Poviedka: Zázrak

par konflikt
Foto: canva.com

Opatrne vykĺznem z postele. Nechcem zobudiť Jurka. Má toho v poslednej dobe akosi veľa. Aj včera prišiel z roboty až neskoro večer. Vraj nejaký problém s počítačom. Pre cupitám do kuchyne a zalejem čaj. Ten odporný zelený, so super bylinou na chudnutie.

Podvedome skontrolujem sadlo na bruchu. Nezmizlo, ani náhodou. A tak radšej odložím do chladničky tie skvostné smotanové pudingy a odhodlane dopijem pohár.
Za chvíľu začujem manželov hlas zo spálne. Telefonuje, mobil má stále pri ruke. Vraj keby dačo.

Smutne vzdychnem. Jeho stavebná firma, chytila po kríze druhý dych a on nevie čo skôr. Peňazí pribúda a času ubúda. Tá nepriama úmera funguje nechutne spoľahlivo.
Na rýchlo vbehnem do kúpeľne, trochu sa upraviť. Nenápadný make-up, špirála, vlasy. Nechcem aby ma videl takú pokrčenú.

Zbytočné obavy. On ma totiž nevidí vôbec. Ledva zamrmle dobré ráno a zamieri rovno k baru. Hodí do seba štartovaciu dávku vodky. Iba tak narýchlo z fľaše.
„Jurko, nemal by si, veď ideš autom.“
Jeho pohľad ma hneď zruší. Sklopím oči a radšej začnem chystať raňajky. Slaninku, vajíčka, to čo má najradšej.

„Vieš Danka, naozaj netreba… Dnes mám toho moc, zjem niečo vonku…“
Uznanlivo ma potľapká po pleci a ja zacítim jeho trochu korenistú vôňu. Priznávam, aj po dvadsiatich rokoch manželstva som z neho namäkko. Stále príťažlivý, svalnatý, krátke husté prešedivené vlasy rámujú kostnatú tvár.

„Ale veď… Myslela som, že spolu vypijeme aspoň kávu…“
Váhavo mykne plecom.
„Zajtra, pozajtra, uvidím. Možno prespím na byte. Ešte zavolám.“
Smutne dosmažím slaninu a rozbijem vajíčka. Pridám trochu korenia, zelenej cibuľky. Predsa to nevyhodím! A tak zodpovedne šrotujem voňavú dobrotu. Pre čisté svedomie, miesto kávy vypijem znovu plný pohár toho hnusného čaju a pomaly ťahám nohami do roboty.

Upravená žena je základ dobrého manželstva

Keď môj muž začal podnikať, nechala som prácu učiteľky a zobrala nudné úradnícke miesto na štyri hodiny. Ináč to nešlo. Dcéra bola ešte malá a po krátkej dobe sme kúpili aj peknú vilku so záhradou.

Dnes už je dospelá, behá po svete a ja si môžem dovoliť zaplatiť servis okolo domácnosti podľa chute a momentálnej nálady. No robotu už meniť nechcem. Načo aj? Pohoda a zvyk robí svoje. Jednoduchá rutina bez zbytočného stresu mi vyhovuje.

S kolegyňami mám, pekne povedané, korektné vzťahy na bode mrazu. Závidia, až treští. Večne riešia čo kde lacno kúpia a zazerajú, lebo ja vraj nemusím. Akoby mať trochu viac peňazí bol dedičný hriech. Nevadí, tých pár hodín denne s nimi bez problémov prežijem.

Dnes našťastie, miesto spoločného obeda, pôjdem na kozmetiku. Milujem tie pasívne rituály. Iba ležať bez pohybu a cítiť ako ma niekto iný robí krajšou. Patrične si to užívam a platím. Za séra, masky, masáže. Chcem sa o seba starať. Veď všade píšu, že byť stále upravená, nalíčená a vyčesaná je základ dobrého manželstva.

wellness
foto: pixabay.com

Zabalená v teplej plachte trochu driemem, keď pípne mobil. No jasné, správa od Zdeny. Zvoláva nás, večné kamarátky, na kávičku, ako nejaké staré vrany do kŕdľa. Odkývnem viac menej zo zvyku, že veď dobre. Možno prídem. Aj keď mi v poslednej dobe akosi prestali chutiť. Oni aj tá spoločná káva.

