Sedím doma s Natanom a v duchu sa vraciam k dňu, keď sa tento môj tretí štvorkilový chlapček narodil. Moja predstava o treťom materstve bola jasná: vôňa bábätka, les, ticho a konečne ten stav, kedy len som. Bez potreby niečo dokazovať a niekam sa ponáhľať.
Nuž – z časti sa naplnila. Vôňa tu je. Ale cesta k nej ma prinútila poriadne premýšľať.
„Staršia rodička” a svet nálepiek
Na gynekológii som okamžite dostala visačku: „staršia rodička“. Viac testov, viac vyšetrení, viac nenápadného zdvíhania obočia. Zaujímavé je, že ja som sa tak vôbec necítila. Namiesto únavy som cítila úplný pokoj a príval nečakanej energie. Už som presne vedela, čo chcem – a čo odmietam robiť len preto, že sa to „tak robí”.
V mojom blízkom okolí sú momentálne len dve ďalšie čerstvé mamy. Obe podnikateľky, obe „staršie rodičky“, obe popri bábätku ťahajúce firmu a ľudí. Tak podobne. To nie je náhoda – to je naša generácia mileniáliek.
Do posledného dňa som sa cítila fantasticky. Bez fučania som vybehla aj 1 000 schodov denne. Nie som žiadna športovkyňa, ale Natan ma motivoval k pohybu ako nič predtým. Dopriala som si pravidelnú horúcu vaňu, jogu, náparku – a prvý raz som objavila ten malý zázrak vďaka Olívii, ktorú vám musím raz poriadne predstaviť.
Motivácia bola jasná: cítiť sa fit a aj po tretíkrát porodiť prirodzene, bez epidurálu, v polohe, akej sa mi zachce – ideálne vertikálne. Najradšej by som rodila vo vode, ale v Bratislave… V jednej súkromnej nemocnici bazén nemajú, lebo vraj statika (čo som naozaj nepochopila), v inej ho majú, ale nafúknuť ho ešte nechcú, v ďalšej ho z hygienických dôvodov nemôžu. Tak som bola pragmatická: tretie dieťa pôjde rýchlo, idem tam, kde to mám blízko, ale prvý raz si doprajem ten komfort. Platený program.
Napíšem to tak, ako to bolo.
Plán je len plán
Natanovi som toľko dohovárala, že mám ešte veľa práce, až sa rozhodol si čas preplánovať. Tak som sa dostala k vyvolávačke. V deň „D“ stále odhodlaná: vertikálna poloha, žiadny epidurál, žiadne zbytočné zásahy.
Keď som sa pred príjmom opýtala na pôrodný plán – ktorý som si pyšne prvýkrát v živote pripravila – pani doktorka sa len usmiala a povedala, že ho asi nikto čítať nestihne. Že na to nebude čas.
Uvažovala som. Uvažovala… Či je to čierny humor ako bonus k extra balíčku, alebo nedostatok personálu.
Nuž. Pôrodný personál v tej jednej nemocnici, kde sa všetci hrnú, kmitá o život. Nikto sa mi nesťažoval, ale videla som. Biznis je biznis – čo najviac pôrodov, čo najmenej zdravotného personálu. Extrém, v ktorom nikto nestíha isť ani na záchod.
Vytrápila som sa celý jeden krásny dlhý deň. Muža som poslala radšej domov a väčšinu času som trávila pod sprchou. Pred polnocou som vedela, že je to tu. Vyliezla som z izby.
Kontrakcie boli neudržateľné, nonstop. Nedokázala som netlačiť. A nezdravotný personál – s vyloženými nohami a kávičkou v ruke – mi povedal, že tak o polhodinku najskôr. Že majú ešte iné pôrody.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Dievčatá – ja fakt rodím
Odtiekla mi voda. Porodím aj sama v izbe, je mi to fuk, ale nikam ma nikto potom už prenášať nebude.
Asi po tretej žiadosti – tá posledná už bola krikom – zorganizovali vozík, na ktorý som sa, pravdaže, nemohla ani posadiť. Lebo hlavička.
Keby som bola prvorodička, neviem, čo by som robila. Zavrela som sa do seba. Do sebadôvery, že to dám.
Nádych. Výdych. Do seba.
Dobehli sme na sálu. Dobehla aj, chúďa, pôrodná asistentka. Dala som sa do vertikálnej polohy a na dve zatlačenia bol von. Celý dokonalý štvorkilový chalan. Ako vypadol, rovno som si ho vzala do náručia.
Ďakujem za moje telo. Ďakujem za meditácie, ktoré mi nakódovali: čím väčšia bolesť, tým hlbšie uvoľnenie. A ďakujem za môjho muža, ktorý dobehol ako z filmu presne vtedy, keď som vrazila na sálu. A ďakujem za dve skvelé ženy – asistentku a lekárku – ktoré šli z pôrodu k pôrodu bez oddychu, a pritom mi dali všetko, čo mali.
Keď som sa ich opýtala, ako to zvládajú, pozreli na mňa len unavenými očami. Moje hrdinky dňa.
Pôrod nie je súťaž
V živote sú transformačné momenty. Narodenie – rovnako ako smrť. Pre každú ženu je pôrod skúsenosť, ktorá sa s ňou spája celý nasledujúci život. A záleží na tom, ako ju prežije.
Pôrod nie je súťaž v tom, ktorá vydrží viac bolesti, menej kričí alebo rodí „správne”. Každá žena ho prežíva po svojom – kiežby naozaj po svojom. Každá inak vníma bolesť, má iný prah, iné hranice.
Problém je v mašinérii, ktorá okolo pôrodu stále existuje. V absolútnom nerešpekte k tomu, že každý pôrod potrebuje pokoj, naladenie, čas a dobrých ľudí. Priestor, ktorý si žena vyplní presne tak, ako chce – nie stres, presúvanie na poslednú chvíľu na chladnú vysvietenú sálu.
Čítajte aj
- Väčšie bábätko pri pôrode? Prečo nie je dôvod na paniku
- Alarmujúci pokles pôrodnosti: Slovensko nezadržateľne starne
- Puto, ktoré nekončí pôrodom: Ako bunky vášho dieťaťa navždy zmenili vašu DNA a zdravie?
- Popôrodná dula Andrea Borková: Po pôrode som sa cítila sama. Dnes pomáham ženám, aby to nezažili
- To nie je pôrod, to je trauma: Šokujúce svedectvá žien o slovenských pôrodniciach
- Prvé objatie, ktoré všetko mení: Prečo je bonding po pôrode taký dôležitý
Zo strachu sa nezrodí nič dobré
Strach je emócia, ktorá zabíja slobodné rozhodnutia. V strachu vzniká bolesť a zbytočné zásahy. Naše praprastaré mamy rodili často samy, medzi dvoma zárubňami, kým sa varila polievka. Nechcem pôrod zľahčovať. Chcem, aby si všetci uvedomili: pre ženu je to buď celoživotná trauma, alebo neopísateľne nádherný zážitok. Taký silný, že z neho dokáže vytesniť aj tú najväčšiu bolesť. Lebo z tej bolesti vzniká živý zázrak.
Kto prinútil ženy rodiť v ľahu? Jeden kráľ so záľubou v sledovaní
Keď sa pozrieme na to, prečo väčšina žien v nemocniciach stále končí na chrbte s nohami hore, musíme sa vrátiť do 17. storočia. Na dvor francúzskeho kráľa.
Ľudovít XIV. – kráľ Slnko – bol podľa historických prameňov mimoriadne zaujatý sledovaním pôrodov svojich detí. Problém? Ženy vtedy rodili v kľaku, v stoji alebo na pôrodných stoličkách. Pôrodná asistentka videla „pod sukne” len minimálne a kráľ takmer nič.
Presadil preto, aby si jeho milenky ľahli na posteľ. Z vyvýšeného miesta – často spoza závesu – mal tak nerušený výhľad na celý proces.
Súčasne sa zmenila hierarchia pri pôrodoch. Dovtedy boli pri pôrode výlučne ženy. Ľudovít však začal volať chirurgov – mužov. Jedným z prvých bol Julian Clément, kráľovský pôrodník. Pre týchto mužov bola poloha ležmo oveľa pohodlnejšia: mohli sedieť na stoličke, nemuseli kľačať pod ženou, a neskôr – jednoduchšie zavádzali pôrodnícke kliešte.
Poloha na chrbte, pôvodne určená na chirurgické zákroky (odtiaľ názov lithotomická – z gréckeho výrazu pre odstraňovanie močových kameňov), sa postupne stala normou pre všetky pôrody. Keďže takto rodili kráľove milenky, začali to napodobňovať šľachtičné. Potom meštianky. Bol to symbol statusu.
Žena sa stala objektom na stole. Nie aktívnym subjektom
Čo hovorí dnešná veda? Moderné výskumy (vrátane Cochrane Review) potvrdzujú to, čo intuícia hovorí tisíce rokov: poloha na chrbte je pre rodičku pravdepodobne tá najhoršia možná.
- Bábätko musí doslova „tlačiť do kopca” – gravitácia pracuje proti nemu.
- Váha maternice v ľahu utláča dolnú dutú žilu a môže znižovať prísun kyslíka k dieťaťu.
- V drepe alebo na štyroch sa panvový vchod môže otvoriť až o 20 – 30 % viac než v ľahu.
Je paradoxné, že v roku 2026 sa ženy musia „biť” za to, aby mohli rodiť v polohách, ktoré boli pre ich prastaré mamy samozrejmosťou. Celý tento štandard vznikol kvôli pohodliu jedného muža a potrebe kontroly prvých mužov-pôrodníkov.
Keď si na sále povieš, že chceš vertikálnu polohu, búraš 400-ročný prežitok kráľovského voyeurizmu.
Marketing mieri presne tam, kde sme najzraniteľnejšie: na náš strach. Sedemdesiat percent žien ide do pôrodnice so strachom. A ten strach nie je o tele. Väčšinou je o hlave – o príbehoch, ktoré počúvame, a o systéme, ktorému nedôverujeme.
Nuž. Ktovie, prečo?
Možno aj preto, že v roku 2026 stále nie je samozrejmé rodiť čo najprirodzenejšie.