Marec je mesiacom povedomia o endometrióze – ochorení, ktoré postihuje približne každú desiatu ženu v reprodukčnom veku. Okrem silných bolestí či problémov s plodnosťou však často zasahuje aj do jednej z najcitlivejších oblastí života: intimity.
Mária Jaško, ktorá na Instagrame pod profilom endo_zivot dlhodobo šíri osvetu o živote s týmto ochorením, v rozhovore otvorene hovorí o bolesti pri milovaní, o tichu, ktoré ju obklopovalo, aj o tom, ako choroba dokáže ovplyvniť sebavedomie ženy aj partnerský vzťah.
Príbeh o tom, prečo by ženy nikdy nemali mlčať o bolesti. Ani v spálni
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že bolesť pri sexe nie je „normálna“, ale že sa deje niečo, čo potrebujete riešiť?
To, že som pociťovala diskomfort s mojím prvým partnerom, keď som mala 18 rokov, som až tak neriešila. Snažila som sa, aby som si to nejako usporiadala. Vedela som, že sex je pre mňa aktuálne niečo nové v mojom živote a nevedela som, ako to má alebo nemá byť. Skúšala som sa prispôsobiť a vybrať si polohu, v ktorej mi bolo vcelku fajn. Problém nastal asi v čase, keď som už mala naozaj veľké zdravotné problémy a cítila som, že to obmedzuje moju chuť na milovanie. Že skôr si s partnerom vyberiem inú činnosť.
Na druhej strane som vnímala aj fakt, že ak sa nám nabaľovali problémy s partnerom po šiestich až siedmich rokoch vzťahu, tak som sa ja ako žena necítila bezpečne, sebaisto, a tak som sex aj menej iniciovala. Jedno ovplyvňovalo druhé. Myslím si, že celková chuť a príťažlivosť musí byť obojstranná, ak niečo viazne, nastáva problém. A potom aj bolesť pri milovaní ide bokom, ak žiadne nie je.
Čo bolo na tom všetkom najťažšie? Fyzická bolesť alebo ticho okolo nej?
To druhé. Bolesť ako takú si rozhodne vyriešite sama. Skúsite tabletku, skúsite sa upokojiť a uvoľniť nejako alebo hľadať vhodné polohy. No keď pri tom zatínate zuby a snažíte sa dopriať partnerovi rozkoš, ale vy ste mimo, je to trošku utrpenie.
Veľmi dôležité je komunikovať, no nie vždy sa to stretne s pochopením. Ak začnete počúvať: Stále ťa niečo bolí alebo To už sa nemôžeme ani pomilovať? – začne to bolieť hlavne psychicky. A to ticho pri nepochopení sa akosi rozrastá ako zlá burina. Vy sa stiahnete do úzadia a tvárite sa, že sa nič nedeje… A pritom sa toho deje toľko.
Ako sa endometrióza podpísala na vašom vzťahu k vlastnému telu?
Po rokoch života s ňou je to už iné. Teraz som na tom skvele. Vnímam samu seba, dostala som sa bližšie k sebe, k pochopeniu fungovania vlastného cyklu, ženskosti aj jedinečnosti. No nebolo tomu vždy tak. V začiatkoch, po diagnóze, som sa cítila „pokazená”. Asi ďakujem Bohu za to, že som nabrala silu a guráž odísť z dlhoročného vzťahu a keď sa mi naplno začali prejavovať zdravotné problémy, tak som bola už sama, bez partnera, a teda som mala viac možnosť na sebe pracovať. Na svojom nízkom sebavedomí v dôsledku dlhoročného znevažovania a podceňovania partnerom. A naozaj som dostala priestor nielen žiť, ale aj viac vnímať svoje telo – počúvať ho. Nerobiť mu naschvál a brať mu jeho výnimočnosť. A to nielen zo strany toho, ako funguje ako ženské telo, ale aj z pohľadu, ako vyzerám – postava, nedokonalosti a sebavedomie s tým spojené.