Káva s kamarátkami

Naše obľúbené bistro mám po ceste. Obidve sedia vysmiate za šľahačkovými pohármi. To mi robia naschvál! Zdena je taká opuchnutá niť od narodenia a Mirka spokojne pláva životom, ako kysnutá buchta celé roky. Aj keď ich delí päťdesiat kíl živej váhy, zdravú výživu ignorujú úplne rovnako.

Objednám si pohár suchého bieleho a čakám trochu porozumenia. Márne. Práve naopak, Zdena ma hneď skritizuje:
„To kyslé víno je fakt hnusné, že to vôbec môžeš piť! Daj si radšej karamelový likér s višňami. Je naozaj božský!“

Niečo zamrmlem a ďalej usrkávam z pohára. Našťastie za chvíľu už prestanem byť zaujímavá. Mirka začne nadávať na muža, že si zas a znovu nespomenul. Na čo, nie je podstatné. On za tie roky už totiž stihol zabudnúť asi na všetko. Od výročia svadby až po vlastné narodeniny.

Zdenka jej pohotove poskytne univerzálny návod na spolužitie:
„Pozri, ak ho v hlave zaradíš medzi domáce zvieratká, podvedome vypneš nároky a požiadavky. Stačí sa pritúliť, pohladiť, nachovať… Proste pohoda.“
Rázne protestujem:

„To nemyslíte vážne, prirovnávať manžela k nejakému kocúrovi!“
Moje rozhorčenie ignorujú. Prehltnem horkú slinu a objednám kávu. Sme rovnako staré, vydaté, s dospelými deťmi. Žijeme bežný život už preklopený na druhú stranu. Jednoducho nič moc.

Možno preto ma vytáča tá ich nasilu vynútená ľahkosť bytia. Akože nič nie je problém. A čím sú staršie, tým je to horšie.
Ešte si vypočujem pár pikantných historiek, kto, kedy, s kým a utekám domov. Moja rýchla rozlúčka ich trochu zaskočí, no ďalšia fľaška vína ma hneď nahradí.

Zavolám taxík a za chvíľu už spokojne sedím doma v kresle. Tu mi je aj tak najlepšie. Zapnem televízor, prečítam knižku a čakám na Jurka. Chcem aby mal servis, ktorý potrebuje. Pohodlie, stravu a tak.

No po desiatej pípne smutná správička. Dnes opäť nestíha a ja budem znovu spať sama. Do postele mi zablúdi nečakaný smútok. Čierne myšlienky poletujú v hlave. Mám o neho strach. Žije taký poplašený život. Možno by som mohla robiť s ním vo firme. Aspoň budeme viac spolu. Veď niečo by sa určite pre mňa našlo. Papiere, úrady, vybavovačky. Ten nápad ma povzbudí. Rýchlo ešte vylížem pohár horkej čokolády a spokojne zadriemem.

 

konflikt
Foto: canva.com

Manžel je stále nervóznejší

Na druhý deň rozmýšľam čím ho poteším. Je stále nervóznejší. Neviem prečo, keď firma veselo šliape. Vypení kvôli každej hlúposti. Zlá košeľa, uprataný stôl, zabudnuté kľúče. Hocičo. Dokonca ani obľúbené rezne už vraj nemusí. Mala by som začať variť ľahko a zdravo. Darmo, už nie sme najmladší a ja aspoň schudnem.
A tak odhodlane študujem tie moderné kuchárske návody. Samé šaláty, cukety na tisíc spôsobov, syry bez tukov a koláče bez múky. Sklamane listujem stránkami. Variť bez masla, bez smotany… Príde mi to akoby bez jedla!

