S príchodom 20. storočia sa v oblasti medicíny začali diať veľké zmeny. S tým stúpal aj záujem o lekársku prácu. Ten prejavovali aj ženy, ktoré si však pozíciu v nemocniciach museli vybojovať. Potvrdzuje to aj príbeh Slovenky Márie Bellovej.

Na začiatku 20. storočia boli ženy v bielych plášťoch vo viacerých európskych krajinách skôr výnimkou. Na svoju prvú lekárku čakali aj slovenskí pacienti. O ich liečenie prejavilo záujem množstvo žien, no ich túžba po lekárskom poslaní stroskotala na predsudkoch. Mária Bellová sa však rozhodla postaviť nepriazni vtedajšej spoločenskej situácie a vydobyť si právo liečiť.

Najväčšou oporou jej bol otec

Rodáčka z Liptovského sv. Petra sa narodila v roku 1885 do rodiny evanjelického farára Š. Bellu. Práve otec zohral na ceste Márie za lekárskym poslaním kľúčovú úlohu. Všetko začalo domácim štúdiom latinčiny, po ktorom nasledovala meštianska škola a mimoriadne štúdium na lýceu v Banskej Štiavnici, ktorú v tom čase dievčatá navštevovať nemohli. Mária chodila do školy iba na skúšky, ktoré vždy zvládla na výbornú. Po maturite sa rozhodla pre štúdium medicíny. Aj vtedy zohral významnú úlohu jej otec, ktorý využil kontakty a aj napriek nevôli vedenia školy ju dostal na lekársku fakultu v Budapešti.

Chcela pomáhať chorým

Odvážna študentka pociťovala túžbu stať sa lekárkou už v mladšom veku. Odjakživa chcela prácu, pri ktorej by mohla pomáhať, a práve lekárska profesia sa jej zdala ako najlepšia forma pomoci. Zlomovým momentom bol pohľad na chorých krajanov z Liptova, ktorí sa vracali zo stavebných prác v Budapešti s tuberkulózou. Ochorenie sa potom šírilo v ich rodinách, pričom mnohí mu kvôli nedostatočnej zdravotnej starostlivosti podľahli. Po týchto skúsenostiach bola pevne rozhodnutá, že svoj život zasvätí lekárskej práci napriek tomu, že tušila, aký boj bude musieť kvôli tomu podstúpiť.

Nebojovala len s chorobami

Prvé ťažké chvíle prichádzali hneď počas štúdia v Budapešti, na ktoré nastúpila so 4 ďalšími ženami v roku 1905. Na rozdiel od týchto študentiek mala pomerne ťažšiu pozíciu, pod čo sa podpísala slovenská národnosť. Profesori nielenže nedôverovali, že žena zvládne anatomické štúdium, často jej dávali pociťovať, že slovenskí študenti nedisponujú takým intelektom ako tí maďarskí. Situáciu ešte vyhrotili národnostné a emancipačné aktivity organizované študentmi zo Slovenska. Napriek všetkým predsudkom a výsmechu sa jej v roku 1910 podarilo úspešne spromovať, vďaka čomu ako prvá Slovenka získala titul lekárky všeobecného lekárstva.

Už dnes – webinár ZDARMA o prvej návšteve zubnej lekárky od začiatku do konca

Lekárska kariéra Márie Bellovej:

– po promóciách praxovala viac ako rok na psychiatrii v Pécsi

– po zastávke v Pécsi strávila polrok na chirurgii v Trenčíne

– v roku 1913 praxovala rok na  internom oddelení v Berlíne

– popri praxi absolvovala študijné pobyty v Paríži a v Bruseli

– následne začala lekársku kariéru v rumunskom Targu Mures

– počas 1. sv. vojny pôsobila v Rumunsku ako vojenská lekárka

– v roku 1920 sa vrátila na Slovensko do nemocnice v Košiciach

– o 5 rokov neskôr nastúpila do liečebného ústavu TBC v Tatrách

Špecializovala sa na tuberkulózu

Túžba Márie Bellovej pomáhať ľuďom trpiacim tuberkulózou sa nakoniec splnila. Po rokoch praxe a lekárskej kariéry začala mať problémy s pľúcami, kvôli čomu prijala pracovné miesto v Dolnom Smokovci, kde v roku 1925 nastúpila do Šrobárovho detského liečebného ústavu TBC. Najprv pracovala ako bežná detská lekárka starajúca sa o choré deti, no neskôr obsadila miesto primárky zodpovednej za chod celého ústavu. Pomoc chorým deťom ju však napĺňala, takže vo Vysokých Tatrách ostala až do roku 1957, kedy odišla do dôchodku a presťahovala sa k rodine na Morave, kde prežila ešte 16 rokov.

V roku 1973 sa životný príbeh Márie Bellovej definitívne ukončil. Ako inšpirácia pre mladé medičky a začínajúce lekárky je však príkladom dodnes. Rodáčka z Liptova totiž nebola iba prvou slovenskou lekárkou. Ku cti jej slúži najmä pracovný prístup a ochota oddať sa svojmu poslaniu naplno, čo z nej urobilo jednu z najlepších lekárok nielen na Slovensku.

Andrea z blogu Zápisník zubárky: Po vlastnej skúsenosti dbám na to, aby sa pacienti u mňa cítili pohodlne