Poviedka: Dvaja neznámi

mohito
mohito

Sedím v útulnej kaviarni a narýchlo preberám poznámky v pauze medzi prednáškami. Malý zaslúžený oddych, s pohárom horúcej čokolády na stole. Vyruší ma známy, veselý hlas:
„Marta, čau!“
Sylvia, moja stará priateľka do dažďa. Obidve stokrát zmoknuté a uschnuté s našimi letnými búrkami v duši. Stačí pár minút a znovu nadšene ohovárame všetkých blízkych vzdialených.
„Čo Miloš?“, vybafne na mňa.
„Ale, rozbiehame ďalší spoločný biznis. Personálna a vzdelávacia agentúra. Tu v hoteli nám beží jeden z prvých kurzov.“
Marta prevráti oči:
„Samá práca a práca… A nejakého osobne personálneho potomka, nemáš v pláne? “
Rýpe systematicky nielen do šľahačkovej torty, ale aj do mojich citlivých území nikoho. Urazene oponujem:
„Pozri, my nie sme žiadny trápny pár, čo potrebuje miliónové hniezdočko na ďalšie rozmnožovanie. Fakt nie. Jednoducho nás momentálne baví robota, čo bude
ďalej neriešime.“

Sylvia cíti, že prestrelila. Kajúcne dodáva:
„Veď ma poznáš, som duša večne zamilovaná!“
Mala pravdu. Vždy kašlala na robotu a životom poľahky plávala medzi milovanými a už nemilovanými mužmi.
Nie ako ja, večne utopená medzi faktúrami a objednávkami a inými sexi položkami. Možno práve preto milujem to jej nadšené hrkútanie o ničom. No nechcem byť až taká suchárka a tak trochu nasilu romanticky vyhlásim:
„Náhodou, aj teraz premýšľam nad mojou láskou.“
Sylvia so smiechom vybuchne :
„ Tak to nepoznám! Premýšľať! Ešte nikdy som pri žiadnom chlapovi mozog nepotrebovala!
Urazene odvrknem:
„Robím analýzu jeho prednášky. Dobré a zlé stránky.“
Môj solídny tón ju ešte viac rozveselil:
„To budeš buzerovať vlastného muža?!“
Sebavedome odpovedám:
„Samozrejme, sme predsa partneri. Je to naša interná dohoda.“
„Čo to je partneri? Dvaja chlapci, dve dievčatá !?“
Provokuje ďalej a v našom obľúbenom seriáli
„Spolužitie dvoch pohlaví“, beží nový diel. Ja totiž z princípu odmietam tie trápne babské hry.

Niečo na spôsob:
„Ó, ty si úžasný, vieš zapnúť pračku ! “
Za to Sylvia, má na vzťahy jediný univerzálny návod: Rozprávku o žabiakovi. Ten klasický príbeh, keď princezná pobozká ropuchu a miesto nej vidí nádherného princa.
Premietnuté do praxe: Akákoľvek kreatúra mužského pohlavia, ak sa dostane do jej intímnej blízkosti, je zrazu úžasný super chlap, ktorého dokáže vychvaľovať do
bezvedomia.

A všetci tí muži, sú z jej obdivu úplne hotoví. Odpustia jej čokoľvek na svete. Bez ohľadu na ich mozgovú kapacitu a stav účtu, nikomu z nich, táto očividná manipulácia neprekáža.
Naštartované sladkými krémešmi ohnivo debatujeme až pokiaľ nezbadám môjho Miloša.

Má za sebou seminár a váhavo kráča k nášmu ukričanému stolu. Silvii venuje krátky zdvorilý úsmev, mňa pohladí očami.

„Dnes som trochu mimo, čo myslíš, ide to?”
Zaskočená horlivo prikývnem. Sylvia zatiaľ koketne gúľa očami nad nedopitým vínom. Keď začneme riešiť pracovné veci, znechutene zíva. A tak sa rozlúčime ako vždy, bez zbytočných plánov. Veď náhoda sa postará.

Ďalšie dni nie sú tie najlepšie. Práce veľa a lásky málo. Klasická nepriama úmera, ktorá občas postihne každú dvojicu. Ani my, nie sme výnimka.