Mali ste niekedy pocit, že zlyhávate ako partnerka alebo ako žena?
Často. Milovanie je niečo intímne. Je to niečo, čo si prežijú dvaja ľudia. Pre mňa to nikdy nebolo len o sexe. No niekedy nemáte toho správneho partnera, tak je to náročné. Ak sa o vás sexuálne nestará, ak nie ste na prvom mieste vy, ale len jeho potešenie, tak sa o tom hovorí ťažko. Tak sa podvolíte a „odtrpíte” si ten krátky čas.
No s novým partnerom som zažila aj druhú stránku, kedy som sa stala prioritou ja, až potom jeho uspokojenie. To už bolo o inom. Vtedy som sa začala cítiť ako žena, ako bytosť s túžbami a je zaujímavé aj to, že mimo hormonálnej liečby sa potom naštartovalo aj libido.
Prečo si myslíte, že ženy dokážu hovoriť o depresii otvorenejšie než o bolesti pri sexe?
Lebo si myslím, že sme sa v téme duševného zdravia dosť posunuli. Verejne sa hovorí o terapiách, o pomoci, o traumách z detstva, o vyliečení boliestok, aj o tom, že je v poriadku nebyť v poriadku. Mnohé ženy dnes už dokážu povedať, že sa necítia dobre, že majú úzkosti alebo depresiu, a spoločnosť to začína viac prijímať.
Pri bolesti počas sexu je to však stále iné. Intimita je pre mnohé ženy hlboko osobná téma, spojená s pocitom hanby, zlyhania alebo strachu, že s nimi „niečo nie je v poriadku”. Často si myslia, že problém je v nich, že by mali vydržať alebo že je to normálne.
Zároveň sa o tom veľmi málo hovorí aj v zdravotníctve. Mnohé ženy nikdy nepočuli, že bolesť pri milovaní môže byť príznakom ochorenia, napríklad endometriózy, chronického zápalu alebo problémov panvového dna. A tak namiesto toho, aby hľadali pomoc, sa naučia mlčať.
Paradoxne, bolesť pri sexe môže ovplyvňovať vzťahy, sebavedomie aj psychiku ženy rovnako silno ako duševné ťažkosti.
Len sme sa ako spoločnosť ešte nenaučili o nej hovoriť rovnako otvorene. A pritom by sme mali. Pretože bolesť nikdy nemá byť súčasťou intimity.
Vnímate to tak, že sme ako ženy vychovávané k tomu, aby sme bolesť v sexualite normalizovali?
Áno, myslím si, že do veľkej miery áno. Mnohé z nás vyrastali v prostredí, kde sa o sexualite veľa nehovorilo – a už vôbec nie o tom, ako sa pri nej cítime. Učili sme sa skôr prispôsobiť, vydržať alebo pochybovať o sebe, než pomenovať, že niečo bolí a nie je to v poriadku.
Problém je, že bolesť pri sexe sa často bagatelizuje alebo vysvetľuje stresom, únavou či „tak to proste niekedy je”. Lenže bolesť by nikdy nemala byť normálnou súčasťou intimity. Je to signál tela, že si zaslúži pozornosť.
Ako mlčanie ovplyvnilo vašu sebahodnotu?
Moju asi nijako detailne. Len som si uvedomila, že by som chcela, aby sa o tom hovorilo viac. Ak som pridala príspevok na môj Instagram na profile, tak mi súkromne písali ženy a hovorili, že nevedeli, že to nie je normálne. Alebo že roky mlčia a nikomu nič nehovoria, len to odtrpia… To ma dostalo, lebo sexualita by mala byť komunikovaná rovnako ako depresia či bolesť hlavy. Predišlo by sa nedorozumeniam a zlomeným ženám.
Mali ste niekedy strach, že partner odíde, ak budete otvorene hovoriť o bolesti?
