NAČÍTAVAM

Type to search

BLOG MAGAZÍN RELAX

Román na pokračovanie – Návrat domov, 11. časť

REDAKCIA
Share
svadba

V minulej časti príbehu ste sa dočítali o tom, ako prebiehali prvé dni dovolenky, a že medzi Paľom a Simonou to nebolo také zlé, ako si za začiatku mysleli. Lucia s Petrom im prezradili, že sa plánujú vziať a že oni budú ich svedkovia…

Dovolenka prebiehala v príjemnom duchu a veľmi sa im to páčilo. Lucia si užívala pohodu po Petrovom boku. Simona s Paľom si tiež začali rozumieť. Celé dni boli na pláži, opaľovali sa, kúpali a pili drinky.

Zajtra mal byť ten dôležitý a dlho očakávaný deň D. Hotelový personál im upravil pláž vedľa hotela. Pred vstup na ňu dali tabuľku ktorá informovala, že sa tu koná súkromná akcia. Všetko zariadil Peter, ešte nezažila že by niečo nezvládol.  Objednal aj hotelového fotografa, aby boli všetci na fotkách a dal mu aj kameru, aby niektoré momenty zachytil aj na kamere. Prstene dali svedkom a bolo. Všetko zariadené. Dokonca im hotel poskytol aj bránu ozdobenú kvetmi. A vnútri v hoteli im vyhradili malú sálu, ktorá bude len pre nich, aby to mali kde osláviť, pekne v súkromí.

Večer sa rozdelili, jednu izbu si zobrali dievčatá a druhú chlapi. Aby sa videli až zajtra na obrade. Dohodli sa, že sa tam stretnú večer o šiestej. Aby už nebolo až tak horúco, ale stále dosť svetla kvôli fotkám. Lucia ležala ale nevedela zaspať, len sa prevaľovala. Simona ležala vedľa nej a tiež ešte bola hore.

„Simi, môžem sa ťa niečo opýtať?“ pýtala sa pomaly Lucia a zasvietila nočnú lampu na svojej strane.

„Jasné, o čo ide?“

„Myslíš že si mám zobrať Petra?“

„Počkaj, myslíš tu alebo celkovo? Máš snáď nejaké pochybnosti?“

„Tak celkovo. Neviem. Viem že Peter je úžasný. Takého ako on som ešte nepoznala. Keď ho prirovnám k nejakému bývalému tak je ďaleko pred nimi. Ale myslíš, že to stačí?“

„Je dobré že ich všetkých predstihuje. Ale otázka nestojí tak, či je lepší ako ostatní s ktorými si chodila, ale či si ho naozaj chceš zobrať?“

„Doteraz som myslela, že áno. Ale teraz si nie som taká istá. Čo keď sa budeme hádať? Alebo sa nebudeme vedieť na niečom dohodnúť? Čo keď sa zmení, a už mi nebude tak vyhovovať? A čo keď sa zmením ja? Priberiem alebo čo a rozhodne sa ma vymeniť? Alebo, čo keď stretnem niekoho iného, do koho sa šialene zamilujem? Nie som primladá na takýto krok?“ tieto otázky jej vírili hlavou už dlhšie, ale si ich nepripúšťala. Lenže teraz, zoči-voči dňu D na ňu zaútočili plnou silou.

„Môžem ti povedať, že keby som ja chodila s chlapom ako Peter, a keby sa on na mňa pozeral ako sa Peter pozerá na teba, neváhala by som ani chvíľu.“

„To myslíš vážne?“

„Smrteľne. Veď ste mladí a zaľúbení, aká kombinácia by mohla byť lepšia? Svadba z rozumu? Myslím že nie. Ste len na začiatku vašej spoločnej cesty a už ste si vyskúšali aj spolu bývať. Takže sa nemusíš báť, že by nechával špinavé ponožky rozhádzané po byte, nie? A nikto nehovorí, že musíte mať hneď deti. Nájdeš si super prácu, po večeroch si budete dávať vínko a rozoberať, kto mal aký deň. Asi nevieš, aké to je prísť domov a byť tam stále sama. Keď ideš domov s tým, že ťa tam nikto nečaká. Čo myslíš, prečo chodím stále von, po práci? Lebo sa mi nechce domov, do prázdneho bytu!“

To, čo hovorila Simona, jej dávalo zmysel. Ani si neuvedomila, ako je kamarátka sama. Ona si zatiaľ užívala Petrovu spoločnosť. Vyhla sa všetkým možným pohromám ako rande na slepo, neverný priateľ a podobné nepríjemnosti, ktoré si Simona musela preskákať, kým ona bola s Petrom. Aj tú jej žúrku pred odchodom na dovolenku začala vidieť v inom svetle. Asi sa bála, aké to tu bude. S cudzím Paľom a dvoma hrdličkami. Ona sama.

