Júlia Čurillová je živel. Pri rozhovore s ňou sa ocitáte akoby vo víre tanca. A keď si zvyknete na Julkine tempo a temperament, tak sa v tom víre zrazu cítite úžasne. Je to žena plná vášne, energie a humoru. Stretnutie s Julkou prežiari deň. Tak, ako jej básne.
Tvoje básne sú často plné zaujímavých postáv, ktoré vykresľuješ tak presne, že si ich vnímavý čitateľ môže dokonale predstaviť. Sú všetci tí ľudia, všetky postavy z tvojich básní ozajstné? Alebo žijú len v tvojich básňach?
Určite nie všetky sú skutočné, reálne. Od detstva mám bujnú fantáziu, takže niektoré sú kompletne vyfabulované, iné sú reálne, ale príbeh okolo nich alebo s nimi je vymyslený. V jednom alebo druhom prípade sa snažím štylizovať tak, aby vystihovali ich charakter. Väčšinou sú to však snové predstavy a postavy.
Obidve tvoje zbierky básní Sedmoláska i Kľúče od neba veľa prezrádzajú o komplikovanosti medziľudských vzťahov – medzi mužom a ženou alebo naprieč generáciami. Vnímaš takto aj vzťahy ľudí v tvojom okolí (v tvojom živote ) alebo to je do istej miery básnická štylizácia?
Vážne si myslím, že všetky medziľudské vzťahy sú viac-menej komplikované. Špecialitkou je vzťah muža a ženy, to sú dva odlišné vesmírne svety, v ktorých však poväčšine platí šialená gravitácia. Hovorí sa, že žiaden dom nie je kostol, že láska nehádaná nie je milovaná… Každý z nás sa už v živote stretol s nepochopením, sklamaním, odmietnutím, podrazom, neúspechom… a je úplne jedno v akom vzťahu. Toto sú chvíle, s ktorými sa ja potom vyrovnávam vo svojej poézii, sú to chvíle, v ktorých vôbec píšem poéziu. Ak beží všetko v normále, nemám o čom písať .
Myslím si, že väčšina básnikov píše práve v napätých situáciách, alebo ak ich niečo veľmi hnevá. Ak sme šťastní a spokojní, vtedy nie je o čom. Vtedy si i ja iba tak ležérne (a nie len na dovolenke) vychutnávam ten pocit, tú chvíľu, to ticho. Sú to stavy, v ktorých netreba veľa slov, pretože sú zbytočné. Slová poézie k nim radím.
Prečítajte si aj úvahu Písal by Hemingway blogy?
Pre tvoju tvorbu je charakteristická istá pocitovosť a cítiť z nej silné emociálne prežívanie. Mala si niekedy obavy, že sa pred čitateľom príliš odhaľuješ, že sa priveľa o tebe môže dozvedieť? Ak áno, ako si ho prekonala?
Áno, moje prvé básne boli písané pre šuflík, mala som pocit, že je to sebavyzliekanie, tak som ich dômyselne ukrývala. Potom ma však niekto objavil a povedal: „Prečítaj ich niekomu, kto sa tomu rozumie.“ Tak som sa ocitla v Spišskom literárnom klube. Po istom čase mi chalani z Klubu poslali texty na významnú celoslovenskú súťaž Literárny Zvolen. Tú súťaž som vyhrala, takže to bola vlastne liečba šokom – prvá verejná prezentácia a hneď laureátka! Ale u mňa v živote beží všetko podobne. Neviem prečo, ale je to tak. A možno sú moje básne iba moje mimikry. Je málo ľudí, ktorí ma poznajú takú, aká skutočne som, väčšina má o mne iba nejakú predstavu. Ale tak to býva, často sme plní predsudkov. A ja, hoci mimovoľne, klamem aj telom. Hovorí sa totiž, že vyzerám odmerane a prísne. A potom niekde otvorím ústa, začnem rozprávať, komunikovať… A odrazu všetci tancujeme☺.
Prezradím o tebe, že si aj vynikajúca recitátorka, viacnásobná víťazka Vansovej Lomničky. Ktorého básnika si rada recituješ alebo čítaš len tak sama pre seba?
Začínala som čítať VŠETKO! Potom mi prirástli k srdcu bítnici, asi ma oslovila určitá ich rebélia, lebo o mne (dokonca aj v recitácii) sa tiež hovorí, že som rebel. Postupom času ma zaujala poézia s príbehom, preto mám rada Paľa Suržina, Paľa Hudáka, Tomáša Repčiaka…, nedá sa teraz menovať všetkých. Ale akosi som si všimla, že nemám doma veľa autoriek, že jednoducho málo čítam poéziu, ktorú píšu ženy. Tým nechcem naznačiť, že delenie poézie na mužskú a ženskú je správne, pretože poézia sa dá deliť len na dobrú a zlú, ale takto to u mňa vychádza.
Ale späť k recitácii – recitovala som presne takú poéziu, akú mám rada, akú si čítam. Opakovane som siahla po poézii Vlada Puchalu, Tomáša Repčiaka, ale odvážila som sa aj na klasiku, akou bol Hviezdoslav. No aj ten mal príbeh. Bola to báseň Ráchel, z ktorej som vydolovala tri minipríbehy mužov – Šimona, Herodesa a Ježiša. Ten mužský svet sa s mojím ženským akosi priveľmi prelína. Teraz som si uvedomila, že som len raz v živote recitovala poéziu ženy – poetky D. Hiveševej Šilanovej a jej Cigánske leto. Bola to montáž z básní tejto rovnomennej knihy. A práve za tento prednes sa mi dostalo najväčšieho ocenenia. Jedna nevidomá pani mi po prednese povedala, že to bol najkrajší zážitok v jej živote. Ale najčastejšie aj tak čítam veci a ľudí na chodníkoch, v parku, pri cestách…, tam všade je najkrajšia poézia sveta!
Pripravila: Gréta Fábryová
Tu ma samu nenecháš
Keď si ma raz zavolajú
po kosení trávy
na dožinky v raji,
budem tvojim anjelom.
S vencom klasov vo vlasoch
sypať ti dole zaláskavené bozky,
dívať sa, ako ma polievaš,
meníš mi vodu,
dívaš sa rovno slnku do očí
a preto občas plačeš.
Nieže to, Bože, zariadiš naopak!
Veď nemusím
mať vždy
ja
posledné slovo.
xxx
Do tváre jej Boh
odkreslil strom z parku
a ešte ju aj ohol
pokrivil
a nechal samú
Napíšem mu
že ma sklamal.
Keď som mala desať
povedal mi
že mamy nestarnú
Teraz už nemá čo na robote
nudí sa
Tak odkresľuje
vlastné diela
na ruky a do tváre
všetkým
Adamom a Evám
Ani na mňa už nepozerá
ako na dieťa
Už neklame
Ja si to však
pamätám
Vrátim mu to
požalujem
jeho mame
Básne zo zbierky Kľúče od neba