Jurko prišiel nečakane skoro. Unavený a strhaný. Hneď zaliezol do postele. Vraj zjedol niečo na pumpe! A ja tu blúznim o zdravej výžive. Nevadí. Starostlivo upracem, nachystám mu veci na ráno a tichučko vojdem do spálne. V tej najkrajšej nočnej košeli. Chcem ho trochu prebrať. Veď sme tak dlho neboli spolu. No ledva ma pohladí. Pritúlim sa k nemu a dýcham jeho vôňu. Aspoň niečo.

Ráno mu ku káve naservírujem odvážnu otázku:
„Čo keby som s tebou robila vo firme? Mňa už nebaví taký oddelený život, ledva sa vidíme.“
Mlčí a pritom sústredene oberá paradajky z obloženého chlebíka.

Nasucho prehltnem a trochu hanblivo dodám:
„Už ani večer v posteli…“
Premeria ma ľadovým pohľadom:
„To nemyslíš vážne, snáď mi nebudeš vyčítať…“
Našťastie stíchne. Obaja vieme, že začínať deň debatami o našom biednom sexe nie je najlepší nápad. Radšej zmierlivo volí slová:

„Danka, neviem či je to dobrá myšlienka… V robote sme už zohratá partia, musel by som niekoho vyhodiť. Predsa tam nebudeš len tak niekde zavadzať. Chápem, že sa možno nudíš, ale…“ Nemilosrdne premeria moju rozkysnutú postavu:
„Začni chodiť cvičiť, máš predsa kamarátky, nie?…“

Jeho náhlu pusu na rozlúčku ledva vnímam. Tak to teda naozaj nemusel.

Mám pokazený celý deň! Žiadna manželská zmena k lepšiemu ma už neláka. Prečo aj?! Jurka náš vzťah netrápi, má iné starosti. Chce iba svoju domácu pohodu. Tak kašlem na to. Budem spokojná a hotovo. Aj tak všetci mudrci blúznia o tom, že k šťastiu stačí vlastné rozhodnutie.

Dnes tréning odpadá

Odhodlane vyložím kreslo na terasu a usilovne začnem hľadať plusy vlastného života. Priznávam, nie je ich málo. Zdravie, šikovná dcéra, peniaze, úspešný manžel. Moje pozitívne myšlienky náhle preruší dobre známy smiech.
Samozrejme, drahé priateľky dokvitli v plnej paráde. Mirka hneď z príchodu spustí:
„Čo som ti hovorila, že určite kvasí doma na zadku! Starká vstávaj ideme športovať, príroda volá!“
Preboha, len to nie! Neznášam behanie. Rýchlo vytiahnem z baru fľašu a spustím prednášku:
„Moje milé, mám lepší nápad. Vínko rozprúdi krv, prečistí cievy a hlavne riziko úrazu je minimálne.“
Mirka trochu frfle, ale Zdenka je v momente uvelebená na pohodlnom gauči. Je jasné, že dnes tréning odpadá.

 

spalna
Foto: pixabay.com

Preberáme svet okolo a bežné hlúposti, ktoré vlastne nikoho netrápia. No stačí druhá fľaška a ich vždy bezstarostné nebo sa rýchlo zamračí. Otravná robota, chlapi na odpis, finančné suchoty. A ja začnem chápať, že ten ich nasilu smiech je iba nevyhnutná sebaobrana. Ako sa nezblázniť.

Pozorne počúvam a s úľavou zisťujem, že naozaj mám kopu dôvodov byť vytešená od rána do večera!
Mirka obzerá novú kúpeľňu a akoby čítala moje myšlienky smutne vzdychne :
„Teda poviem ti, tebe je sveta žiť!“

Miesto odpovede znovu nalejem.

Sex je vážny vzťahový problém

Prejde pár dní a mne sa napodiv celkom darí udržiavať stav spokojnej manželky. Varím, upratujem a čakám na svojho muža. Podvečer zalejem kávu a trochu ospalo listujem časopismi. Ako naschvál, v každom je nejaký článok o milovaní.