„Ach, moja zlatá. Prečo si mi nikdy nič nepovedala? Nevedela som, čo prežívaš. Mohla som zorganizovať viac stretnutí s Petrovými kamarátmi. Možno by ti bol niektorý padol do oka.“

„Nechcela som ťa zaťažovať. A ty si bola taká šťastná, že som ti to nechcela kaziť mojimi problémami.“

„Ako by si ma mohla zaťažovať? Veď si moja najlepšia kamarátka. Chcem vedieť o všetkom, čo sa v tvojom živote deje.“

„Dobre, budem ťa viac informovať. Sľubujem. Možno teraz, keď budete manželia, by ste si mohli vyhradiť jeden deň v týždni pre kamarátov. Peter by išiel s Paľom a ty so mnou. Čo ty na to?“

„Som za.“ A objala ju. „Neviem, čo by som bez teba robila. Som veľmi rada, že si tu. Takže si ho zajtra beriem, Petra. Už to bude môj manžel.“

„Presne tak. Ale aj tak si myslím, že na vašom hrdličkovaní sa nič nezmení. Ako by mohlo? Ste jeden pre druhého ako stvorení.“

„Tak to má predsa byť!“ povedala Lucia a nechala pochybnosti odplávať na vlnách dnešného dňa. Odo dňa keď sa stretli boli stále spolu. Jej život s Petrom bol úžasný. Bol k nej milý a pozorný. Snažil sa jej vo všetkom vyhovieť. Ale keď mal dobré argumenty on, tak sa prispôsobila ona. Ako keby boli spolu odjakživa. Svoj život si bez neho proste nevedela predstaviť.

„A ako to ide s Paľom? Zdá sa mi, že už si rozumiete lepšie.“

„To sa ti asi len zdá.“ Povedala Simona, ale nepozerala jej do očí, ale do prikrývky.

„Len sa mi to zdá, čo? Tak už to vyklop. Vidím, že mi niečo tajíš.“ povedala Lucia napoly rozhorčene, napoly pobavene.

„Tak dobre. Predvčerom sme ostali vonku trochu dlhšie. Vy ste už išli na izbu. Boli sme sa prejsť po areáli a skončili sme pri mori na lehátkach. Tam sme si sadli a rozprávali sme sa. Dokonca som mu povedala, aký namyslený sa mi zdal pri našom prvom stretnutí. Tak mi vysvetľoval, ako zistil že ho frajerka podvádzala. Že sa ho to dosť dotklo, lebo si myslel, že je taká zaľúbená ako on. Potom som mu hovorila ja o mojich nevydarených vzťahoch, len tak v krátkosti, lebo inak by sme tam boli doteraz. Veď vieš. Tak sme jeden druhého ľutovali, aj si zo seba uťahovali, že ako to že sme to nevideli skôr. Že sme si to asi fakt zaslúžili, keď sme takýchto podvodníkov neprekukli. A vtedy sa zrazu naklonil a pobozkal ma.“

„Čože, Paľo?“

„Áno, Paľo. Tiež som si myslela, že si drží odstup, že ho ešte neprešla tá bývalá. Tak teraz neviem, čo si mám o tom myslieť.“

„A bolo aj niečo viac?“ pýtala sa Lucia s nevinným úsmevom.

„Ale nie. Práve že nie. Už ani ten bozk nezopakoval. Akoby bol aj on z toho zaskočený, alebo niečo také. Neviem si to vysvetliť.“

„No veď ja mu vyčistím žalúdok, len počkaj. Bude mi baliť kamarátku na našej svadbe!“ Na chvíľu sa zamyslela. „No moment. A ty by si ho chcela?“

„No, to je ťažká otázka. Pred dovolenkou by som ti povedala, že nie. Ale teraz neviem. Tu sa správa úplne inak ako doma. A keď vidím akú má z vás radosť, že už by asi aj on chcel taký vzťah. A ja tiež.“

„To som rada, že vás tak inšpirujeme. A ako sa správal po tom bozku?“

„Práveže úplne normálne. Ako by sa nič nestalo. Až sa mi chvíľu zdalo či som nevypila viac ako znesiem, a že sa mi to len snívalo. Aj ten rozhovor aj ten bozk.“

