Pamätáš si, keď si išla na materskú? To vzrušenie, to očakávanie, ten vnútorný hlas, čo šepkal: „Konečne si oddýchneš od práce!” Haha. Haha. Hahahahaha.
Vitaj v realite.
Volám sa mama. A mám pocit, že som stále na materskej. Len mi už štát neplatí a už ani netuším, ktorý je deň.
Ranná smena: od 5:00
Nastavený budík? Načo. Veď „budič” so štyrmi zubami a mokrou plienkou vie presne, kedy máš vstávať. A tak bežíš – raňajky, nočník, záchvat vďaka prepolenému banánu (áno, presne ten, čo si ty omylom prelomila na polovicu). Cez deň si osobná asistentka, krízová manažérka a Google v jednom:
– „Mami, a prečo pes nemôže lietať?”
– „Mami, a kde je Boh?!
– „Mami, a prečo máš na čele tú čiaru, keď sa mračíš?”
(Čiara, dieťa moje, sa volá vyčerpanie.)
Poobedná smena: režim neexistuje
Čo je to „me time”? Znie to ako zakázané kúzlo Harryho Pottera.
Niektoré dni sú krásne, keď všetko ide ako po masle. Ale väčšina vyzerá tak, že aj maslo skončí na koberci, niekto plače (niekedy aj ty) a niekto sa niekde potichu rozhodol načmárať fixku na stenu… Znova.
Nočná smena: na striedačku s panikou
Deti spia. Ale ty ešte nie. Lebo perieš. Alebo umývaš riad. Alebo len sedíš na gauči v tichu a ticho miluješ. Prípadne „scrolluješ” na mobile, lebo iná forma spoločenského života momentálne neexistuje.
Niekedy sa pritom pristihneš, že googliš:
„Kedy presne začnú byť deti samostatné?”
„Ako nenápadne odísť na 3 dni do lesa a prežiť?”
„Koľko kávy denne ešte neškodí nervovej sústave?”
A to najlepšie? Plat už nechodí
Kým si bola na materskej, aspoň ti štát niečo poslal. Symbolické, ale potešilo. Teraz si v režime:
Full-time mama
Zero-time pauza
Forever-time zodpovednosť
Niektoré z nás sa už vrátili do práce. Iné sa stále starajú hlavne doma. Ale ten pocit, že materská nekončí, máme všetky. Pretože hoci už deti vedia chodiť, rozprávať, pýtať sa (a pýtať a pýtať…), stále sme ich stred sveta.
Tak čo s tým?
Je to v poriadku.
– Je v poriadku cítiť sa unavená.
– Je v poriadku mať dni, keď máš chuť utiecť (ale naozaj).
– Je v poriadku nesnívať o dokonalosti, ale o teplej káve a tichu.
Nie si na to sama. Sme v tom všetky. V klube mamy na doživotie. Bez výpovednej lehoty, bez platu, ale s obrovskou misiou: vychovať dobrého človeka.
A aj keď ti nikto neposiela výplatu, výplata života prichádza v momentoch:
– keď ťa objíme to malé vrúcne stvorenie
– keď ti povie „mami, si najlepšia”
– keď večer zaspí, ty ho pozoruješ… a v hrdle cítiš niečo, čo sa volá láska, únava a hrdosť v jednom.
Tak teda: áno. Som stále na materskej. Ale nie je to dovolenka. Je to poslanie. A aj keď mi štát neplatí, platí mi život – v spomienkach, v úsmevoch a v tých chvíľach, keď viem, že robím niečo, čo má skutočný zmysel.