Prekvapene zisťujem, že sex už nie je obyčajná ľudská radosť, ale vážny vzťahový problém. Našťastie prv ako začnem meditovať nad vlastným milostným životom začujem Jurka. Natešene vyskočím.
Unavene zdvihne ruku:
„Danka nechaj tak, poseď…“
Neznie to príliš láskavo, práve naopak. Nechýba veľa a zavelí zostaň, ako nejakému psovi.
„Tak ako? Máš sa?“
Trochu nasilu, začne debatu. Hoci mám na jazyku ten všedný kolotoč o tom čo treba a čo už netreba, radšej bez slova vytiahnem večeru a snažím sa nezavadzať.
Netrpezlivo posedáva, sem- tam niečo utrúsi. To ticho medzi nami bolí. Zapnem televíziu, ako nejakú stanicu poslednej záchrany. Funguje spoľahlivo. Otravní politici, bulvár, pekné góly. Aspoň na chvíľu je o čom.

Večer v posteli nervózne listujem v knihe. Len, aby som nebodaj vyzerala, že chcem… Mám niekde hlboko pod kožou zapísané, že byť nadržaná je veľká hanba. Proste fuj!
No môj milovaný muž nemá žiadny problém. Zalezie pod perinu a chrápe. Nevadí, zajtra je víkend, dospí čo treba.

Čas veľa vecí zmení

Ráno po dlhej dobe spolu raňajkujeme. S radosťou obzerám svoju drahú kuchyňu a svojho pekného manžela. Ten vlastnícky pocit je veľmi príjemný. Jurko hľadí do prázdna, láskavými a trochu smutnými očami. Akoby v hlave premietal starý film, zahádzaný spomienkami. Možno je o nás dvoch. Neviem.
Ťažko vzdychne, ako v zlom románe:
„Pozri Danka, medzi nami dvoma to už dávno nie je tak… Veď vieš… Jednoducho čas veľa vecí zmení. Mám frajerku, Veroniku z roboty. Nebudem klamať, trochu v tom plávam, ale chcem byť s ňou a znovu žiť naplno.“

Vypije kávu, natrie si chlieb a odhodlane prežúva.
„Čo povieš na tú paštétu? Je zdravá z fazule.“
Moja smiešna otázka, dokonale ignoruje realitu. Ja totiž zúfalo nechcem aby existovala. Odmietam vpustiť Jurkove slová do života. Mám pocit, že ma nútia spáchať samovraždu, na ktorú predsa nemám najmenší dôvod. Som šťastná a spokojná. Mám muža, rodinu, zdravie.
Prekvapene zamrmle:
„Ujde, ale snáď nebudeme riešiť jedlo?! Teraz…“

Telom mi prejde zvláštna triaška. Taký budhistický úkaz, o ktorom som čítala. Ak nás totiž stretne bolesť, ktorú nedokážeme zniesť, naša duša na chvíľu opustí telo. Staneme sa pozorovateľom vlastného bytia. A tak, zrazu úplne nečakane, vidím sama seba, zakliatu Danku. Sedí, prekladá obrúsky a pozerá do zeme.

On nervózne, rozhadzuje rukami a vysvetľuje nevysvetliteľné:
„Dobre, uznávam, nie je to pre teba jednoduché. Ale časom zistíš, že nič až tak hrozné sa nestalo. Ďalej tu môžeš spokojne vegetovať, peniaze riešiť nemusíš a ja občas prídem, keby dačo. Budeme stále priatelia, rodičia. A vôbec, Darinke končí semester. Určite príde, bude vám fajn.“
Láskavá chvíľa pozorovateľa skončila. Realita ma zavalila, horšie než studený, obrovský kameň.
„To predsa nemôžeš, ja nechcem…“
Zbytočné slová, ako pingpongové loptičky lietajú vzduchom. Začnem ho objímať a on trpezlivo znáša moje zúfalé prosby. Bez hanby predvádzam tragické divadelné scény, ktoré mi vždy pripadali dokonale absurdné. Predsa normálni ľudia také veci nerobia ?! No nie?! Hlboký omyl, robia a úplne ľahko. Preberie ma až tresknutie dverí a zvuk motora. Môj muž odišiel.
Vesmírna diera a čierny mor sú oproti tomu úplná maličkosť.

Pokračovanie nájdete tu.

Prečítate si aj poviedku Dvaja neznámi

Katarína Gregorová