„Nič sa neboj, prídeme tomu na koreň.“

„Ja sa nebojím, či tak alebo onak, aspoň som už zistila, čo chcem. Chcem už normálny vzťah. So všetkým, čo k tomu patrí. Ale nie len také stretávanie, ktoré aj tak nikam nevedie s človekom bez perspektívy.“

„No vidíš, takže to nakoniec bolo aj na niečo dobré, nie?“

„Určite. Ale už poďme spať. Lebo keď budeš mať na zajtrajších svadobných fotkách kruhy pod očami z celonočného rozprávania, určite ma zabiješ. A svojej svadby sa už potom vôbec nedožijem.“

Obe sa rozosmiali. Simona vždy vedela, ako ju rozosmiať. Verila, že to bude vedieť aj Peter. Už teraz sa mu to občas podarilo, ale tak ako Simona to ešte nevedel. Možno na to nemá bunky. Alebo je to proste tým, že je chlap. Každopádne, vo všetkých iných oblastiach bol úžasný.

* * *

Deň svadby bol perfektný. Ešte lepší, ako si dokázala predstaviť. Nikdy nepatrila k tým, ktoré o svojom svadobnom dni snívajú od malička. A kedykoľvek môžu, tak sa hrajú na svadbu. Ale toto sa jej páčilo. Takýto deň by priala každej neveste.

Raňajky dostala priamo do postele. Simona jej po nich bola v jedálni. Netušila, ako to vybavila, lebo bolo zakázané vynášať jedlo na izbu. Ale keď chcela, Simona vedela dobre popliesť chlapom hlavu. Keď Lucia dojedla donesené raňajky, vybrali sa do hotelových kúpeľov. Dali si urobiť masáž celého tela, manikúru aj pedikúru. Skončili u kaderníka, ktorý ich mal pripraviť na slávnostný večer. Simona si stále esemeskovala s Paľom, aby na seba náhodou nenarazili niekde v hoteli. Keďže sa mali vidieť až večer na obrade. Simona bola fakt zlatá a úlohy družičky – svedka sa zhostila brilantne. Každý krok mala dokonale naplánovaný.

Keďže dnes za ňu robili všetko ostatní, aspoň make-up si urobila na izbe sama. Namaľovala aj Simonu. Simona sa síce maľovať vedela, ale keď potrebovala niečo slávnostnejšie, vždy sa obrátila na Luciu. Keď skončili, išli sa obe obliecť. Vzájomne si pomohli do šiat.

Lucia mala krásne biele šaty bez ramienok, lem nad prsiami bol rovný aby neodhaľoval čiarku medzi nimi. Jednoducho decentný. Vrchný diel bol zdobený veľmi bohatou čipkou, ale postupne sa vzory na čipke zmenšovali, aby nechali vyniknúť jej útly pás. Spodná časť šiat bola vzdušná a letná bez prehnaných ozdôb a šaty jej splývavo padali až k členkom. Boli dlhé a krásne. Lucia v nich pôsobila doslova exoticky. Simone spolu vybrali puzdrové béžové šaty z ľahkého materiálu. Niečo medzi ľanom a ľahkou bavlnou. Mali ramienka a v páse boli akoby previazané, aby zúžili pás. Veľmi pekne jej sedeli a pôsobila úchvatne.

„Tak a je to tu, idem sa vydávať.“ Povedala Lucia, keď sa videla v zrkadle.

„Presne tak, ja ťa tam dovediem. Tie šaty sú nádherné! Dúfam že keď sa budem vydávať, tak mi ich požičiaš.“

„To vieš že áno, ak mi sľúbiš že im nič nespravíš. Chcem si ich nechať navždy.“

„Ty si ale romantička.“

„Čo ti poviem. Vyrástla som na rozprávkach o princeznách a princoch. Iná už asi nebudem.“

„No to ani neskúšaj. V žiadnom prípade sa nesnaž meniť. Práve takúto ťa mám rada.“

„Ďakujem, aj ja teba.“

Manažér hotela im dal prichystať nádhernú bránu. Kovová konštrukcia bola natretá na bielo a na ňu na niektorých miestach obmotali priesvitnú látku. Ďalšie dva tenké pruhy látky boli pripevnené v strede oblúka a padali po bokoch ako závesy. Na vrchu, v strede brány boli nádherné kvety. Kombinácia bielych ľalií a svetlo ružových ruží sa nádherne dopĺňala. Ďalšie dve menšie kytice boli umiestnené po stranách aby pridržiavali spustenú látku. Vyzeralo to nádherne. Dali si na tom naozaj záležať. Brána bola umiestnená na malej pláži vedľa hotela, kde sa do mora spúšťali kamenné výstupky a vytvárali tu romantické a pokojné zákutie.

