Predstavte si, že sa vo vašom živote nič dramatické nestalo. Máte okolo seba ľudí, prácu, možno aj dôvody na vďačnosť. A predsa necítite nič. Ani smútok, ani bolesť. Len prázdno. Ako keby niekto stiahol zvuk na emóciách.
Presne takto vyzerá anhedónia. Stav, o ktorom sa príliš nehovorí, no žije s ním viac ľudí, než si myslíme.
Veci, ktoré nás kedysi tešili, prestanú dávať zmysel
Hudba, ktorá vás kedysi roztancovala, je odrazu len hluk. Stretnutia s priateľmi sú vyčerpávajúce, nerobia vám radosť. Úspech v práci neprináša žiadne uspokojenie. Smejete sa, odpovedáte, fungujete, no vo vnútri ste sa odpojili.
Anhedónia nie je len „zlá nálada”. Nie je to rozmar ani lenivosť. Je to stav, keď mozog prestane odmeňovať. Viac nedokáže vyslať signál radosti a vy nemáte chuť vstať z postele. A práve preto je taká zradná.
Prečítajte si: Úzkosť a depresia medzi deťmi narastajú: Čo ohrozuje duševné zdravie detí?
Neviditeľná, ale neskutočne vyčerpávajúca
Ľudia s anhedóniou často vyzerajú tak, že sú úplne v poriadku. Chodia do práce, starajú sa o rodinu, plnia povinnosti. Lenže každý deň prežívajú s pocitom, že žijú za sklom. Vidia život, ale nedokážu sa ho dotknúť.
A okolie to nechápe. Konštatujte, že máte všetko. Radí, že sa máte viac snažiť a myslieť pozitívne. Lenže anhedónia nie je o snahe. Je to strata prepojenia medzi tým, čo robíme, a tým, čo cítime.
Zakráda sa ako zlodej
Anhedónia býva súčasťou depresie, úzkostných porúch, vyhorenia, posttraumatického stresu či dlhodobého preťaženia. Niekedy sa objaví po období silných emócií, ako keby si psychika povedala, že stačilo. Anhedónia vie byť desivejšia než smútok. Smútok bolí, ale aspoň ho cítite. Anhedónia je ticho, v ktorom sa človek začína pýtať, či je ešte vôbec schopný niečo cítiť.
Dá sa z nej dostať?
Áno. Ale nie rýchlo a nie povrchne. Cesta späť vedie cez pomenovanie vyčerpania, hnevu, smútku, ktorý nemal priestor. Cez odbornú pomoc, terapiu, niekedy aj liečbu.
Radosť sa však nevráti hneď. Najprv prídu malé momenty. Len krátky záujem, slabý záchvev, pocit, že niečo nie je úplne prázdne. Ale práve tieto okamihy sú dôležité.
Prečítajte si: Úzkostný strach o život dieťaťa môže matku aj dieťa vyčerpávať
Anhedónia nie je moderný pojem ani výmysel dnešnej doby
Už koncom 19. storočia si francúzsky psychológ a filozof Théodule-Armand Ribot všimol zvláštny, no výrazný jav: ľudí, ktorí neboli vyslovene smutní, netrpeli úzkosťou ani melanchóliou, a predsa akoby stratili schopnosť prežívať radosť. Práve on tento stav pomenoval ako anhedóniu – z gréckeho an (bez) a hēdonē (potešenie), teda doslova „neschopnosť cítiť pôžitok”.
Ribot upozornil, že psychické ťažkosti nemusia vždy znamenať bolesť či smútok, ale niekedy ide o ticho. O vyhasnutie emočnej odozvy na veci, ktoré kedysi prinášali radosť.
V priebehu 20. storočia sa anhedónia postupne stala jedným z kľúčových príznakov depresie a neskôr aj ďalších duševných porúch, ako sú schizofrénia, posttraumatická stresová porucha, závislosti či syndróm vyhorenia. Moderná veda dnes potvrdzuje to, čo Ribot intuitívne tušil – anhedónia nie je slabosť ani nedostatok vôle. Súvisí s fungovaním mozgu, najmä s dopamínovým systémom, ktorý zodpovedá za pocit odmeny, motiváciu a schopnosť tešiť sa. Významnú úlohu v jej vzniku zohráva aj dlhodobý stres a preťaženie nervového systému.