Aj áno. Tak som to radšej zmenila na to, že či by sme mohli skúsiť inú polohu alebo či by sme mohli dnes len pomalšie. A už je tu to obmedzovanie. Už to nie je o radosti z intimity, ale o tom, že sa obzeráte, riešite, čo vás bolí viac a čo menej a vaša hlava naplno pracuje. Takže sa nedokážete oddať rozkoši ani potešeniu, ktoré by z toho malo byť.
Čo sa deje v hlave ženy, ktorá ide do intimity s vedomím, že to bude bolieť?
Často sa v nej spustí vnútorný konflikt. Aj mne sa to dialo. Na jednej strane chce byť partnerovi blízko, nechce sklamať alebo odmietnuť intimitu. Na druhej strane už jej telo vie, že to pravdepodobne bude bolieť. Mnohé ženy sa preto snažia „prepnúť hlavu”, vydržať alebo sa od vlastných pocitov trochu odpojiť. Namiesto radosti či uvoľnenia prichádza napätie, strach z bolesti a očakávanie, že to bude nepríjemné. A práve tento cyklus očakávania bolesti často spôsobí, že sa telo ešte viac stiahne – a bolesť sa tým len prehlbuje.
Čo môže byť najviac zraňujúce? Nepochopenie partnera, bagatelizovanie lekára alebo vlastné pochybnosti?
Najviac zraňujúce je väčšinou to, keď sa tieto veci spoja dokopy. Keď žena cíti bolesť, ale lekár ju bagatelizuje, partner jej nerozumie a ona sama začne pochybovať, či si to náhodou „len nenamýšľa”.
Vtedy sa bolesť nestáva len fyzickou, ale aj veľmi osamelou skúsenosťou. Žena môže mať pocit, že ju nikto nepočuje ani neberie vážne. A práve to ticho a pochybnosti o vlastnom tele bývajú niekedy zraňujúcejšie než samotná bolesť. Tu sa odpája od seba, od sveta, od partnera a ostáva vo svojej vlastnej bolestivej „bubline”, z ktorej nevie vyjsť.
Je možné nájsť radosť z intimity aj s endometriózou?
Áno, je to možné. Ale je dôležité povedať aj tú odvrátenú stranu pravdy. Keď je endometrióza v tele naozaj rozvinutá – sú tam zrasty, cysty, všetko je pevné, zrastené a zapálené – intimita môže byť naozaj katastrofou. A to nehovorím obrazne. Chuť by možno aj bola, ale telo vie, že to bude bolieť, takže si to radšej rozmyslíte. Ja som to tak mala pred operáciou.
Po operácii, keď prišlo uvoľnenie, keď sa ložiská odstránili a telo sa trochu „upokojilo” aj vďaka hormonálnej liečbe, sa to výrazne zmenilo. A dnes, po štyroch rokoch bez liekov, môžem povedať, že si intimitu užívam viac – aj napriek tomu, že endometriózu stále mám.
Veľkú rolu v tom zohráva partner. Mám pri sebe človeka, ktorý mi rozumie a záleží mu na tom, aby som bola v pohode. Nejde len po sexe, ale po spojení. A to je asi to najcennejšie, čo žena môže v intimite cítiť.
Ak sa objaví bolesť, vieme sa tomu prispôsobiť – zmeniť polohu, zjemniť tempo, dopriať si viac času na predohru, aby sa telo uvoľnilo. Veľmi dôležitá je aj práca s vlastnou hlavou, pretože strach z bolesti vie telo okamžite stiahnuť.
A veľkú pomoc môže priniesť aj fyzioterapia panvového dna. Keď sa žena naučí svoje telo lepšie vnímať a uvoľniť, intimita môže byť opäť zdrojom blízkosti a radosti, nie bolesti. Tiež dychové a relaxačné cvičenia. Všetko je potrebné robiť vedome počas celého mesiaca. Opäť tu prichádza to, o čom hovorím rada – napojenie na svoje vlastné telo. Viac ho počúvať. Sledovať, čo mu robí dobre, čo nie.
