Keď jej lekár v 23 rokoch oznámil vrodenú vývojovú anomáliu maternice, zrútil sa jej sen o budúcej rodine. O to väčší bol zázrak, keď po rokoch prirodzene otehotnela. Radosť však vystriedala bolestivá strata, s ktorou sa učí žiť dodnes.
Prinášame vám skutočný a mimoriadne citlivý príbeh ženy, ktorá si želala zostať v anonymite. Diagnóza vrodenej anomálie maternice, vytúžené tehotenstvo a následná bolestivá strata zmenili jej život navždy. Jej úprimná spoveď je svedectvom o nádeji, bolesti aj sile znovu sa postaviť na nohy.
(Ne)funkčná anomália
Mala som dvadsaťtri rokov, keď mi doktor oznámil správu, ktorú by som v živote nečakala. „Máte vrodenú chybu maternice,” respektíve vývojovú anomáliu s názvom uterus bicornis cum cornu rudimentario. V preklade to znamená, že sú prítomné dve telá maternice, pričom jedno z nich je zakrpatené (rudimentárne).
Doktor na to prišiel na základe 3D ultrazvuku maternice pri riešení občasnej vynechávajúcej menštruácie. Ide o Müllerove anomálie, ktoré vznikajú v embryonálnom vývoji medzi 6. – 13. týždňom tehotenstva.
Zo začiatku som nechápala, čo to znamená. Poprosila som gynekológa, aby mi to podrobne vysvetlil. Povedal, že v budúcnosti budem môcť mať deti len veľmi ťažko. Môže nastať problém s donosením bábätka, pretože v maternici bude mať nedostatok miesta na vývoj. A jeho vývoj sa môže kedykoľvek pozastaviť. Dodal, že to tak môže, ale aj nemusí byť.
Bolo nesmierne ťažké zmieriť sa s tým. Odmalička som túžila po rodine, po tom, ako sa budem starať o maličkého človiečika s láskou a nehou.
Presne si pamätám, akoby to bolo včera, keď mi lekár kreslil moju maternicu – ako vyzerá tá normálna a ako tá moja. Moja mala srdcovitý tvar a jeden roh maternice zakrpatený. Bolo mi do plaču. V hlave mi vírili otázky typu: Prečo práve ja? Ako to mám vlastne prijať? Ako mám prijať seba? Mala som problém so sebaláskou a odpustením samej sebe.
Keďže mi doktor povedal, že sa s tým nedá nič robiť, že to tak jednoducho je, neostávalo mi nič iné, len sa s tým zmieriť.
Mala som strach, či vôbec niekedy budem vedieť prirodzene otehotnieť. No keďže som bola v tom čase sama, prestala som sa nad tým pozastavovať.
Roky plynuli, mladá žena sa sústredila na kariéru
Až kým nestretla muža, ktorý do jej života priniesol lásku a pochopenie. Po dvoch rokoch vzťahu začali uvažovať o rodine. Mali medzi sebou úprimný rozhovor o tom, čo jej kedysi oznámil lekár. Bolo pre ňu ťažké hovoriť, no cítila, že si jej partner zaslúži poznať pravdu. Odpoveďou bolo: „Spolu to zvládneme.”
A tak sa začali pomaličky snažiť. No čím viac na to tlačili, tým menej sa darilo. Po troch neúspešných mesiacoch si dali pauzu. Výsledok testov bol zakaždým rovnaký – negatívny.
Malý zázrak a ticho po ňom: Keď to obaja najmenej čakali, zrazu to prišlo
Pamätám si ten deň. Cítila som sa inak. Podráždená, precitlivená, s pocitom nastupujúcej virózy. Nedalo mi to a spravila som si test. Bez veľkých očakávaní. Po pár minútach na mňa z displeja svietili čísla 2 – 3. Stála som v kúpeľni ako obarená. Je to možné? Mýli sa test?
Hneď som šla k môjmu gynekológovi. Dal mi termín o dva týždne, aby sme na ultrazvuku niečo videli. Kráčala som na kontrolu so zmiešanými pocitmi. Ale potvrdilo sa to. Na čiernom pozadí obrazovky svietila malá guľôčka. Bola som v šiestom týždni.
Bol to neskutočne krásny pocit plný radosti, strachu, šťastia a nekonečnej lásky.
Chodila som na kontroly a všetko vyzeralo byť v poriadku. Ďalšia kontrola bola o dva týždne. Veľmi som sa tešila, že ho uvidím viac. No nestalo sa tak. Doktorov výraz signalizoval, že niečo nie je v poriadku.
Opýtala som sa: „Deje sa niečo?” On na to: „Srdiečko mu nebije, zastavil sa jeho vývoj, mrzí ma to.” V tom okamihu som bola v šoku a nechápala som. Nevedela som, čo bude ďalej a či je to naozaj pravda. A tak som sa ho pýtala, či existuje niečo, čo by pomohlo. Existuje nádej, že by sa začalo znovu hýbať? Alebo pre mňa tabletky na výživu? Jediné, čo som od neho počula, bolo: „Mrzí ma to, ale nie. Býva to v častých prípadoch do 3. mesiaca tehotenstva.”
Nevedela som, čo ma vlastne čaká. Čo všetko budem musieť zvládnuť. Ako to poviem partnerovi? Ako to prijme? Čo bude ďalej?
