Keď im svet neponúkol miesto, po akom túžili, nečakali. Vzali do rúk štetce, kladivá a odvahu – a z opustenej maštale postupne vybudovali divadlo, ktoré dnes žije vlastným životom.
Čo urobíte, keď vám nikto nepripraví príležitosť? Skvelé herečky Katarína Krajčovičová a Viktória Harkabus Jurištová sa rozhodli vytvoriť si ju samy. Popri herectve sa stali murárkami, produkčnými, manažérkami aj dobrovoľníčkami vo vlastnom divadle.
V rozhovore, ktorý pre Akčné ženy pripravila rovnako akčná Miška Kocianová, sa dozviete:
- ako vznikol odvážny nápad vybudovať vlastné Divadlo v stodole,
- prečo sa z herečiek na dlhé mesiace stali aj murárky, maliarky, produkčné či manažérky,
- ktorá z množstva rolí bola napokon tá najnáročnejšia,
- ako si rozdelili povinnosti a prečo sa napriek obrovskému tlaku nikdy vážne nepohádali,
- čo ich naučil Michal Vajdička a prečo ho považujú za svojho veľkého mentora,
- ako zvládali obdobia, keď chýbali financie aj istota, že projekt dokončia,
- prečo veria, že ženské priateľstvo môže byť jednou z najväčších životných opôr,
- akú úlohu zohráva komunita a osobný kontakt v čase sociálnych sietí,
- čo by odkázali každej žene, ktorá váha, či sa pustiť do svojho sna,
- a na čo sa môžu diváci v Divadle v stodole tešiť počas najbližšej sezóny.
Dve absolventky VŠMU, jeden opustený priestor a obrovská dávka odhodlania. Tak by sa dal v skratke opísať príbeh divadla, ktoré Katarína a Viktória postavili doslova vlastnými rukami – od búrania stien až po hranie hlavných úloh na javisku, ktoré si samy vytvorili.
Na otázku, ktorá z mnohých rolí – manažérky, produkčnej či herečky – bola najťažšia, obe zhodne siahli po tej najkrehkejšej.
„Ja som mala taký pocit, že byť herečka popri tom všetkom bolo najnáročnejšie,” vysvetľuje Viktória. „Na tých ostatných veciach vieme spolupracovať, ale to herectvo, keď ste na javisku, tak ste ako tá postava sama za seba. Tú postavu musíte vybudovať sama,” vysvetľuje Katarína.
Viktória dodáva, že popri nekonečnom zozname povinností – od techniky, cez ekonomiku až po marketing – museli nájsť čas ešte na jednu dôležitú „pozíciu”: byť si navzájom kamarátkami.
„Museli sme sa to naučiť, že občas je toho už veľa, že už nerozprávajme o práci… Poďme byť teraz na chvíľu kamošky.”
Deň premiéry: moment, keď sa sen stal realitou
Obe si presne pamätajú okamih, kedy im došlo, že to, čo doteraz budovali, sa naozaj deje.
„Ja myslím, že to bolo v deň premiéry… Tam už nie je cesty späť. Vždy sa dá presunúť premiéra, ale… V ten deň, v deň premiéry bol ten moment,” hovorí Katarína.
Za celým projektom stojí aj ich pedagóg a režisér Michal Vajdička, ktorého obe označujú za kľúčovú inšpiráciu. Práve on Viktórii pred premiérou pripomenul, že jej úlohou už nie je ťahať káble, ale hrať.
„Prišiel za mnou a povedal, že to teraz už takto nejde… Teraz už sa musíte sústrediť a hrať. A vtedy to bolo podľa mňa také prvé moje uvedomenie.”
Financie, ktoré „nenabiehali”, a to, na čo sú hrdé
Nie všetko išlo ako po masle. Kým prvý rok sa im podarilo vyzbierať dostatok peňazí na rekonštrukciu, druhý rok sa spoliehali na rovnaký scenár – a nevyšlo to.
„Prišla cenová ponuka snáď štvornásobne vyššia ako prvý odhad. Ja si pamätám, že som sa tu na múriku zložila,” spomína si Viktória na jeden z najťažších momentov.
