V minulej časti príbehu od Jany Bilej ste sa dozvedeli o príchode Petra a Lucie na Sardíniu, kde sa plánovali tajne vziať. Zobrali so sebou svojich najlepších priateľov, ktorí mali ísť za svedkov a ešte o ničom netušili…

Piesok bol krásne biely a príjemný na dotyk. Keď si ho Lucia nabrala do rúk, sypal sa ako cukor. Nádhera. A more bolo pokojné ako zrkadlo a tak krásne modré. Ako by ich pozývalo aby sa išli okúpať.

„Tak čo, ideme?“ zavelil Paľo. Začali pomaly vchádzať do vody. Lucia a Peter v strede, a Paľo a Simona vedľa nich. Dievčatá aj chlapci boli vedľa seba. Lucia a Peter išli trochu rýchlejšie, takže oni ostali za nimi. Voda bola príjemná, ale oproti okolitému prostrediu sa zdala byť na prvý dotyk chladná. Simona a Paľo na seba pozreli, boli vzadu a z Lucie a Petra videli len chrbty. Sprisahanecky na seba pozreli. Naraz sa vrhli na Petra a Luciu a ponorili ich pod vodu. Len to trochu nedomysleli, lebo ako sa oni metali, tak voda špliechala aj na nich.

Keď ich pustili, aby sa konečne nadýchli, a ohriali na slniečku, Peter na nich spustil: „Čo vám preskočilo, veď ste nás mohli utopiť.“

„To by som nikdy neurobil, to predsa vieš. To mala byť len malá odmena za to, že ste nás dali bývať spolu.“ Vysypal zo seba Paľo. Jednoducho vedel udržať tajomstvo.

„No tak to vám teda pekne ďakujeme. My vás zoberieme na dovolenku a vy ste ako deti.“ Pridala sa k Petrovi aj Lucia a išli spolu na lehátka trochu sa zohriať a osušiť. Mala mokré ešte aj vlasy. Čo to tej Simone behá po rozume? Rozmýšľala.

„Myslíš, že sme to prehnali? Nechcela som ich nazlostiť.“ Povedala Simona Paľovi.

„Zdá sa, že trochu áno. Veď nám zase nič také nespravili. Mal to byť vtip, ale asi sme ich tam držali pridlho.“

„Asi. Poďme za nimi, nechcem takto začínať dovolenku.“ Povedala Simona a vybrali sa s Paľom pohľadať párik kamarátov.

„Prepáčte nám to, malo to byť vtipné a tak trochu pomsta za to spoločné bývanie. Ale nechceli sme vás nazlostiť. Veľmi nás to mrzí.“ Spustila hneď Simona ako by si túto reč trénovala ktovie ako dlho.

„Aj mňa to mrzí, veľmi. Prepáč mi to, kamarát, povedal Paľo.

Lucia s Petrom sa pozreli na seba. Mali ich radi, to sa nedalo poprieť. Ale niekedy sa správali ako malé deti. Lenže čo už s nimi, nie? Obaja sa začali usmievať a objali každý toho svojho kamaráta.

„Dúfam, že už sa to viac nezopakuje Simi. Jasné?“ pýtala sa Lucia naoko prísne.

„Samozrejme, čestné slovo.“ Povedala Simona a hodila sa Lucii okolo krku. Dala jej pusu na líce. „Si moja najlepšia kamarátka.“

Peter a Paľo sa síce nebozkávali, ale zato sa poriadne vystískali a potľapkali po chrbte.

„Pôjdeme sa dať do kopy, a potom pôjdeme na večeru, čo poviete?“, navrhol Peter.

* * *

Všetci išli na svoje izby, aby sa upravili a prezliekli. Paľo sa ukázal ako pravý džentlmen, keď ponúkol Simone, že môže ísť do sprchy prvá a že kým sa upraví, tak on sa osprchuje. Aby na nich nemuseli čakať.

Upravila sa ako najlepšie vedela. Na tvár si dala len bronzový púder s jemnými trblietavými čiastočkami. Oči si zvýraznila špirálou. Nikdy nebola na veľké machlenie sa a vždy to dodržiavala.

Obliekla si ľahké letné šaty azúrovo modrej farby. Vybrala si ich na nákupoch s Luciou, lebo pekne ladili s jej modrými očami. Vlasy si stiahla do spony, len tak voľne, aby jej jemne splývali okolo tváre. Pôsobila veľmi prirodzene a sviežo. Keď sa videla v zrkadle, bola spokojná, vyzerala veľmi dobre.

Keď vyšiel zo sprchy Paľo, vyzeral super. Vlasy mokré a učesané dozadu, oblečená čistá károvaná košeľa a dlhé béžové nohavice. Na nohách značkové kožené sandále. Všade vôkol neho sa vznášala príjemná svieža vôňa, veľmi podmanivá a príťažlivá.

„Keď sa upravíš, vyzeráš celkom dobre.“ Povedala mu, mala to byť pochvala. Ale nechcela to s tým chválením preháňať. Pre istotu, aby si nezačal o sebe príliš namýšľať. Aj tak sa jej zdalo, že sebavedomia mal viac než dosť.

„Ó, ďakujem. Od teba to znie skoro ako pochvala.“ Povedal jej s úsmevom.

„Veď to aj mala byť pochvala, ale nič netreba preháňať.“ Povedala aby ho trochu podpichla.

„Pokojne môžeš, toho nie je nikdy dosť.“ Mal taký šibalský a zároveň úprimný pohľad.

„Aj ty vyzeráš super. Oveľa lepšie, ako keď sme po teba na obed prišli cestou na letisko.“

„Ďakujem.“ Povedala a milo sa usmiala. Pomaly, ale isto sa jej prestával nepáčiť.