Veľmi sme po bábätku túžili. Bolelo to. Tá bezmocnosť…
Doktor povedal, že hneď ako začnem veľmi krvácať, mám ísť do nemocnice. Moje telo bolo v tehotenskom móde. Stále som mala tehotenské symptómy, aj keď už plod nežil. Bolo to pre mňa zvláštne, priam neuveriteľné. Nakoniec som to partnerovi s ťažkým srdcom a so slzami v očiach oznámila. Bol v šoku a ja som si stále myslela, že je nejaká nádej.
Večer som začínala pociťovať mierne bolesti v boku. Myslela som si, že už to pravdepodobne začína. Nečakali sme. Ponáhľali sme do môjho rodného mesta, kde som stretla gynekológa, ktorého som osobne poznala. Hneď ma zobral. Jeho prístup oceňujem.
Spravil mi sono, aby sme si boli istí, či je to tak, ako to tvrdil môj gynekológ. Netrvalo dlho a, bohužiaľ, to potvrdil. Nevidel srdiečko biť a plod sa nehýbal. Citlivo mi navrhol, že kým je to takto na začiatku, navrhuje spraviť kyretáž. Nevedela som, čo to je, čo to obnáša. Po vysvetlení som súhlasila, pretože iná možnosť nebola pre mňa kvôli anomálii taká bezpečná.
Začala sa najhoršia noc
Mladú zdrvenú ženu prijali večer o ôsmej. V hlave jej vírili rôzne myšlienky: To mám naozaj čakať celú noc, aby mi spravili kyretáž? Nechcela sa tam zosypať, zachovala chladnú hlavu a čakala. Pokúšala sa aj čo-to naspať, aby mala silu na osudný deň.
Ráno jej ďalší doktor naposledy robil sono, aby si potvrdili, či nenastala nejaká zmena. Zväčšil plod na obrazovke, detailne ho pozrel a ona už vedela, že je to naposledy. Prežívala nesmierne zničujúci moment.
Missed abortion: Zamĺknutý potrat
Ale čo prišlo potom, to naozaj nečakala. Ďalšia neistota. Voľba mala padnúť na medikamentóznu liečbu – teda čakanie, kým telo vylúči plod samo pomocou liekov, čo môže trvať dlho a bolieť, alebo na kyretáž.
Ovládol ju obrovský strach, no nechcela nič riskovať. Bála sa narkózy, ale ešte viac sa obávala, že toto čakanie nikdy neskončí. Do pár minút ju vzali na operačnú sálu a uspali. Zobudila sa až na izbe a s bolesťami.
„Pamätám si, že som pomaly otvorila oči a začala plakať. V živote som takú bolesť necítila – akoby časť zo mňa zobrali, vyrezali a dali preč. Plač sa spúšťal stále viac a začalo krvácanie. Bola som slabá, smutná, zničená, ubolená.”
Približne po piatich hodinách mala ísť domov, keďže to bol jednodňový zákrok. Nevedela však ani stáť na nohách. Všetko ju bolelo a točila sa jej hlava. Pospala si a skúsila to znovu. Prišli po ňu rodičia a partner. Partner to vnímal citlivo, no zachoval stoický pokoj. Stál pri nej, staral sa o ňu v prvých dňoch, nechcel ju pustiť z náruče. Vďaka nemu cítila bezpečie.
Dni doma boli prázdne a bolestivé
Plač zo zúfalstva, bezmocnosti, zo šoku a zo straty. Straty, ktorá sa už nevráti späť. Boli to najťažšie dni v jej živote.
Snažila sa však hľadať informácie na internete a dôvod, prečo sa to stáva a našla neziskovú organizáciu OZ TANANA. Dodali jej útechu aj psychickú podporu. Bola vďačná za komunitu, skupinu úžasných žien, ktoré sú oporou osirelým rodičom.
Sila prijatia
Dnes už viem, že moja maternica v tvare srdca nie je prekážkou v tom, aby som bola milovaná a šťastná. Možno je iná, ale naučila ma bojovať za seba a hľadať pomoc tam, kde som si myslela, že žiadna neexistuje. Chcem, aby ste vedeli, že diagnóza nie je vaša identita. A bolesť, ktorú cítite, má svoje miesto, ale nemusíte ju niesť samy.
Snažím sa to prijať. Klamala by som, keby som povedala, že som s tým už vyrovnaná.
Sú dni, kedy cítim mier, a dni, kedy ma tá bolesť a nespravodlivosť stále zrážajú na kolená. Prijatie nie je zo dňa na deň, je to proces, ktorý vyžaduje čas a lásku. Lásku, ktorú si môžeme venovať samy sebe. Ja to robím vo forme jogy, zapisovania si pocitov, emócií, ale aj nápadov a inšpirácií do denníka. Snažím sa pracovať na svojom vnútri a prijať sa taká, aká som.
My ženy sme každá jedna jedinečná. Nezáleží na tom, s akými „nedokonalosťami” nás život stvoril. Koniec koncov, práve tieto rany a anomálie nás formujú a učia nás kráčať vpred s oveľa väčšou silou. Aj keď to stále hlboko v duši bolí, verím, že bude lepšie. Chce to hlavne čas a lásku k sebe.