NAČÍTAVAM

Type to search

AKČNÉ TIPY AKČNÉ ŽENY MAGAZÍN ODPORÚČANÉ ROZHOVORY

Markéta Derdáková vlastní biofarmu a cestuje po svete. Z Grónska sa takmer nevrátila!

Kristína Majerová
Share
Markéta Derdáková, žena

Vedkyňa na Ústave zoológie SAV špecializujúca sa na výskum kliešťov a ochorení prenášaných kliešťami. Dramatické kurzy v divadle Meteorit. Zdravý životný štýl. Podnikanie na biofarme Kaška na myjavských kopaniciach. Občianske združenie Amazonky venujúce sa podpore žien s rakovinou prsníka. Život s rakovinou. Všetky spomínané fakty majú spoločného menovateľa, ktorým je Markéta Derdáková.

Markéta, vy ste naozaj všestranná žena. Veda, farma, šport. Venujete sa najmä výskumu kliešťov a ochorení, ktoré kliešte prenášajú. Prečo vám učarovali práve kliešte? 

Markéta Derdáková, práca, SAV, kliešte

Markéta Derdáková v práci

Po skončení Univerzity veterinárskeho lekárstva som veľmi túžila ďalej študovať aspoň na nejaký čas na kvalitnej univerzite v USA. Vedela som, že takéto možnosti ponúka skôr výskum ako klinická veterina. Po skončení školy som aj preto nastúpila na doktorandské štúdium na Parazitologický ústav SAV, kde bola témou mojej dizertačnej práce epidemiológia lymskej boreliózy.

Počas prvého roka doktorandského štúdia sa mi podarilo otehotnieť, porodiť, ale aj získať prestížne Fulbrightovo štipendium a ani neviem, ako som sa dostala na rok a pol na jednu z najlepších amerických univerzít Yale University. Práve na tomto mieste sa začal v 70. rokoch 20. storočia výskum novoobjaveného ochorenia lymskej boreliózy, ktorá je najčastejšou chorobou prenášanou kliešťami na severnej pologuli.

Trúfnu si kliešte aj na vás?:)

Áno, trúfnu a nielen v práci pri vlajkovaní, ale aj na našej farme, kde v období ich najväčšej aktivity na jar, vyťahujem večer aj päť kliešťov z každého z nás vrátane seba. Tiež som aj skúsila, aké je to mať lymskú boreliózu. Dokonca som si vtedy ani nevšimla, že som mala kliešťa a týždeň som chodila v teplotách. V noci som sa neskutočne potila. Až po týždni som si na ruke všimla typickú boreliovú vyrážku – erytém. Keď som tak spätne uvažovala, presne som vedela, kedy sa musel pricicať. Moje vzorky krvi a priebeh imunitnej odpovede sledovali kolegovia v Nemecku, lebo sme si podľa príznakov mysleli, že to bude druh, ktorý sa objavil v Európe nedávno, ale bol to len jeden z našich nudných druhov, čo vyvoláva neuroboreliózu. Vybrala som dva týždne antibiotiká a bola som v absolútnom poriadku.

Na myjavských kopaniciach ste založili biofarmu Kaška. Čím si vás získali myjavské kopanice?

S manželom Jurajom sme hľadali miesto, kde by si naša rodina mohla vytvoriť vysnívané rodinné sídlo, žiť takmer sebestačne a šetrne k prírode v blízkom kontakte s okolitým prostredím a zvieratami. Nemalo to byť ďaleko od Bratislavy. Pred pár rokmi sme našli pozemok na myjavských kopaniciach s obrovským ovocným sadom a starými pôvodnými domami a hospodárskymi budovami. Prostredie nám učarovalo, cítili sme tam výbornú energiu – určitý „génius loci“.

Na okolitých poliach a lúkach môžete bežne zazrieť stáda danielov, sŕn, ale aj hopkajúceho zajaca. Nad hlavami krúžia myšiaky, v kríkoch môžete vyplašiť bažanty. Je to také slovenské safari. Pôvodný kopaničarsky dom sme začali prerábať s plánmi chovať ovce, kozy, dobytok, hydinu, pestovať zeleninu, ovocie a tiež aj ponúkať rôzne zážitkové pobyty. Keďže pre pracovné povinnosti natrvalo bývať na kopaniciach nemôžeme, nahovorila som bývalú kolegyňu z Košíc, ktorá sa s manželom a dcérou presťahovali cez celú republiku a stali sa našimi správcami na farme. Prišli sme na to, že cesta je to síce náročná a dlhá, ale baví nás a dodáva nám energiu na ďalšiu prácu.

Čo ponúka biofarma Kaška?

Ponúkame lokálne produkty podľa sezóny – jablká, hrušky, zemiaky, vajíčka, ale aj produkty z konopy siatej (olej, mydlá). Chováme králiky, sliepky, husi, morky, ovce, kozy, mangalice. Zvieratá sú chované najmä krmivom, ktoré si sami dopestujeme, majú voľný pohyb a šťastný život, sú prítulné a sú veľkým lákadlom pre návštevníkov, najmä pre deti. Dokážeme ubytovať hostí vo veľkej chalupe pre 17 ľudí a domčeku, v ktorom sú dva apartmány pre 4 – 6 ľudí.

Ubytovaní sa môžu spolupodieľať na chode farmy kŕmením a pasením zvierat, zberom zemiakov, jabĺk, byliniek. Prípadne sa môžu kúpať v súkromnom jazere, grilovať na terase, tancovať okolo ohňa alebo sa prechádzať po okolí, či už peši, na bicykli, alebo aj na koni (po dohode so susedou). Som certifikovaná inštruktorka nordic walkingu a veľmi rada zasvätím záujemcov do tejto veľmi zdravej aktivity. Okolité pahorkatiny sú na chôdzu s nordic-walkingovými palicami viac ako ideálne. Plánujeme organizovať rôzne tematické a zážitkové pobyty. Už sa s kamarátkami nevieme dočkať, kedy budeme môcť organizovať bežecké, umelecké, jogové, ale aj rôzne iné workshopy. Snáď v lete to už bude možné.

Všetky informácie o našej farme sú dostupné na stránke www.biofarmakaska.sk alebo na sociálnych sieťach.

Prekonali ste rakovinu prsníka. Čo vám rakovina vzala a čo dala?

Markéta Derdáková, kampaň rakovina, AVON, 2016

Zdroj foto: AVON, kampaň 2016

Rakovinu prsníka som neprekonala, ale žijem s ňou. Keď som pred viac ako siedmimi rokmi, tesne pred mojou štyridsiatkou, ochorela, bola som zaskočená, ale brala som to tak, že absolvujem potrebnú liečbu a na chorobu mi ostanú len nepríjemné spomienky. Vďaka mojej perzistencii som bola diagnostikovaná skoro, a preto som mala veľkú šancu na úplné vyliečenie. V tom čase som sa popri zaisťovacej hormonálnej liečbe začala venovať môjmu duchovnému aj fyzickému rozvoju.

Ešte viac som sa venovala zdravej životospráve, snažila som sa menej pracovať, viac spať, športovať a venovať sa rodine a starým aj novým koníčkom. V tom čase som začala byť aktívna v novovzniknutom občianskom združení na pomoc ženám s karcinómom prsníka OZ Amazonky, kde som spoznala úžasné ženy. Tiež som začala chodiť na dramatické kurzy do divadla Meteorit. S rodinou sme veľa cestovali.

Spoznala som mnoho úžasných ľudí, zaujímavé miesta, obohatila sa o nové zážitky, čiže toto všetko mi choroba dala.

