinci bolo naozaj dobre postarané – boli dobre oblečené, čisté, najedené, každé malo svoje pravidelné dávky liekov. Ony sa so svojou chorobou už narodili a ani si ju veľmi neuvedomujú.

S rozžiarenými očami mi rozprávali, že chcú byť lekármi, učiť dejepis… S dobrou liečbou sa im život výrazne predlžuje. Každé dieťa má svojho adoptívneho rodiča na Slovensku, ktorý naň každý mesiac posiela niekoľko eur. Nie je to veľká čiastka, ale stačí to na všetko, čo v sirotinci potrebujú. Aj toto je
spôsob ako môže každí z nás pomôcť. Pre nás to je chvíľa či pár eur, no v tomto sirotinci to dokáže meniť životy.

Do vašich dobrovoľníckych aktivít patrí aj skupina paraplavcov. Ako ste sa k nim dostali a ako túto skupinu ľudí vnímate?

Stále ma priťahovali skupiny ľudí istým ssobom v spoločnosti stigmatizované. Tie neviditeľné príbehy ľudí medzi nami. O ktorých vieme, že sú. Ale odvraciame od nich zrak. Akoby bolo ľahšie predstierať, že sa nás to netýka. Pre mňa sú toto však hrdinovia medzi nami. Trénujú rovnako veľa, ak nie ešte viac, ako zdraví športovci. A aj tak  sa im nedostáva toľkej pozornosti a obdivu. Podávajú úžasné športové výkony aj napriek ťažkým hendikepom.   pre mňa neskutočnou motiváciou.

Konkrétne je tu napríklad aj  krásna možnosť môcť pomáhať na majstrovstvách českých a slovenských paraplavcov, ktoré sa konajú každý  rok v októbri, tam chodievam pomáhať aj ja. Je pre mňa krásne pozorovať kooperáciu zdravých športovcoch a hendikepovaných či už na súťažiach alebo na  tréningoch, kde sa im napríklad už dlhodobo venuje aj moja spolužiačka z medicíny Hanka Poljaková. No veľmi ma mrzí poloprázdna tribúna na majstrovstvách. Zaslúžili by si oveľa viac našej pozornosti a obdivu. Ak by chcel niekto pripojiť ruku k dielu, stačí skontaktovať CEHAP (Centrum hendikepovaných plavcov) alebo nášho kamaráta šikovného plavca Radka Pacáka. Budeme veľmi vďační.

REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár