Úprimnosť patrí medzi hodnoty, ktoré chce väčšina rodičov odovzdať svojim deťom. Chceme, aby boli čestné, aby dokázali priznať chybu a aby sa nebáli hovoriť pravdu. Napriek tomu sa v mnohých rodinách stáva, že deti začnú klamať – nie preto, že by boli „zlé”, ale preto, že sa naučia, že je to pre ne bezpečnejšie.
Psychologička Dr. Jazmine dáva do povedomia jednu veľmi dôležitú vec, a to tú, že deti si veľmi rýchlo vytvárajú spojenie medzi následkami svojho správania a reakciami rodičov. Ak pravda prináša strach alebo trest, zatiaľ čo klamstvo umožní problémom uniknúť, detský mozog si prirodzene zvolí jednoduchšiu cestu. Dr. Jazmine preto upozorňuje, že niekedy práve naše reakcie, hoci s dobrým úmyslom, môžu deti nevedome viesť k tomu, aby pravdu skrývali.
Pýtame sa otázky, na ktoré už poznáme odpoveď
Mnohí rodičia poznajú situáciu. Vidia, že dieťa udrelo súrodenca alebo rozbilo pohár, no napriek tomu sa spýtajú: „Urobil si to ty?” Takáto otázka však môže dieťa postaviť do pasce. Vie, že rodič pravdu pozná, a zároveň cíti, že pravda môže znamenať problém. V tej chvíli má pred sebou dve možnosti – priznať sa a čeliť následkom alebo skúsiť klamať.
Preto sa odporúča namiesto otázok pomenovať situáciu: „Videla som, že si udrel brata. Poďme sa porozprávať o tom, čo sa stalo.” Namiesto hľadania klamstva sa pozornosť sústredí na pochopenie situácie a riešenie problému.
Príliš silná reakcia na malé priznanie
Keď dieťa prizná, že niečo rozbilo alebo pokazilo, rodičia niekedy reagujú hnevom či frustráciou. Aj keď je taká reakcia pochopiteľná, dieťa si z nej môže odniesť jednoduchú lekciu: pravda znamená krik a trest.
Pokojnejšia reakcia rodiča a ocenenie úprimnosti dokážu situáciu úplne zmeniť. Jednoduchá veta: „Ďakujem, že si mi povedal pravdu. Nehody sa stávajú, poďme to spolu vyriešiť,” učí dieťa, že úprimnosť je bezpečná.
Pravda neprináša žiadnu výhodu
Dieťa môže priznať porušenie pravidla a napriek tomu dostať rovnaký trest, ako keby bolo prichytené pri klamstve. V takej situácii si potom celkom logicky položí otázku: Prečo by som mal hovoriť pravdu?
Taktiež je dobré ukázať deťom, že úprimnosť má hodnotu. Nemusí to znamenať úplné zrušenie následkov, ale napríklad miernejšiu reakciu alebo spoločné riešenie situácie. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že jeho úprimnosť bola ocenená.
Nastavujeme dokonalosť ako normu
Vety ako „Som z teba sklamaná” alebo „Čakala som od teba viac” môžu v deťoch vyvolať pocit hanby. Chyba vnímaná ako zlyhanie charakteru vedie deti k tomu, že ju radšej začnú skrývať. Zdravší prístup spočíva v tom, že chyby berieme ako súčasť učenia. Keď rodič povie: „Každý robí chyby. Dôležité je, čo urobíme potom,” vytvára prostredie, v ktorom sa dieťa nebojí priznať pravdu.
Sami nejdeme príkladom
Deti sa učia najmä z toho, čo vidia, nie z toho, čo počujú. A ruku na srdce – väčšina z nás už niekedy použila malé „nevinné” klamstvo. Možno sme niekomu odkázali, že nie sme doma, alebo sme si vymysleli výhovorku, prečo sa nám niekam nechce ísť. Deti si takéto momenty veľmi rýchlo všimnú a postupne pochopia, že klamstvo môže byť aj praktickým nástrojom.
Ak však rodičia dokážu byť úprimní aj v nepríjemných situáciách, dávajú deťom silný príklad. Namiesto výhovorky možno povedať: „Viem, že som ti dnes sľúbila ísť do parku, ale som veľmi unavená. Mrzí ma to, pôjdeme tam zajtra.”
Úprimnosť začína pocitom bezpečia
Deti sa rodia s prirodzenou tendenciou hovoriť pravdu, no postupne sa učia reagovať na prostredie, v ktorom vyrastajú. Pocit, že pravda je prijatá s pokojom, pochopením a spravodlivými následkami, vedie deti k tomu, aby k nej inklinovali aj v budúcnosti. V konečnom dôsledku teda nejde len o to naučiť deti, aby neklamali. Ide o vytvorenie takého vzťahu, v ktorom sa pravdy netreba báť.