Najosamelejším človekom v rodine je mama. Je na tom niečo pravdy?

Veronika Samborská

12. októbra 2026

Najosamelejším človekom v rodine je mama. Je na tom niečo pravdy?

Niekde som čítala vetu, že najosamelejším človekom v rodine je mama. A rozmýšľam… Naozaj je to tak? A ak áno, prečo práve mama? A týka sa to aj mňa?

Nemám pocit, že by som bola osamelá. Mám manžela, deti, prácu, ktorá ma baví, ľudí, s ktorými sa stretávam, rozprávam a veľa smejem. Mám svoje záujmy, plány a stále aj dosť nápadov na to, čo by som chcela robiť. Môj život rozhodne nie je prázdny. Ale potom nerozumiem, prečo mi táto veta nonstop vŕta v mysli.

Je to tým, že osamelosť nemusí vyzerať presne tak, ako si ju predstavujeme? Neznamená to, že sedíme sami v prázdnom byte, nemáme komu zavolať ani s kým ísť na čaj. Niekedy sa len jednoducho obklopíme ľuďmi, a predsa máme pocit, že niektoré veci si musíme odžiť osamote. Že nás síce majú radi, ale nemusia celkom rozumieť tomu, čo sa v nás deje.

Všetci niekoho potrebujú. Ale kto potrebuje mamu?

Mama býva človekom, ktorý vie, čo treba kúpiť, kedy má kto kam ísť, čo sa doma minulo, na čo sa nesmie zabudnúť a čo treba vybaviť. Aj keď neorganizuje všetko sama, často má v hlave množstvo drobností, ktoré si ostatní ani nevšimnú. A netvrdím, že by ich nezaujímali, ale zvykli si, že niekto na ne myslí. A ten niekto býva zväčša mama.

Je to zvláštna forma zodpovednosti. Nevidieť ju, nedá sa ľahko spočítať a málokedy sa za ňu dostáva poďakovanie. Veď sa to predsa nejako urobí. Jedlo sa objaví na stole, čisté oblečenie v skrini, termíny sú zapísané a rodinný život pokračuje.

Lenže kto myslí na mamu?

Táto otázka môže znieť trochu ako výčitka. Nechcem ňou tvrdiť, že partneri a deti si nič nevšimnú. Alebo že mamy sú jediné, ktoré sa v rodine starajú. Každá rodina funguje inak. A aj mamy majú rôzne možnosti, povahy a predstavy o tom, ako chcú žiť. Napriek tomu si myslím, že stojí za to položiť si ju, aby sme si všimli niečo, čo sa časom stalo samozrejmosťou.

Byť potrebná nie je to isté ako cítiť sa blízko

Mama môže vedieť, že je pre rodinu nesmierne dôležitá. No aj tak jej môže chýbať pocit, či sa niekto zaujíma aj o jej vnútorný svet. Opýta sa jej, ako sa vlastne má? Čo ju v poslednom čase trápi? Na čo sa teší? Čo by naozaj chcela, keby nemusela myslieť na to, čo potrebujú ostatní?

Potrebujeme sa naučiť dávať aj prijímať

Mamy vedia dávať. Pomoc, čas, pozornosť, energiu, rady aj posledný kúsok niečoho dobrého z taniera. Ale prijímať pomoc bez pocitu, že ju musia vrátiť alebo si vypýtať pozornosť bez toho, aby sa cítili náročné, môže byť oveľa ťažšie.

Samostatnosť a schopnosť všetko zvládnuť sa stali súčasťou našej identity. Priznávam, aj tej mojej. Sme tie, ktoré si poradia. Ktoré nepanikária a vymyslia riešenie, aj keď už nevládzu. Ale ani schopnosť zvládať veľa neznamená, že to musíme zvládať neustále.

Ak je to teda čo i len trochu možné, nečakajme, kým si niekto všimne, že sme unavené. Môžeme povedať, že potrebujeme pomoc. Aj si vypýtať čas pre seba, rozhovor či objatie.

Takže je mama naozaj najosamelejšia?

Neviem. Čím viac nad tou vetou premýšľam, tým menej viem na ňu odpovedať. Osamelí môžu byť aj otcovia, deti, starí rodičia či ľudia, ktorí rodinu vôbec nemajú. Osamelosť nie je súťaž a nepatrí výhradne jednej životnej úlohe.

Napriek tomu rozumiem tomu, prečo sa práve táto veta môže toľkým ženám prihovoriť. Mama býva väčšinou v centre rodinného diania, no to ešte neznamená, že je automaticky v centre pozornosti.

Odpoveďou tak nie je prestať sa starať o rodinu alebo začať počítať, kto pre koho urobil viac. Len si viac všímajme, či sa niekto z našich blízkych necíti sám. A mame častejšie položme otázku, ako sa naozaj má. No nie medzi dverami ani popri ďalšej úlohe, ale len tak. Aby mala čas odpovedať. A aby sme my ostatní dokázali odpoveď počúvať.