Najväčšou odmenou sú pacienti, ktorí sa vrátia do bežného života, hovorí uznávaná neurologička Zuzana Gdovinová

Neurológia bola ešte pred niekoľkými desaťročiami odborom, ktorý dokázal ochorenia pomenovať, no len zriedka ich aj skutočne liečiť.

Dnes sa situácia dramaticky mení. Aj vďaka odborníkom a odborníčkam, akou je prof. MUDr. Zuzana Gdovinová, CSc., FESO, FEAN, prednostka Neurologickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach a predsedníčka Slovenskej neurologickej spoločnosti.

Stála pri zavádzaní moderných liečebných postupov, ktoré pacientom po mozgovej príhode dávajú šancu vrátiť sa späť do života.

Popri klinickej práci buduje aj národné registre, venuje sa výskumu a zdôrazňuje, že medicína nie je len o liekoch a technológiách, ale aj o rozhovore, empatii a dôvere.

Ako sa zmenila neurológia za posledné roky, prečo sú dáta pre medicínu nesmierne dôležité a čo neurologičku Zuzanu Gdovinovú aj po desaťročiach práce stále dokáže fascinovať, prezrádza v inšpiratívnom rozhovore. 

Možno začneme trošku netradične, zaspomíname si. Kedy padlo rozhodnutie, že budete neurologičkou? Ťahalo vás to k medicíne už odmalička?

K medicíne som mala vzťah už odmala, ale skôr k veterinárnej, keďže obaja moji rodičia boli veterinárni lekári. Rešpekt voči väčším zvieratám bol ale prekážkou, aby som sa rozhodla pre veterinárnu medicínu. S odstupom času som rada, že vyhralo štúdium medicíny, pretože po štvrtom ročníku, keď sme mali neurológiu, som sa rozhodla, že by som sa jej rada v budúcnosti venovala. Mala som to šťastie, že sa mi to podarilo.

Mnohí ľudia sa mi však čudovali, lebo v časoch mojich začiatkov sa veľa neurologických ochorení liečiť nedalo, čo sa ale zmenilo. Som veľmi rada, že som moju prax prežila v období, keď sme mnoho neurologických ochorení začali liečiť.

Kedy ste si uvedomili, že vaša práca mení osudy ľudí, a to nielen medicínsky, ale aj ľudsky?

Neviem či mením osudy ľudí, určite sa im snažím pomôcť a uvedomujem si stále viac, že nie je dôležité ľudí len liečiť, ale aj s nimi hovoriť a vysvetliť im, čo s nimi robíme a prečo.

V našom magazíne sa venujeme aj rovnosti príležitostí a rovnocennému prístupu k ženám bez predsudkov. Zažili ste počas kariéry situáciu, keď ste mali pocit, že ako žena musíte dokazovať viac než vaši mužskí kolegovia?

Ja osobne som nemala nejakú konkrétnu skúsenosť v tomto zmysle, ale niekedy nepriamo vidím, že niektorí muži ma nevnímajú rovnocenne. Ale ja si robím svoju prácu a nijako špeciálne sa s tým nezaoberám a v konečnom dôsledku ma akceptujú.

Prečítajte si: Ak chceme byť zdraví a napĺňať svoje sny, musíme si k tomu naplánovať cestu. A tá vedie aj cez prevenciu, zdôrazňuje Miroslava Fövényes

Čomu pripisujete najväčšiu silu žien vo vede a medicíne? Vnášajú do tejto oblasti ženy niečo iné?

Ženy sú podľa mňa trpezlivejšie, ale nedá sa to zovšeobecniť. Ja osobne nerozlišujem pri výbere pracovníkov, či ide o ženu alebo muža, ale či majú, alebo nemajú záujem o prácu a ako k práci pristupujú.

Keď dnes sledujete mladé lekárky a vedkyne, v čom to majú ľahšie a v čom, paradoxne, ťažšie než vaša generácia?

Všeobecne majú mladí kolegovia dnes viac možností vycestovať aj do zahraničia a získať nové skúsenosti, ktoré môžu priniesť na domáce pracovisko. Na druhej strane sa ale stretávam s tým, že nie všetci o to majú až taký záujem, čo mi je ľúto.

Mladé lekárky to možno majú voči mužom ťažšie v tom, že o malé deti v rodinách sa starajú viac mamy než otcovia, čo ich v zahraničných, ale nakoniec aj v domácich aktivitách môže limitovať. No tam nevidím veľký rozdiel medzi mojou generáciou a terajšou. A myslím, že to takto bude ešte dlho.

Už ste spomínali, že neurológia bola kedysi odborom diagnóz bez riešení. Čo pre vás znamená fakt, že dnes dokážete pacientov vrátiť späť do života?