O to viac ma zaskočia lístky na ples s Milošovým ráznym komentárom:
„Pozri, musíme spomaliť. Sme unavení, nechýba veľa a začneme robiť chyby. A tie sú v našom biznise drahé, príliš drahé. Treba na chvíľu vypnúť.“
Hovorí prísnym tónom, akoby chcel vopred zrušiť zbytočné otázky. A tak môj vysnívaný víkend, aspoň tridsať hodín v posteli je nenávratne stratený!
Nevadí, ja som predsa žena do nepohody, ktorá niečo vydrží!

A tak v sobotu večer, šialene unavená, odhodlane cupitám do tanečnej sály v tesných šatách a hnusne drahých topánkach. Náladu lepím profesionálnym úsmevom.

Našťastie, večer prebieha v príjemnom tempe. Pár drinkov, nenáročné rozhovory medzi mandľami a šunkovou penou. Mám trochu problém udržať vlastnú grimasu v správnom tonuse a zabudnúť na moju drahú postieľku. Túžim byť aspoň chvíľu slon a pohodlne
driemať postojačky!
Odhodlane do seba lejem nejaké podivné energické drinky, keď pri našom stole zbadám veľmi elegantného muža. Kto to je?! Urobím nenápadný presun vlastnej bojovej jednotky a čakám na zoznámenie.
Miloš konečne prestane obzerať štedro vyvinuté hostesky a veselo privíta moju maličkosť.
„Dovoľ, aby som ti predstavil Petra, kamaráta z minulého storočia.“

Vypotí so smiechom vetu, akoby vystrihnutú z kriedového katalógu. Slušne kývnem a v duchu očakávam tie vždy a všade stále rovnaké historky zo strednej školy.
No opak je pravda. Ten jeho dávny známy – neznámy je výnimočný spoločník. Galantný, príjemný. A strašne dobre tancuje.
Koniec zábavy má nečakaný spád, skvele vystrihnutý z červenej knižnice. Miloš je záhadne stratený. Peter ma objíma a bozkáva v nočnej ulici a ja slušne pripitá, vôbec nič nenamietam! Naozaj netuším, kde skončím. Noc je príliš krátka.

Ráno mám totálne okno. Cítim vôňu kávy. Bojazlivo otváram oči. Chvála bohu, som vo vlastnej posteli. Miloš ma nežne hladká po vlasoch. Tíško a s láskou. A vtedy mi zapne hlava naplno. Preboha on MUSÍ vedieť!
Prehltnem nasucho a hneď spustím zbytočný kolotoč slov. Výhovorky, alkohol, dotyky, záhady… Dokonalá obhajoba bezmocných a všemocných žien. No on iba zmierlivo prikyvuje s výrazom chápajúceho farára.
„Láska, ja ti rozumiem, ani netušíš, ako veľmi.“
Čiastočne v alkoholovom opare klipkám očami. Mám zvláštny pocit, že moja skoro nevera je pravý liek na chlad medzi nami. Prekvapená počúvam ďalej:

„Spomínaš na kávu so Sylviou? Jasné, že je trápna, ale prišlo do cesty náhodné stretnutie a bol som vedľa z jej obdivu. Fakt. No stačil malý výlet, rande, pár bozkov a hneď som to odpískal. Naozaj hlúposť, obyčajné mámenie, primitívne mámenie.“
Ťažko vzdychol a pokojne pokračoval:
„Potom sme išli s Petrom na pivo, a pri reči som spomenul vlastné hriechy a vlastné výčitky. Vysmial ma a navrhol mi bláznivú stávku. Vraj ťa bez problémov dostane!
A zmaže moje viny. To vieš, on majster sveta!

V šoku otváram ústa, bez hlásku. Zmätene pozeráme na seba, zvláštne cudzie bytosti. Akoby sme mali päť nôh a tri hlavy. Nepoznám jeho, nepoznám seba, nepoznám nás, dokonalých partnerov. Zrkadlá v spálni odrážajú naše tiene. Tiene blízko vzdialeného druhu.

Katarína Gregorová

Prečítajte si aj poviedku Rozbité zrkadlo

Foto: pexels.com, Picography

1 COMMENT