Predstav si, že ideš na prechádzku s bábätkom – a kočík ide vedľa teba sám. Ty máš voľné ruky, kávu v jednej, telefón v druhej. Presne toto sľubuje virálne video s názvom Tesla Robopod, ktoré za pár dní nazbieralo tisíce zdieľaní.
A spustilo debatu, ktorá hovorí o nás, mamách, viac než o technológiách.
Najprv dôležitý fakt: Robopod neexistuje
Skôr než sa pustíme do zamyslenia, treba si povedať podstatný fakt. Samojazdiaci kočík Tesla Robopod nie je skutočný produkt. Video vytvoril dizajnér Dogan Ural pomocou umelej inteligencie – je to vizuálny koncept, render, nie oficiálna kampaň Tesly. Na e-shope automobilky žiadny taký produkt nenájdeš.
A predsa. To, že je video vymyslené, neznamená, že je vymyslená aj otázka, ktorú otvorilo. Inteligentné kočíky totiž reálne existujú – firma Cybex predáva kočík s motorčekom, ktorý ti asistuje pri tlačení do kopca. Rovnako ti bude dieťatko hojdať. Takže otázka „zverila by si dieťa robotovi?” nie je žiadne sci-fi. Je to otázka najbližších rokov. Sama som pri výbere kočiara natrafila na túto novinku a zvažovala, či ručné hojdanie a uspávanie budem robiť ja a potom ma občas prichytíte aj v obchode ako hojdám nákupný košík alebo si doprajem do tretice túto absolútnu vychytávku.
Čo hovoria komentáre: matka by tomu nikdy neverila
Pod virálnym videom sa strhla lavína. Jedna mama píše, že kočík svojich detí tlačila vždy sama a robotovi by ho nezverila nikdy – technológia je vítaná, ale niektoré hodnoty sú nedotknuteľné. Ďalšia s humorom dodáva, že dizajn je krásny a pokojne by ho používala… manuálne. A niekto trefne poznamenal, že robot ti nikdy nenabehne na retardér len preto, aby počul ten detský chichot. Presne tam je jadro. Nie v technike. V tom, čo prechádzka s kočíkom v skutočnosti je.
Prechádzka s kočíkom nie je logistika. Je to vzťah
Poviem to za seba tak ako to mám ja: na prechádzky s kočíkom som sa veľmi tešila. A tlačiť ho mi nielenže neprekážalo – prišlo mi to super.
Niekto si platí posilňovňu, kde tlačí pred sebou závažie na saniach a ešte si naň prikladá kotúče. Ja som mala to isté zadarmo, na čerstvom vzduchu, aj s kopcom navyše. Kočík do kopca je drep, výpad aj kardio v jednom. A bonus, ktorý ti žiadna činka nedá: hore na teba čaká spokojné bábätko, nie tréner s tabuľkou.
Ale fyzička je len polovica príbehu. Tá druhá je dotyk. Keď tlačíš kočík, cítiš v rukách každý obrubník, každú zmenu tempa. Vidíš dieťaťu do tváre, nakloníš sa k nemu, keď zakňučí, zastavíš, keď ho zaujme strom plný vtákov. Prechádzka je jeden z mála momentov dňa, keď nemusíš nič – len ísť, dýchať a byť spolu. „Outsourcovať” toto robotovi mi príde ako „outsourcovať” objatie.
Pre koho to teda je? Lebo niekomu by to život zmenilo
A teraz tá nepohodlnejšia časť zamyslenia. Lebo najjednoduchšie by bolo celé to zhodiť zo stola jednou vetou: „Aká matka by to kupovala?”
Lenže medzi komentármi sa objavil aj iný hlas. Pre mamy s telesným znevýhodnením, po úraze, s obmedzenou hybnosťou rúk by takáto technológia nebola rozmar – bola by to sloboda. Možnosť ísť s vlastným dieťaťom von bez toho, aby museli prosiť o pomoc. Pre rodiča na vozíku môže byť kočík s asistovaným pohonom rozdiel medzi „nemôžem a môžem“.
Technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá. Otázka znie: rieši skutočný problém, alebo len vyrába pohodlie tam, kde žiadny problém nebol?
Pre zdravú mamu, ktorej kopec s kočíkom nahrádza „fitko”, je samojazdiaci kočík odpoveď na otázku, ktorú si nikto nepoložil. Pre mamu, ktorá kočík fyzicky tlačiť nedokáže, je to možno najdôležitejší vynález dekády.
Čo nám táto virálna kauza hovorí o dnešnom rodičovstve?
Možno ti napadlo to isté, čo mne: prečo nás vlastne tak ľahko presvedčilo AI video o produkte, ktorý neexistuje? Lebo zapadá do príbehu, ktorý už dávno žijeme. Do sveta, kde sa každá minúta má optimalizovať, každá námaha eliminovať a každá voľná ruka okamžite zaplniť niečím ďalším.
Lenže rodičovstvo nie je proces na optimalizáciu. Tie „neefektívne” momenty – pomalá chôdza, zastávky pri každom psovi, kopec, čo ťa zadýcha – nie sú nedostatok, ktorý treba odstrániť. To je presne ten cieľ, kvôli ktorému sa na prechádzku ide.
Takže… Keď sa raz samojazdiace kočíky naozaj objavia v slovenských uliciach (a to sa určite objavia), moja odpoveď je jasná: ďakujem, neprosím. Závažie si pred sebou potlačím sama. Aj do kopca. Hlavne do kopca.
A čo ty?
Tešila si sa na prechádzky s kočíkom, alebo by si voľné ruky brala všetkými desiatimi? Napíš nám svoj názor do komentárov – táto debata si zaslúži aj slovenské hlasy, nielen tie virálne.
A ak ťa bavia témy, kde sa technológie stretávajú so skutočným životom žien, pridaj sa k nám. V členských balíkoch inšpirácia – komunita – klub nájdeš ženy, ktoré riešia presne toto: ako si z moderného sveta zobrať to užitočné a nenechať si vziať to podstatné. Viac na akcnezeny.sk/clenske-baliky/.