Koľkokrát sa vám stalo, že ste prišli domov a sotva ste si pamätali cestu z práce? Alebo že ste kosili trávnik, pripravovali večeru či šoférovali auto a myšlienkami ste boli úplne inde? Práve vtedy sa ukazuje skutočná sila toho, čo Bruce H. Lipton v knihe Biológia viery nazýva „podvedomá myseľ”.
Podvedomie podľa neho ovplyvňuje väčšinu nášho správania, vzťahov aj zdravia – bez toho, aby sme si to uvedomovali. A dobrá správa je, že tieto programy nemusíme slepo nasledovať celý život. Môžeme ich spoznať, zmeniť a stať sa vedomými rodičmi aj vedomými tvorcami vlastného života.
Vedomá a podvedomá myseľ: dynamické duo, ktoré nikdy nespí
Lipton rozlišuje dve úrovne mysle:
-
Vedomá myseľ – naše „ja”, ktoré plánuje, premýšľa, rozhoduje sa, tvorí. Je pomalšia, spracuje obmedzené množstvo informácií, ale vie byť kreatívna a meniť smer.
-
Podvedomá myseľ – rýchly, extrémne výkonný „autopilot”. Ukladá všetky naučené návyky, presvedčenia a emočné vzorce. Dokáže spracovať obrovské množstvo podnetov za sekundu a zároveň riadi telo, reakcie a správanie, keď vedomie rieši niečo iné.
Tieto dve zložky mysle spolu vytvárajú tím. Vedomá myseľ sa môže sústrediť na konkrétnu úlohu – napríklad plánovanie pracovného projektu alebo piatkovej párty – zatiaľ čo podvedomie bez problémov zvláda rutinu: kosenie trávy, šoférovanie auta či varenie večere.
Keď šoféruje podvedomie
Autor to ilustruje na príklade učenia sa šoférovať. Pamätáte si ešte ten stres, keď ste prvýkrát sedeli za volantom? Museli ste sledovať cestu, pedále, rýchlosť, zrkadlá, dopravné značky, ostatné autá… Vedomá myseľ bola úplne preťažená.
Postupne sa však z týchto úkonov stali návyky. Dnes si sadnete do auta, premýšľate nad tým, čo musíte kúpiť, ako skončilo včerajšie stretnutie alebo čo povedali deti ráno pri raňajkách – a aj tak bezpečne prechádzate križovatkami. Šoféruje podvedomá myseľ, ktorá si všetky potrebné kroky „nahrala” ako program.
Podobne funguje veľká časť nášho života: chodenie, obliekanie, reakcie na partnera, spôsob, akým riešime konflikty či stres. Keď vedomie nie je prítomné, nastupujú staré programy v podvedomí.
Podvedomá myseľ ako jukebox: prečo nestačí len “pozitívne myslieť”
Lipton prirovnáva podvedomie k starému jukeboxu v bare. Kým niekto nehodí mincu a nevyberie konkrétnu pesničku, jukebox prehráva stále tú istú. Môžete naň kričať, prosiť ho, dokonca doň kopať – pokiaľ nezmeníte program, pesničky zostanú rovnaké.
Takto fungujú aj naše naučené reakcie. Vedomá myseľ môže mať skvelé plány a predstavy – „od zajtra budem pokojnejšia”, „už sa nenechám využívať”, „budem si viac veriť” – ale keď príde stresová situácia, spustí sa starý podvedomý program: napríklad útek, hnev, vzdanie sa alebo sebakritika.
Boj s podvedomím silou vôle je preto podľa autora odsúdený na neúspech. Je to, akoby sme do jukeboxu kričali, aby prestal hrať starý hit, ale pritom by sme nezmenili platňu.
Napätie medzi silnou vôľou a starými programami
Ak je rozdiel medzi našimi vedomými cieľmi a podvedomými vzorcami príliš veľký, môže to viesť až k vnútornému napätiu a psychickým problémom.
Lipton ako ilustráciu uvádza film „Záře” (v originále Shine), založený na skutočnom príbehu austrálskeho klaviristu Davida Helfgotta. David miluje hudbu a túži študovať v Londýne. Jeho otec, ktorý prežil holokaust, je však presvedčený, že „vyčnievať z radu” je nebezpečné. Z podvedomého strachu syna tvrdo kontroluje a bráni mu odísť.
Keď sa David postaví otcovi a predsa odíde, vedomá myseľ vyhrá. Na súťaži v Londýne hrá brilantne, no zároveň v ňom prebieha obrovský vnútorný boj – medzi túžbou po úspechu a hlboko zakoreneným rodinným programom „ak vyčnievaš, ohrozuješ seba aj rodinu”. Cena za toto „víťazstvo” je vysoká: psychický kolaps.
Príbeh ukazuje, akú silu môže mať detské programovanie. Aj keď vedomie niečo chce, podvedomé presvedčenia založené na strachu môžu človeka doslova rozložiť.
Ako vznikajú naše programy: rodičia, učitelia, spoločnosť
Podvedomá myseľ je najviac tvárna v detstve. Do približne siedmich rokov sme ako špongie – sledujeme rodičov, učiteľov, autority a bez filtra preberáme ich postoje, emócie a reakcie. V tom čase ešte nemáme vybudované kritické myslenie, ktoré by povedalo: „Toto je len názor mamy, nemusí to byť absolútna pravda.”
Do podvedomia sa tak zapisujú vety typu:
- „Peniaze sa ťažko zarábajú.”
- „Nemôžeš mať všetko.”
- „Najprv povinnosti, potom radosť.”
- „Nie som dosť dobrá.”
- „Keď sa ozvem, budú ma mať menej radi.”
Neskôr sa tieto programy prejavujú v práci, vo vzťahoch aj v tom, ako sa staráme o seba. Môžeme mať vysoko nastavené ciele, no zároveň podvedomé presvedčenie, že si „nezaslúžime lepší život”. A tak akoby sme stále narážali do neviditeľného stropu.
Keď vedomá myseľ spí, podvedomie riadi náš deň
Lipton zdôrazňuje, že vedomá myseľ môže byť úžasne kreatívna – plánuje, sníva, tvorí vízie budúcnosti. Lenže práve vtedy často prestáva sledovať, čo aktuálne robíme. Keď sa zasnívame, preberá riadenie autopilot.
Preto môže človek úprimne veriť, že je „pozitívne nastavený”, chce zdravý vzťah alebo úspešnú kariéru, ale v praxi opakuje tie isté vzorce: často vyhorí v práci, priťahuje si komplikovaných partnerov, bojí sa urobiť krok k vlastnému projektu.
Nie je to preto, že by bol slabý alebo neschopný. Iba nasleduje staré podvedomé programy, ktoré boli kedysi „nainštalované” inými ľuďmi.
Dá sa podvedomá myseľ preprogramovať?
Podľa knihy Biológia viery áno. Kľúčom je prestať bojovať s podvedomím a začať s ním pracovať ako s výkonným, len zle naprogramovaným systémom.
Autor opisuje viacero prístupov:
-
Psychoterapia a koučing – pomáhajú pomenovať staré presvedčenia a nahradiť ich novými.
-
Práca s telom a emóciami – pretože podvedomé programy sú často „uložené” v tele ako napätie, strach či automatické reakcie.
-
Energetická psychológia a techniky inšpirované kvantovou fyzikou – Lipton verí, že spojením práce s mysľou a telom je možné rýchlejšie prepísať staré vzorce.
Bez ohľadu na konkrétnu metódu je dôležité pochopiť, že podvedomá myseľ sa učí opakovaním. Nestačí jednorazové rozhodnutie. Potrebujeme nové návyky, nové skúsenosti a nové „dôkazy”, že život môže fungovať aj inak.
Zaujíma vás, ako funguje váš mozog? Čítajte aj:
- Neurológia odpustenia: Neuveríte, ako mozog lieči emocionálne rany
- Veľký mýtus: Používame len 10 % nášho mozgu
Uvedomelé rodičovstvo: sme programátori mysle svojich detí
Časť kapitoly venoval Lipton aj rodičom. Pripomenul, že deti sa neučia len z toho, čo im hovoríme, ale najmä z toho, čo žijeme.
-
Ak hovoríme, že je dôležité oddychovať, ale sami stále bežíme na doraz, dieťa si do podvedomia uloží program: „musím makať, inak nie som dosť dobrá”.
-
Ak ho presviedčame, že je šikovné a môže všetko, no zároveň sa sami bojíme riskovať a stále sa zhadzujeme, dieťa preberie náš strach, nie naše slová.
-
Ak doma počúva hádky o peniazoch a vety typu „na to nemáme”, môže vyrásť s presvedčením, že peniaze sú zdroj konfliktov a nikdy ich nie je dosť.
Uvedomelé rodičovstvo preto podľa Liptona nezačína pri deťoch, ale pri nás samých.
Potrebujeme sa pozrieť na vlastné programy, ktoré sme zdedili od svojich rodičov a spoločnosti, a rozhodnúť sa, ktoré chceme posúvať ďalej a ktoré už nie.
Ako s tým začať v každodennom živote
Niekoľko praktických krokov, ktoré z Liptonových myšlienok vyplývajú:
-
Všímajte si autopilota. Kedy reagujete „automaticky”? V stresových situáciách, vo vzťahoch, pri peniazoch, pri starostlivosti o seba? Tieto momenty najlepšie odhaľujú podvedomé programy.
-
Položte si otázku: Odkiaľ to mám? Kto prvý hovoril podobné vety alebo sa správal tak ako vy? Mama, otec, učiteľ, spoločnosť?
-
Spomaľte a zapojte vedomú myseľ. Pred ďalšou automatickou reakciou sa skúste na sekundu zastaviť a vedome zvoliť iné správanie – aj keď len malé.
-
Vyhľadajte podporu. Terapia, koučing, skupiny osobného rozvoja či vzdelávanie o neurobiológii nám môžu pomôcť pochopiť vlastnú „biológiu viery”.
-
Buďte k sebe láskavé. Staré programy vznikli v čase, keď nám mali pomôcť prežiť. Nesmútime, že existujú – skôr sa učíme, ako ich aktualizovať.
Prečo sa oplatí stať sa vedomým rodičom aj vedomým tvorcom života
Lipton uzatvoril kapitolu myšlienkou, že ak by sme boli od detstva programovaní zdravými, podporujúcimi presvedčeniami, väčšina z nás by mala v živote oveľa menej problémov. Realita je iná, ale to neznamená, že sme odsúdení žiť podľa starých scénarov.
Keď sa rozhodneme stať uvedomelými rodičmi a uvedomelými ženami, meníme nielen svoj život, ale aj budúcnosť svojich detí. Každý nový, slobodnejší program v našom podvedomí znamená menej strachu a viac radosti v ďalšej generácii.
Podvedomá myseľ je obrovský dar – stačí sa naučiť s ňou spolupracovať. A presne o tom je „biológia viery”. O tom, že naše presvedčenia nie sú nemenné. Môžeme ich preprogramovať tak, aby podporovali život, zdravie a lásku – v nás aj v našich deťoch.