Prečítajte si aj rozhovor s Katarínou Olíkovou: Vtedy mi rakovina otvorila dvere, teraz som vstúpila

Po necelých štyroch rokoch sa mi choroba vrátila. Nasledovala nová liečba, operácia, ožarovanie a takto sa to opakuje raz za čas, keď choroba príde na to, ako prekabátiť liečbu, ktorú momentálne beriem. Preto sa snažím byť vždy o krok dopredu. Som vedec a mám naštudované najnovšie informácie o možnostiach liečby a diagnostike. Moja lekárka, MUDr. Eva Oravcová, PhD., so mnou komunikuje ako s rovnocenným partnerom, čo si veľmi vážim.

Čo mi choroba vzala? Moje telo sa operáciami a liekmi zmenilo. Zvykla som si a dokázala som sa s tým vyrovnať. Ak by som však mohla vrátiť čas o osem rokov dozadu, a ostala by som radšej úplne zdravá aj na úkor tých úžasných vecí, ktoré sa mi za posledné roky stali. Neváhala by som to v sekunde vrátiť späť.

Ste aktívnou členkou občianskeho združenia Amazonky, ktoré sa venuje podpore žien s rakovinou prsníka. Čo ženám trpiacim rakovinou prsníka najviac chýba?

Predsedníčka občianskeho združenia Amazonky je novinárka a spisovateľka Eva Bacigalová, ktorá mi v začiatkoch mojej liečby veľmi pomohla. Občianske združenie Amazonky vznikalo v čase, keď som začínala liečbu. Bolo to v roku 2013. Stala som sa tak jednou zo zakladajúcich členiek. V Amazonkách sa snažím odovzdávať svoje skúsenosti ženám a šíriť informácie o najnovších poznatkoch v liečbe o zdravej výžive a zdravom životnom štýle, medzi ktoré patrí kvalitná strava a dostatok pohybu.

Beh, občianske združenie Amazonky

Beh pre zdravé prsia (organizuje občianske združenie Amazonky a Ružová stužka)

Čo ženám chýba? To je dosť individuálne. Tým, ktoré nemajú dostatok rodinnej podpory alebo priateľov, chýba asi ľudská blízkosť a pochopenie, že nie vždy je dobrý deň. Je určite fajn, keď sa o svojich problémoch môžu porozprávať s niekým, kto je v podobnej situácii, prípadne si tým prešiel v minulosti. A tu prichádzajú na rad Amazonky. Takéto zdieľanie dodáva mnohým ženám silu a optimizmus. Mnohé sa vďaka nášmu združeniu stali výbornými kamarátkami, našli si medzi sebou spriaznené duše.

Niektorým ženám hlavne s pokročilou rakovinou prsníka však chýba inovatívna liečba, ktorá by im mohla zaručiť kvalitný život na určitú dobu. Sú to lieky, ktoré sú síce na Slovensku registrované, ale nie sú kategorizované, prípadne ich poisťovne schvália v začiatkoch liečby a nie vo vyšších líniách. A toto je veľký problém, ženy strácajú nádej, robia zbierky, predávajú majetky, aby si lieky, ktoré stoja tisíce eur na mesiac, mohli kúpiť samy.

Prečítajte si aj rozhovor s Miroslavou Harišovou: Choroba mi dovolila nazrieť do svojho vnútra, spoznať svoje strachy a skúsiť s nimi zabojovať

Čo nepotrebujú počuť?

Toto je tiež individuálne. Ja celkom „nemusím” komentáre typu: „Ty to dáš. Uvidíš, bude to dobré,” a podobne. Tiež nepotrebujem počuť dobre mienené rady, ako sa úplne vyliečim alternatívnou cestou, meditáciou či pitím rôznych „lektvarov” a ako ma klasická medicína zabije. Verte mi, že chorí ľudia skúšajú takmer všetko, teda aj alternatívnu liečbu, avšak také jednoduché to nie je. V mojom okolí som sa stretla s rôznymi osudmi, kde malo dôjsť k zázračnému vyliečeniu. Bohužiaľ, zázraky sa nekonali.

A ako vedia „obyčajní ľudia“ pomôcť najviac? Myslím, že určitou formou, či už priamo, alebo cez blízkeho, má s onkologickým ochorením skúsenosť takmer každý. Pomoc spočíva v tom, že človek ostane taký, ako bol predtým, a k človeku, ktorý ochorel, sa správa úplne rovnako ako pred chorobou. Moje „obyčajné kamarátky a rodina“ to tak robia a cítim sa potom úplne ako „obyčajný človek“, a tak to má byť.