Prečítajte si aj dávnejší rozhovor s Máriou Jaško nielen o knihe Skryté luny.
Ako veľmi ovplyvňuje choroba chuť na sex, alebo skôr odvahu ho iniciovať?
Je to veľmi individuálne. U niektorých žien choroba ovplyvní hlavne chuť na sex, u iných skôr odvahu ho iniciovať. U mňa to bolo často ovplyvnené hormónmi – najmä počas hormonálnej liečby som mala obdobia, keď bolo libido jednoducho nízke. Vtedy som iniciatívu nechávala skôr na partnerovi. Nie preto, že by som nechcela blízkosť, ale telo a hormóny jednoducho robia svoje. A ja som bola nesvoja. Neprirodzená. Aj preto som sa snažila nájsť si cestu mimo nich. A podarilo sa.
Vo všeobecnosti vieme aj zo štúdií, že endometrióza dokáže ovplyvniť sexualitu na viacerých úrovniach. Bolesť pri sexe, chronická panvová bolesť alebo strach z bolesti môžu postupne znížiť chuť na sex a niekedy vedú aj k vyhýbaniu sa intimite. Výskumy ukazujú, že až okolo 70 % žien s endometriózou zažíva nejakú formu sexuálnych ťažkostí – či už zníženú túžbu, menšie vzrušenie alebo napätie pred sexom.
Dôležité je však povedať, že to nie je nemenné. Keď sa zlepší zdravotný stav, keď sa žena cíti bezpečne v partnerstve a keď sa o téme otvorene komunikuje, môže sa postupne vrátiť aj chuť a spontánnosť v intimite. Často nejde len o libido, ale o pocit bezpečia v tele. A ten je pri chronickej bolesti niekedy najväčšou výzvou.
Je niečo, o čom sa ženy s endometriózou boja hovoriť aj medzi sebou?
Určite. Je potrebné vytvoriť bezpečný priestor. Ja sa sama čudujem, čo sa mi darí v online svete. Že mám denne správy, kde sa mi ženy chcú vyrozprávať – hovoria o bolesti pri menštruácii, o nepochopení zo strany partnerov, rodín, kolegov, o nízkom libide, o tom, že ich extrémne nafukuje v dôsledku endobelly a tiež o intimite… Je to vzácne a ja som veľmi vďačná, že pritom môžem byť.
Čo sa zmenilo vo vašom živote, keď ste o endometrióze, o intímnej bolesti a strachu začali hovoriť nahlas?
Myslím, že najväčšia zmena bola vo vnútri. Keď som o endometrióze, bolesti pri intimite a strachu začala hovoriť otvorene, prišlo veľké uvoľnenie. Zrazu som nemala pocit, že niečo skrývam, alebo že sa za svoje telo musím hanbiť.
Veľmi sa to zmenilo aj v našom vzťahu. S manželom dnes dokážeme o týchto veciach hovoriť pokojne, bez plaču, bez pocitu zlyhania či ponižovania. Je to obyčajný rozhovor dvoch ľudí, ktorí sa snažia porozumieť jeden druhému. A aj toto je svojím spôsobom liečivé. Otvorená komunikácia dokáže priniesť veľa úľavy – nielen žene, ale aj partnerstvu.
A možno by som na záver chcela povedať jednu vec všetkým ženám…
Bolesť pri sexe nie je normálna. Je to signál tela, že sa niečo deje. Môže za tým byť zdravotný problém a dá sa to riešiť.
Prajem každej žene, aby mala pri sebe partnera, ktorý ju počúva, rešpektuje a záleží mu na jej pohode. Pretože intimita by mala byť o blízkosti, nie o bolesti.
A ešte niečo dôležité: žena nikdy nemá „vydržať” bolesť, aby si zaslúžila lásku. Láska, ktorá stojí za to, vždy počúva telo aj srdce.