Keď tam Lucia so Simonou prišli, naskytol sa im úžasný pohľad na krásne vyzdobenú pláž, kde na nich už čakali Peter a Paľo aj kňaz. Mali na sebe rovnaké béžové obleky s bielou košeľou. Akurát Peter mal ešte na vrecku pripichnutú malú ružovú ružičku, ktorá dokonale ladila s Luciinou kyticou z bielych ľalií a ružových ruží. Keď videla s koľkou láskou sa na ňu pozeral, a ako očakával, kým po piesku prišla k nemu, vedela, že robí dobre. Cítila to každou bunkou svojho tela. Nesmierne ho milovala a cítila že aj on ju.

Peter sa na ňu díval a nemohol uveriť, že to je ona. Jeho Lucia, ktorú tak miloval. Vyzerala nádherne, úplne ho okúzlila. Takú ju nikdy predtým nevidel. Stále vyzerala dobre, ale teraz pôsobila až nadprirodzene krásne, skoro ako nejaká mýtická bytosť. Ako by sa mu to len snívalo. A mal sa každú chvíľu prebudiť zo sna. Ako mal ruky zložené tak sa nenápadne štipol jednou rukou do chrbta druhej ruky. Au. Prebehlo mu mysľou. Bol tomu rád, aspoň sa ubezpečil, že sa mu to nesníva, ale že je to skutočnosť. Keď Lucia prišla až k nemu, nemohol z nej spustiť oči. Stáli oproti sebe, svedkovia Paľo a Simona stáli za nimi.

„Drahí snúbenci, zišli sme sa tu dnes, aby sme spolu oslávili vašu vzájomnú lásku…“

Kňaz rozprával, ale oni boli úplne uchvátení jeden druhým. Pozerali si do očí, ako keby nič okolo nich neexistovalo a čas stratil zmysel. Počúvali príhovor o láske a vzájomnom porozumení. O tom, ako prídu aj zlé časy, ale aby sa stále snažili nájsť si spoločnú reč. Aby nikdy nenechali slnko zapadnúť nad ich hnevom, ale aby sa stále, najneskôr pred spaním uzmierili. Aby tak jeden ako aj druhý pomáhali pri výchove detí, lebo deti potrebujú oboch rodičov. A nie len jedného alebo druhého. Aby sa navzájom milovali a pomáhali si v ťažkých chvíľach, aby boli jeden pre druhého oporou.

Nakoniec sa ich spýtal:

„Berieš si Peter Luciu za svoju zákonitú manželku?“

„Beriem.“

„Sľubuješ, že jej budeš verným manželom, že ju nikdy neopustíš ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“

„Sľubujem.“

„A ty Lucia, berieš si Petra za svojho zákonitého manžela?“

„Beriem.“

„Sľubuješ, že mu budeš vernou manželkou, že ho nikdy neopustíš ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ho budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“

„Sľubujem.“

„Týmto vás z moci mi udelenej prehlasujem za muža a ženu. Môžeš pobozkať nevestu.“

Nasledoval dlhý bozk, aj keď sa pred kňazom museli ovládať. Nakoniec si vymenili prstene, ktoré mal celý čas v úschove Paľo. Katastrofické scenáre, ktoré Petra strašili, či ich náhodu niekde nestratí, sa našťastie nenaplnili. Paľo zobral svoju úlohu veľmi zodpovedne.

Fotograf im nafotil priebeh sobáša, ale chceli aj samostatné fotky na pláži. Skúšali všelijaké pózy, aj sami aj so svedkami. Keď už toho mali dosť, presunuli sa do hotela, kde ich čakalo občerstvenie. Jedli, pili a hodovali. Bol s nimi aj kňaz, ale nezdržal sa dlho. Poďakovali mu za krásny obrad, on im za hostinu a rozlúčili sa.

V príhodnej chvíli, keď tam ostali sami, sa obrátila Lucia na Paľa.