Stretli sa dole v reštaurácii na večeru. K jedlu si objednali biele víno. Bolo svieže a trochu perlivé, úplne ľahké a hodilo sa ku všetkému.

„Tak na nás, nech máme krásnu dovolenku a nezabudnuteľné spomienky.“ Povedal Peter a veľavýznamne pozrel na Luciu. Prebrala od neho žezlo a pokračovala.

„Keď sme vás dnes už tak prekvapili, máme pre vás ešte jedno prekvapenie.“ Povedala a pozerala na Simonu a Paľa. Tí na seba pre istotu tiež nechápavo hľadeli. A určite netušili, o čo Lucii ide. „Budem pokračovať ďalej, len keď sľúbite, že nás za to neutopíte v pol metri vody.“

„Sľubujeme,“ zaznelo z ich úst jednohlasne. Lucii sa to prestávalo pozdávať. Tí dvaja sa nejako prirýchlo zblížili, vŕtalo jej hlavou.

„Dva dni pred koncom dovolenky tu budeme mať svadbu. Nič veľké, len vy a my. A kňaz. Čo vy na to?“ opýtal sa Peter. Keďže boli obaja ticho, asi z toho šoku, tak pokračovala Lucia. „Chceli sme len malú svadbu. Od začiatku, len najbližšia rodina a pár priateľov, ale nejako sa to nabalilo na niečo oveľa väčšie. Po svadbe by na svadobnú cestu už bola zima, tak sme si to dali pred svadbou. A potom sme sa zhodli, že by bolo super zobrať sa tu. Romantika na pláži, nad hlavou len obloha a pod nohami piesok.“

Asi sa už prebrali z toho šoku, lebo z nich začali vypadávať nie celkom súvislé vety.

„Ako si to predstavujete, že budeme svedkovia, tu?“ opýtal sa Paľo, keď mu to začalo dochádzať.

„Presne tak,“ povedal mu Peter, zjavne pripravený na všetko. Určite to už chcel mať z krku. Lebo muži vedia niekedy horšie udržať tajomstvo ako ženy.

„Ale veď si nemám čo obliecť. Zobral som si len také plážové veci.“ Lucia sa musela veľmi ovládať, aby sa nezačala smiať. “Nemám si čo obliecť“ je zvyčajne ženská replika. A z úst Paľa vyznievala veľmi smiešne. Našťastie sa jej podarilo ovládnuť.

„A na čo máš mňa? Nenapadlo ťa, prečo ťahám taký veľký kufor, keď ty si sa zbalil to takého maličkého úplne v pohode?“

„Neverím, takže tam máš aj môj oblek?“

„Samozrejme, že mám!“

„To si ma potešil, nech nevyzerám na svadbe ako chudák.“ Normálne bolo vidno, že mu odľahlo. To by Lucia v živote nebola povedala, že chlap bude riešiť čo na seba.

Simona bola ticho a celé to počúvala. Ešte to asi len spracovávala, keď sa konečne ozvala aj ona.

„Aha, takže preto si ma silou mocou ťahala na nákupy, aby som si kúpila pekné slávnostné šaty. Tie mali byť na svadbu, pravda? Si ty ale tajnostkárka.“ Povedala nakoniec keď tú správu trochu strávila.

„Presne tak. Veď je to len trochu skôr ako bude aj normálny termín. A bude to po našom. Romantika ako vyšitá. Len more, pláž, my a vy.“

„Poďte sem vy moji holúbkovia, nech vás vystískam.“ Povedal Paľo, vstal z miesta, obišiel stôl a už ich stískal tak silno že Lucia skoro nemohla dýchať. Pridala sa aj Simona.

„Myslím, že sa zhodneme, že každý by chcel zažiť takú lásku ako máte vy, že Paľo?“

„Neviem ako ostatní, ale ja určite. Mám z vás veľkú radosť. Vidno, že ste sa našli. Kiež by sa aj mne podarilo nájsť moju polovičku.“ Povedal trochu zasnene.

Tak na najlepší pár na svete, zhodou okolností aj našich najlepších kamarátov.“ Paľo sa nezdal, ale bol to milý a veľmi dobrý chlapec. Pomaličky to začínalo dochádzať aj Simone.

„Tak na vás, naše holubičky.“ Simona si štrngla najprv s Paľom, až potom s Luciou a Peťom. Zdalo sa jej že sa Paľovi lesknú oči, asi nebol až taký necitlivý, ako by sa zdalo.

Večer prebiehal v pokojnej a dobrej nálade. Bavili sa, pili a jedli. Bolo im super. Takto všetkým spolu. Lucia dúfala, že sa takto budú stretávať aj po svadbe. Veď sa tým nemení úplne všetko, nie? Kamaráti im predsa ostanú.

„Tak čo hovoríš na našich holúbkov?“ pýtala sa Simona Paľa cestou na izbu. Po večeri sa rozdelili a každý išiel svojou stranou.

„Som za nich šťastný, a ty?“

„Podobne. Len si myslím že stretnúť toho pravého je fakt ťažké, skoro až nemožné.“

„Ale nie. Len si doteraz nemala šťastie na toho pravého.“

„A čo ak ho vôbec nestretnem? Možno nie som taká pekná a príťažlivá ako by som mala byť, aby si ma všimol.“

„Určite ho stretneš. A pre neho budeš tá najpríťažlivejšia žena na svete.“

„Myslíš?“ pozrela na neho s nádejou v očiach.

„Nemyslím, viem to.“ Povedal Paľo a silno ju objal. Všade naokolo sa vznášala jeho jemná vôňa, až z toho bola sama Simona prekvapená, aké jej to bolo príjemné. Vôbec nie je taký zlý, ako si predtým myslela. A hlavne necitlivý. Teraz sa prejavil ako dokonalý džentlmen.