Som veľmi rada, že dnes vieme liečiť pacientov s cievnou mozgovou príhodou v akútnom štádiu, čím sa výrazne znížil počet pacientov, ktorí boli po cievnej mozgovej príhode imobilní, alebo hendikepovaní. Podstatne lepšie liečime pacientov so sklerózou multiplex, ktorá v minulosti pripravovala mladých ľudí o schopnosť normálne fungovať. Dnes vedia dlho fungovať vo veľmi dobrom stave a to sa týka aj niektorých ďalších ochorení, ako sú nervosvalové ochorenia, epilepsia, extrapyramídové ochorenia.

Určite má človek lepší pocit z práce, ak vidí, že sa pacienti nielen vrátili do života, ale vedú plnohodnotný život.

Takže som rada, že pracujem v období, keď veľa pacientov vieme liečiť, na rozdiel od minulosti.

Aký pokrok v neurológii posledných rokov vás ešte aj dnes dokáže úprimne fascinovať?

Každá nová liečba. Dnes je to hlavne rozvoj genetiky a s tým spojené nové možnosti liečby. Čím ďalej, tým viac sa približujeme k personalizovanej medicíne.

Ktoré neurologické ochorenie považujete za najväčšiu výzvu? A prečo?

Ja sa celý môj profesionálny život venujem pacientom s cievnymi mozgovými príhodami, samozrejme aj všetkým ostatným neurologickým ochoreniam, a preto je pre mňa najväčšou výzvou v spolupráci s inými kolegami, hlavne rádiológmi, posúvať hranice liečby ešte ďalej, aby čím menej pacientov po cievnej mozgovej príhode bolo odkázaných na pomoc zo strany druhej osoby, lebo to im zhoršuje kvalitu života. A tiež treba povedať, že možnosti následnej starostlivosti na Slovensku sú nedostatočné, čo sa týka technického, ale aj personálneho zabezpečenia.

Ako sa zmenil vzťah pacientov k vlastnému zdraviu v porovnaní s minulosťou? Zmenil sa vôbec?

Niektorí pacienti sú zodpovední, spolupracujú s lekármi, dodržiavajú odporučenia a snažia sa viesť zdravý život, ale sú pacienti, ktorí len chcú lieky a sami pre svoje zdravie veľa nerobia. Málo sa hýbu, málo športujú, nedodržiavajú životosprávu. Je veľa obéznych ľudí a žiaľ už v detskom veku. To vedie k rôznym ochoreniam, ale hlavne k srdcovocievnym ochoreniam a ochoreniam pohybového aparátu. Tie síce pacientov neohrozujú na živote, ale bolesti znepríjemňujú život, vedú k nadužívanie liekov a možno by niekedy stačilo len zmeniť životný štýl.

Verejnosť často vidí ocenenia, ale menej už cestu k nim. Čo je na vedeckej práci najviac neviditeľné, no predsa veľmi dôležité?

Asi najviac ten čas, ktorý tomu venujeme. Ľudia, ktorí získali ocenenia, ale aj tí ktorí ich nezískali, a určite by si ich tiež zaslúžili, venujú svojej práci veľa času aj nad rámec pracovných povinností. Možno aj na úkor voľného čas, čo málokto vidí. V pracovnej dobe prevažnú časť času venujeme pacientom. A spracovaniu údajov, ich vyhodnoteniu, publikovaniu… To sa väčšinou deje po práci, po večeroch.

Prečítajte si: Bratislava ožije ženskou energiou. V sobotu 14. marca prinesie podujatie Pre zdravie ženy deň, ktorý môže zmeniť život

Čo vás motivuje pokračovať vo výskume aj v oblastiach, kde zatiaľ neexistuje liečba?

Rozšíriť okruh ochorení, ktoré vieme liečiť.

Ako by ste vysvetlili laikovi, prečo sú registre pacientov také dôležité?

Ak chceme zlepšiť starostlivosť o pacientov, musíme vedieť, aká tá aktuálna starostlivosť je. A to vieme len vďaka dátam, a tie sú v registroch. A vďaka dátam sa vieme porovnať aj s inými pracoviskami, alebo krajinami.

Príkladom je register cievnych mozgových príhod. Na základe dát sme v minulosti napríklad zistili, že naše časy do podania akútnej liečby sú dlhšie ako sa odporúča. Tak sme to analyzovali, zmenili manažment starostlivosti a časy sme skrátili a zvýšili šancu pacientov na dobrý výsledný stav. A tak je to aj v iných oblastiach. Bez dát a bez registrov by sme nevedeli, v čom sa máme zlepšiť. Slúžia teda na kontrolu kvality. Vieme takto sledovať aj účinnosť novej liečby a porovnať ju s liečbou predchádzajúcou.