Popri všetkom sa zúčastňujete dramatických kurzov v divadle Meteorit. Je to vaše dobíjanie bateriek alebo vybíjanie emócií?

Na dramatické kurzy do Meteoritu chodím od roku 2014. Začala som hneď po ukončení prvej liečby. Prihlásiť sa na kurz bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí posledných rokov. Režisér Róbert Csontos vytvoril dokonalý „vesmír“, kde je všetko možné a odohráva sa tu a teraz. Je to aj dobíjanie bateriek aj vybíjanie emócií v jednom. Stretli sme sa úžasná partia ľudí rôzneho veku z rôznych sfér. Momentálne máme pre pandémiu Covid-19 prestávku, a už sa neviem dočkať, keď sa opäť v našom „vesmíre“ stretneme, lebo je to fantastická psychohygiena.

Máte dve deti, dcéra má 13 rokov, syn 20 rokov. Zdedili vaše akčné, respektíve podnikateľské gény?

Myslím, že deti majú viac podnikateľských génov ako ja a tiež sú aj dosť akčné. Dcéra Karolínka sa začala venovať upcyklácii košieľ a už má aj svoje zákazníčky. Syn Jakub popri štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského pracuje u manžela vo firme. Má na starosti dokonca dva projekty, v ktorých rozbieha na Slovensku predaj dvoch produktov.

Športujete?

nordic walking, myjavské kopanice

nordic walking, myjavské kopanice

Áno, pohyb je pre mňa život a súčasť každého dňa. Sedem rokov behám a aktívne športujem. Okrem behu a nordic walkingu cvičím pilates, jogu, v zime lyžujem. Verím, že vďaka pohybu mám aj tri roky po recidíve život ako takmer zdravý človek.

Ako a kedy stíhate relaxovať?

Ja relaxujem popri tom čo robím, pretože väčšinu vecí robím s radosťou.

Rada trávite rodinný čas cestovaním. Navštívili ste krajiny ako Aljaška, Grónsko, Galapágy, Botswana. Čo vás najviac očarilo? Kde by ste sa ešte chceli vrátiť?

Každá naša cesta bola niečím výnimočná. Máme nekonečne veľa zážitkov. Najdôležitejšie je, že na cestách sme spolu celá rodina my s manželom a dvoma deťmi. Spoločne prežitý čas je veľmi intenzívny. Napríklad, na Aljaške sme šli s karavanom ďaleko za polárny kruh po ceste, ktorá sa síce volala highway (diaľnica), ale bola to prašná cesta bez mobilného signálu a okrem nás sme tam za 500 km stretli asi dva kamióny, ktoré prevážali plyn. Myslím, že keby sa nám niečo stalo, tak asi nás skôr nájdu grizlyovia ako ľudia. Netušili sme, že je zakázané ísť tam s karavanom. My sme tam šli, lebo sme mali dopredu zaplatený výlet za Eskimákmi, ktorí žijú obkolesení horami bez akejkoľvek civilizácie.

Grónsko

rodinný výlet v Grónsku

Z Grónska sme sa zas takmer nedostali na let domov, keďže podľa lokálnych aeroliniek nám rezervácia zo Slovenska neplatila. Lovili sme tam tresky a rannú kávu si dávali s výhľadom na ľadovce. V Rusku na Bajkale a Altaji sme navštívili ľudí, ktorí žijú spôsobom života spred pár sto rokov (Staroverci) a prijal nás aj Burjatský šaman.

