Láska nestačí? Prečo adopcia na Slovensku naráža na bolestivé bariéry?

Adopcia nie je len témou zahraničných celebrít. Aj známe osobnosti zo slovenského verejného života vedia, že rodina sa nerodí iba biologicky, ale najmä rozhodnutím a láskou.

Politici ako Béla Bugár, Natália Blahová či Veronika Remišová otvorene hovorili o svojich skúsenostiach s adopciou. Ich príbehy majú spoločné jedno – prvotné stretnutie, ktoré často rozhodne za všetko, aj vedomie, že každé adoptované dieťa si so sebou nesie vlastný príbeh.

Adoptívne rodičovstvo nie je rozprávka bez výziev. Deti často trpia traumami z opustenia či z inštitucionálnej starostlivosti a potrebujú čas, trpezlivosť a bezpečie, aby dokázali veriť. Ako hovoria samotní rodičia, najťažšie sú začiatky – budovanie dôvery, pochopenie emócií a hľadanie rovnováhy vo výchove.

Zároveň je to však aj jeden z najhlbších vzťahov, aké môžu vzniknúť. Láska k dieťaťu totiž neprichádza cez DNA, ale cez každodennú blízkosť, starostlivosť a prijatie.

Silný odkaz a láska

V posledných rokoch hovoria otvorene o tejto téme aj známe mediálne osobnosti. Pred pár dňami obletela slovenský svet krásna správa, že si Adela Vinczeová a jej manžel Viktor po synovi Maxíkovi osvojili aj dcérku. Ich rozhodnutie opäť otvorilo dôležitú spoločenskú diskusiu, že rodina môže mať mnoho podôb a každá z nich je rovnako hodnotná.

Ich príbeh nám predostrel skutočnú realitu, že adopcia nie je „náhradné riešenie”, ale vedomá voľba. Voľba prijať dieťa také, aké je – aj s jeho minulosťou – a ponúknuť mu stabilitu, ktorú možno nikdy nezažilo.

Rodičovstvo, ktoré si vyberiete srdcom

Adoptívni rodičia zvyknú hovoriť, že chvíľa, keď dieťa prijmú za svoje, ruší všetky rozdiely medzi „vlastným” a „osvojeným”.

Takéto rodičovstvo učí veľkej pokore. Učí, že láska nie je automatická, ale rastie, že dôvera sa buduje pomaly a že najdôležitejšie nie je, odkiaľ dieťa prišlo, ale kam patrí teraz.

V konečnom dôsledku ide o jednoduchú, no silnú pravdu. Každé dieťa potrebuje niekoho, kto ho bude bezpodmienečne milovať. A každý, kto túto lásku dokáže dať, môže byť rodičom.

Realita adopcií na Slovensku je ale oveľa zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Hoci sa často hovorí o opustených deťoch, ktoré čakajú na rodinu, v skutočnosti len malá časť z nich môže byť reálne adoptovaná.

Fakty a zákony

Podľa dostupných údajov žije dnes na Slovensku približne 4 000 detí v centrách pre deti a rodiny a ďalších viac ako 1 400 v profesionálnych rodinách. Spolu ide teda o tisíce detí vyrastajúcich mimo vlastnej rodiny. Napriek tomu však väčšina z nich nie je právne voľná na adopciu. Napríklad v roku 2022 bolo v takýchto zariadeniach takmer 5 000 detí, pričom veľká časť z nich nespĺňala podmienky na osvojenie.

Na druhej strane stojí počet samotných adopcií – ten je prekvapivo nízky. V roku 2024 bolo na Slovensku osvojených 232 detí, pričom dlhodobo sa pohybujeme len v stovkách ročne a čísla skôr klesajú.

Vzniká tak zvláštny a bolestivý paradox. Tisíce detí vyrastá bez stabilnej rodiny. Len stovky z nich si rodičia adoptujú.

Dôvodom nie je nezáujem o deti. Práve naopak. Problém je najmä právny a systémový.

Väčšina detí v zariadeniach totiž nie sú siroty. Až približne 98 % z nich má biologických rodičov. Ide o tzv. sociálne siroty – deti, ktorých rodičia sa o ne nevedia, nechcú alebo nemôžu starať, no stále majú rodičovské práva. A práve tie sú kľúčové.

Kým rodičia nedajú súhlas na adopciu, alebo im súd neobmedzí či neodoberie rodičovské práva, dieťa nie je možné právne osvojiť.

Tento proces je zámerne prísny a zdĺhavý. Štát sa totiž vždy snaží najskôr zachovať biologickú rodinu alebo ju obnoviť. Až keď to zlyhá, prichádza na rad adopcia.

Ďalším dôvodom sú konkrétne životné situácie detí. Mnohé majú nevysporiadané právne vzťahy (napríklad neznámy otec, prebiehajúce súdy), rodičov vo výkone trestu alebo na liečení, alebo sú súčasťou súrodeneckých skupín, ktoré sa štát snaží nerozdeľovať.

Zároveň platí aj citlivá, no reálna skutočnosť. Medzi tým, aké deti čakajú na rodinu a aké si ľudia želajú adoptovať, je rozdiel. Väčšina žiadateľov túži po malom, zdravom dieťati, no v systéme sú častejšie staršie deti, súrodenci alebo deti so zdravotnými či psychickými zraneniami.