Znie to romanticky? Alebo až provokatívne? Pýtate sa, ako to tá ženská robí? Alebo sa vám v hlave rodí idylka, v ktorej ma môj mužík za všetky tie večere musí zbožňovať?
Práve som dojedla posledné dve porcie trojdňovej pórovej polievky a rozhodla sa s vami podeliť o moju „kuchynskú úchylku“.
Kiež by to tak bolo, že som pani dokonalá kuchárka… Odjakživa som extrémista. V istých veciach minimalista, no poväčšine megaloman. A čo sa u mňa varenia týka, tak úplne bezvýhradne. Neviem používať malé hrnce (s výnimkou ohrievania) a už vôbec nie variť v malom. Čerstvo na to, ako sme s mužom začali spolu žiť, sme sa sťahovali do Švajčiarska. Keďže nie som reštauračný typ a dovoliť si najesť sa vonku v Lausanne, kde sme bývali, bolo vcelku finančne náročné, začala som prvýkrát po škole intenzívne variť.
Prívarky a polievky ako prvá voľba
Najradšej som pripravovala niečo v jednom hrnci. Prívarky a polievky boli a sú u mňa číslo jeden. Mali sme dokopy asi 3 hrnce a všetky boli veľké. To bol asi prvopočiatok zvyku „variť vo veľkom“. A možno som si to spájala aj s tým, že mám veľkého muža, ktorý potrebuje veľa jesť. Háčik bol len v tom, že on sa najedol počas dňa v kantíne a zjesť som si to mohla akurát tak sama. Vtedy som mu začala nútiť teplé večere.
Prečítajte si aj článok o tom, ako si udržať vzťah
K tomu som pravdaže čakala ešte ocenenie a veľké ďakovačky. Ocenenie prišlo vždy prvý deň. Druhý deň sa vyhovoril, že nie je hladný, a ten tretí by mi už môj prívarok možno aj otrepal o hlavu. Zo slušnosti ho chudák jedol.Takto som ho vo dvojici trápila každý týždeň, keď som niečo navarila ako pre celý závod.
Neskôr na mňa vymyslel geniálny trik. Vždy, keď som čerstvo navarila, prijímali sme vďačné návštevy, ktoré ocenili mamičkovskú stravu a zaspomínali si tak na rodné Slovensko a domácu kuchyňu. Ja som bola šťastná, že som nakŕmila hladných, dostala pochvaly a híkanie od stravníkov a môj muž bol všetkým nesmierne vďačný, že to zasa nebude jesť týždeň. Vrcholom boli domáce „gombolce“ so slivkami, ktoré som naozaj neodhadla, a zaplnila som nimi nie len taniere, ale i celý mrazák. Od vtedy si teda dávam pozor na dávkovanie, i keď matematika nikdy nebola mojou silnou stránkou.
Druhá materská ako výzva
Aktuálne si užívam „home office“ a moju druhú materskú. Nič sa však za tie roky nezmenilo. Veľké hrnce stále dominujú v našej kuchyni a v malom len ohrievame. Počet stravníkov sa mení a ja ich skoro pravidelne trápim teplou večerou. Žiadna romantika, ani idylka (povedal by môj muž). Navarím si na obed pre seba mega polievku a mega druhé jedlo.
Núkam chlapcom na večeru. Občas si dajú len polievku. Alebo len druhé jedlo. Takto sa potom hráme druhý deň na to, že by teda mohli ochutnať to druhé jedlo. A ideálne dať si celé menu, lebo ja už tretí deň nemám chuť na to isté. Chválabohu, rastú mi pod očami dvaja noví jedáci, tak sa ten jedálny lístok snáď postupne znormalizuje a nebude viac tri dni rovnaká polievka.