Na Galapágoch nás fauna a flóra doslova očarili. Tam sme mali pocit, že sme sa precestovali nielen na druhú stranu zemegule, ale aj v čase a presunuli sme sa do druhohôr. Zvieratá tam vôbec nie sú plaché. Tulene poslušne čakajú na trhu s rybami vedľa kupujúcich na zvyšky. Popri ceste môžete stretnúť leguány, ktoré sa vyhrievajú na slnku. Žijú tam prečudesné vtáky – „blue-footed booby”, ktoré majú modré zobáky a nohy. Ďalšie zvieratá dorastajú do obrovských rozmerov, ako napríklad korytnačky slonie.

Ktorá krajina zanechala najväčší dojem?

Galapágy, korytnačka slonia

objavujeme svet: Galapágy

Najväčší dojem na nás však urobila Afrika, konkrétne Botswana, aj keď nám prvých päť dní nedorazila batožina a na safari som chodila v dlhých nohaviciach a blúzke, tak ako som cestovala v lietadle. Kempovali sme uprostred delty rieky Okawango v stanoch, z ktorých sme po západe slnka nesmeli vyjsť, pretože kempy neboli ohradené. Bežne sme naokolo počuli rev levov alebo dupot byvolov.  Nad posteľami sme mali obrovské pavúky, ktoré domáci volali house pearls (domové perly). Boli veľké asi ako päsť, ale neškodné.

To sa však nedá povedať o škorpiónovi, ktorého dcéra našla na moskytiére nad posteľou. V tú noc sme s dcérou z postele ani nohu nevystrčili. Chlapi spali vo vedľajšom stane, a aj keď bolo po západe slnka, donútila som manžela, aby vybehol z ich stanu a šľapkou zneškodnil škorpióna. Príroda tam však bola úžasná, od prvej chvíle som mala pocit, že sme sa presunuli do dokumentárneho filmu z National Geographic Wild. Ráno sme vstávali o piatej, ale stálo to za to. Naokolo nás sa voľne preháňali stáda slonov, zebier, žiráf. Videli sme levy, hyeny, leopardy, nosorožce, divé psy, prasatá. V rieke sme sa plavili vedľa krokodílov a hrochov. Dcéra si poctivo zapisovala každé zviera, takže viem, že dokopy sme videli 121 druhov zvierat. Bol to neopakovateľný zážitok. A preto, ak by som si mala vybrať ešte raz len jednu destináciu, kam by som sa chcela vrátiť, bola by to Afrika.

Prezraďte, ako sa všetky tieto aktivity zmestia do 24 hodín a do 7 dní v týždni?

Asi to prišlo časom. Aj keď za dobrodružstvami sme cestovali aj s malými deťmi. Syn mal pol roka, keď sme odišli žiť na rok a pol do USA. Dokonca sme nemali dohodnuté ani ubytovanie, len som mala miesto v laboratóriu a štipendium. Myslím, že dôležité je nebáť sa a ísť za svojím cieľom. Dlhodobé plány si však nerobím, beriem život tak ako príde. Manžel však tvrdí, že som krízový manažér a počítam s rôznymi variantmi, na ktoré sa tak trochu pripravím.

divadlo Meteorit, Markéta Derdáková

divadlo Meteorit, zdroj foto: Anett Kállai-Tóth

Ktorá žena je pre vás vzorom?

V niečom určite moja mama, ona je ešte viac aktívna ako ja, a to bude mať 75 rokov. Je aj veľký optimista, čo sa o mne vždy nedá povedať. A potom asi Pippi Dlhá pančucha. (Smiech.) Ona sa vždy vedela vynájsť, bola dobrosrdečná, mala úžasnú fantáziu a tiež rada cestovala.

Vaše životné motto?

Životné mottá som nikdy nejako neriešila, ale nedávno ma zaujala veta z filmu Vykúpenie z väznice Shawshank. V angličtine znie lepšie: „Get busy living or get busy dying. That’s god damn right.” Ja sa prvej vety z tohto motta, bez toho, aby som o tom vedela, držím už dlhšiu dobu.

Zdroj foto: archív M. D.

Ilustračná foto: Anett Kállai-Tóth

Markéta Derdáková, divadlo Meteorit

divadlo Meteorit, zdroj foto: Anett Kállai-Tóth

Tagy

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X