„Chcem sa Ti poďakovať, že ste nám so Simonkou spravili taký krásny a nezabudnuteľný deň. Bolo to úžasné.“

„To si myslím, veď som sa nadrel ako kôň. Peter ťa chcel stále niekde hľadať. Vieš, čo mi to dalo námahy ho od teba udržať?“

„Neviem. Ale dokážem si to predstaviť. Už ho poznám.“ Povedala a usmiala sa na neho. „Simonka je super. Veľa pre mňa znamená a som rada že ste si sadli. Viac ako doma. Trochu som mala obavy, ako budete spolu vychádzať. Ale vidím, že som sa bála zbytočne.“

„Jasné, ja viem vychádzať s každým. Len niekedy sa môže zdať, že nie. Aj Simonka sa snaží. Je to super baba.“

„Len super baba? Možno by mohla byť aj niečo viac, alebo nie?“

„No dobre, tak ti to poviem. Pobozkal som ju. Proste som si nemohol pomôcť. Bola v tej chvíli taká rozkošná. Lenže potom som dostal strach, aby sa niečo nepokazilo, tak som to radšej nechal tak.“

„Ale čo si, čo by sa malo pokaziť? Už je všetko v poriadku. Vzali sme sa a je to super. Možno o rok tu prídeme znova, na vašu svadbu.“ Podpichovala Lucia koľko mohla. Videla, že by ju aj chcel, aj si nejako nie je istý, alebo čo.

„Myslíš, že by som u nej mal šancu?“ opýtal sa s neveriacim výrazom na tvári.

„Určite, veď si chlap na pohľadanie. Mal si len smolu na nevhodné partnerky. Ja by som bola rada, a myslím že aj Peter, keby ste sa vy dvaja dali dokopy.“

„Bojím sa, či ma neodmietne. Čo keď ma úplne vysmeje?“

„To neviem, ale keď to neskúsiš, tak sa to nikdy nedozvieš. Viem, že je to super baba a ešte lepšia priateľka.“

„Dobre, tak ja to teda skúsim. Pozvem ju na rande.“ Povedal nesmelo. Verila, že sa bojí odmietnutia, ale zároveň poznala Simonu. Bola to najlepšia priateľka akú kedy mala a zdalo sa jej, že by sa k sebe s Paľom výborne hodili.

„Super.“

O chvíľu sa vrátil aj Peter, naspäť do sály. Lucia si išla zatancovať s Petrom, aby mali Paľo so Simonou viac súkromia na rozhovor.

„Musím ťa pochváliť“ začal Paľo nesmelo, keď si k nemu Simona prisadla. „Dnes si to zvládla skvelo, že si udržala Luciu mimo Petrovho dosahu.“

„Ďakujem za pochvalu, ale aj ty si sa snažil. Ako si mi dával vedieť každý váš krok bolo super. Potom nebolo nijako zložité sa vám vyhnúť.“

„Keď nám to spolu tak ide, možno by sme si to mohli zopakovať aj keď prídeme domov.“ Na chvíľu sa odmlčal. „ Išla by si so mnou na rande?“

„Musím o tom porozmýšľať.“ Povedala najprv. Keď si všimla ako sa na jeho tvári rozlial sklamaný výraz, pokračovala. „Ale nie, to bol len žart. Chcela som vidieť, ako sa zatváriš. A už to viem. Rada s tebou pôjdem na rande.“

„Super, to som naozaj rád.“ Povedal a pobozkal ju.

Lucia ich sledovala. Bola spokojná. Vedela, že by sa k sebe hodili, ale takýto rýchly priebeh nečakala ani ona. Bola na vrchole šťastia, ona čerstvá novomanželka a jej najlepšia kamarátka na začiatku vzťahu s najlepším kamarátom jej manžela. Čo by mohlo byť lepšie? Peter si ju pritisol ešte bližšie k sebe a začal jej bozkávať krk, potom ucho a pokračoval až k ústam. Tiež si všimol, čo sa deje vedľa nich, preto ťahal Luciu hore na izbu. Už boli svoji, už to bolo oficiálne. Milovali sa tak ako nikdy predtým.

* * *

O niekoľko týždňov si to celé zopakovali pred rodinou a bolo to úžasné. Keď videli ako sa z nich všetci tešia, tak sa nemohli ubrániť dojatiu. Mamy plakali od šťastia, otcovia boli pyšní na svoje deti a všetkým nalievali, aby si vypili na ich šťastie. Nina, Luciina sestra bola hlavná družička, aj svedok, a veľmi si to vychutnávala. Mala nádherné malé čierne šaty a priťahovala pozornosť skoro všetkých mužov. Paľo so Simonou sa po väčšinu ich svadby tvárili akože nič, ale často ich len náhodou pristihli vonku spolu, keď sa išli trochu prevetrať, alebo keď im prišli gratulovať na svadbu iní kamaráti. Lucii sa to páčilo, možno z toho naozaj niečo bude. Chcela, aby priateľka zažila ten pocit, aký mala ona, pocit dokonalého šťastia, radosti a tiež pocit, že všetko je možné.

REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X