Nakoniec si veľkú časť práce – vrátane nahadzovania omietok – museli urobiť samy alebo s pomocou kamarátov, ktorí si zobrali dovolenku, aby im pomohli. Práve preto je pre Viktóriu najväčšou pýchou fasáda, ktorú takto vybojovali, zatiaľ čo Katarína najviac zo všetkého miluje vymaľovaný interiérový bar, na ktorom pracovala tri dni a doťahovala aj tie najmenšie detaily.
Začali si byť podobné aj hláskou L
Spoločný projekt formoval aj ich priateľstvo. Hoci počas štúdia na VŠMU sa podľa vlastných slov príliš nebavili, divadlo z nich urobilo takmer sestry.
„Máme naozaj taký veľmi, veľmi čistý vzťah… Neodsúdi ma. Aj keď niečo zo mňa vyhrkne, tak sa nenahnevá, pochopí, ako som to myslela,” opisuje ich puto Viktória.
Dokonca si to všimla aj ich lektorka: obe totiž vyslovujú rovnakú, špecifickú hlásku „L” – dôkaz toho, ako veľmi sa navzájom ovplyvnili.
„Herecká mamina” Marta Issová a mamy, ktoré im na 100 % nedôverovali
Na otázku, kto ich na tejto ceste najviac inšpiroval, obe spomenuli okrem režiséra Michala Vajdičku aj českú herečku Martu Issovú, ktorú Viktória spoznala pri svojom prvom veľkom nakrúcaní v Prahe.
„Okrem toho, že Miška považujem za svojho hereckého otca, tak Marta je pre mňa herecká mamina… Je to úplne úžasné spojenie geniálnej filmovej a divadelnej herečky s tým, že je mama, že všetko stíha, ale zároveň si pri tom zachová pokoj,” hovorí Viktória.
Veľkou inšpiráciou boli pre obe aj ich vlastné mamy – silné a samostatné ženy, ktoré ich v sne podporovali, aj keď určité pochybnosti tam boli prítomné.
Divadlo ako miesto na spomalenie v dobe sociálnych sietí
Obe sa zhodujú, že v dnešnej uponáhľanej dobe, poznačenej sociálnymi sieťami a home officom, ľuďom čoraz viac chýba osobný kontakt – a práve to chcú svojím priestorom ponúknuť. Ako samy hovoria, žijeme v dobe, kde sa vytráca kontakt s človekom, preto je túžba po osobnom kontakte väčšia. Katarína to zhrnula jednoducho: „Je to taká psychohygiena – iba ísť, spomaliť, porozprávať sa s druhým človekom.” Aj preto po každom predstavení zámerne zostávajú s divákmi na priateľský rozhovor.
Rada pre každého, kto váha ísť do veľkého sna
Na záver majú obe jasný odkaz pre každého, kto stojí pred podobným rozhodnutím:
„Určite nech to skúsi. My obe sme také, že môžeme ľutovať iba to, čo sme neurobili,” hovorí Katarína.
Viktória dopĺňa, že kľúčom bola predovšetkým vášeň pre vec:
„Hneď ako má človek pre niečo zápal, verí tomu, tak to je jediné, čo potrebuje na to, aby to dal.”
A keby mohli o päťdesiat rokov nazrieť do svojho divadla, čo by tam chceli nájsť? Odpoveď je jednoduchá – seba samé, také, aké sú dnes.
„Nech sa deje čokoľvek, nech sme akokoľvek úspešné alebo neúspešné, ale navždy zostať také normálne, ľudské a srdečné,” praje si Viktória.
Ešte viac zaujímavostí nájdete v celom rozhovore:
- aký bol ich najväčší (nevyslovený) konflikt spolupráce – a prečo ho obe opisujú ako „hodiny ticha”, nie hádku,
- aké to bolo vynášať seno hodiny bez vody počas jedného z najnáročnejších dní minulého leta,
- čo presne im napísal režisér Michal v deň premiéry a prečo tento moment obe označili ako scénu, ktorá by nesmela chýbať v prípadnom dokumente o ich divadle,
- za čo sú si Katarína a Viktória navzájom najviac vďačné – a čo si k tomu povedali úplne po prvýkrát nahlas priamo pri mikrofóne.
Viac o Divadle v stodole a aktuálnom programe nájdete na: divadlovstodole.sk.
A na úplný záver? Jeden milý akčný pozdrav
Zobraziť tento príspevok na Instagrame